peternagy

                Dobré čítanie

        Iste to poznáte, niečo si prečítate, počujete a musíte si povedať: “V tom je sila!” Slovo, veta, či odstavec priam udrie do hlavy. Jednou z najkrajších vecí na svete je majstrovsky napísaný dobrý text, týmto som si zrejme veľa oponentov nezískal.
        Žiaľ, ľudský život je príliš krátky na to, aby mal jeden človek šancu prečítať si z tých dobrých textov aspoň stotinu promile. Tajomstvo umenia čítať teda spočíva čiastočne v umení vybrať si dobrú vzorku toho, čo prečítať. A včas rozoznať, čo nečítať. Šľak ma ide trafiť, keď až po prečítaní celej knižky zistím, že to bolo zle napísané nič o ničom.
        Mám veľa krásnych čitateľských zážitkov, aj sklamaní. Snáď najkrajším pôžitkom býva, keď pri čítaní nadobúdam dojem, že je to písané pre mňa, prípadne o mne. Ďaľším pekným typom zážitkov je, keď cítim, že ja by som to napísal presne tak, keby som pravda vedel písať. Nemyslím na gramotnosť, to ešte nejako zvládam, mám na mysli schopnosť vybrať správne slová a dať ich do správneho poradia, recept na písanie je až desivo jednoduchý. Ostaňme však pri čítaní, snáď najkrajšie je, keď človek cíti v autorovi spriaznenú dušu, človeka pri ktorom sa cíti dobre, bez ohľadu na viacstoročný odstup alebo rozdiel či zhodu pohlavia, čerta starého ma zaujíma, či George Sand bol muž, alebo dobre predstieraná žena.

        Mám viac typov obľúbených kníh, knihy cyklické, koktavé, oddychové, zobavé, atď. Cyklická, či presnejšie cyklicky usporiadaná kniha je taká, v ktorej po poslednej strane nasleduje prvá. Skrátka, po prečítaní si poviete: “Už viem čo tam je, teraz si pri druhom čítaní vychutnám ako, je to krásne napísané.” A celkom spontánne začínate tú knihu čítať znovu. S koktavými knihami je to trochu podobné, počas čítania sa často vraciam o kúsok naspäť, teda čítam akože koktavo. Zobavá, alebo dýková je  kniha, ktorú už mám neraz prečítanú, ale občas ju vezmem do ruky, náhodne otvorím a prečítam zopár strán, trebárs aj pri telke počas reklamy, hoci v poslednej dobe je telka dobrá akurát na to, aby si človek pri nej niečo pekné prečítal.
        Ako to tak po sebe kontrolne čítam, napadá ma, že pre hudbu a spievané slovo platí skoro to isté, o tom inokedy. Na záver pripájam jednu krátku ukážku z jednej mojej obľúbenej knižky. Je to úryvok z Björnsonovej poviedky Veselý chlapec. Snáď so mnou súhlasíte v tom, že je to dobré čítanie.
————————————————————

                Volal sa Öyvynd a plakal keď sa narodil. Ale keď už vedel sedieť matke na kolenách, smial sa, a keď sa večer rozsvietili svetlá, zasa sa smial, až sa ozývalo; ale keď sa k nim nesmel priblížiť, zaplakal. “Z toho chlapca raz niečo bude,” povedala matka.
        Nad miestom, kde sa narodil, čnela holá, nevysoká skala. Borovice a brezy sa dívali dolu, chabzda rozsýpala svoje kvety po streche. A po streche lozilo kozliatko, ktoré bolo Öyvyndovo; vyložili ho ta, aby sa nezatúlalo, a Öyvynd  mu nosil lístie a trávu. Jedného krásneho dňa kozliatko zoskočilo zo strechy na svah a pustilo sa hore vrchom; štveralo sa čoraz vyžšie, až prišlo na miesto, kde ešte nikdy nebolo. Keď sa Öyvynd po olovrante vybral za ním a nevidel ho, hneď si spomenul na líšku. Talo mu zalialo horúčosť, poobzeral sa a zvolal: “Na-na-na-na, kozliatko!” – “Mé-é-é-é!” ozvalo sa kozliatko zhora, naklonilo hlávku a dívalo sa dolu.
        A vedľa kozliatka kľačalo dievčatko. “To je tvoje kozliatko?” spýtalo sa. Öyvynd stál, ústa a oči doširoka otvorené. obidve ruky vo vreckách nohavíc. “Kto si” opýtal sa. “Som Marit, mamičkin drobček, oteckove husličky, škriatok domu, vnučka Oleho Nordistua z Heidegardu, na jeseň budem mať štyri roky, dva dni po  rovnodennosti!” – “Tak to si ty!” povedal Öyvynd a zhlboka si vydýchol, lebo kým rozprávala, neodvážil sa.
        “To je tvoje kozliatko?” spýtalo sa ešte raz dievčatko. “Áno, áno” povedal a pozrel na ňu. “Chcela by som mať také kozliatko… Nedáš mi ho?! – “Nie, nedám.”
        Ležala a trepala nôžkami, dívala sa dolu ne neho a potom povedala: “Keď ti dám za kozliatko maslový rožtek, dáš mi ho?” Öyvynd mal chudobných rodičov, iba raz v živote jedol maslový rožtek, keď k nim prišiel starý otec, a nikdy predtým ani potom nič také nejedol. Díval sa na dievčatko: “Najprv mi ukáž ten rožtek,” povedal. Nedala sa núkať, ukázala veľký pletenák, ktorý držala v ruke. “Tu je, aha!” povedala a hodila mu ho. “Joj, polámal sa na kúsky,” povedal chlapec a starostlivo pozbieral všetky kúsočky; ten najmenší si vložil do úst, a bol taký dobrý, že ochutnal druhý, a ani sa nenazdal a celý rožtek zjedol.
        “Teraz je kozliatko moje,” povedalo dievčatko. Chlapcovi sa spriečil posledný hlt v ústach, dievčatko ležalo a smialo sa, kozliatko stálo vedľa neho, malo tmavohnedý kožuštek, na prsiach bolo biele a dívalo sa dolu.
        “Nemohla by si trochu počkať?” prosil chlapec; srdce mu začalo búchať. Dievčatko sa čoraz väčšmi smialo, zdvihlo sa na kolená. “Nie, kozliatko je moje,” vravelo a objalo kozliatko okolo krku, odviazalo si podväzok a obkrútilo mu ho okolo krku. Öyvind sa naň díval. Dievčatko vstalo a začalo kozliatko ťahať; kozliatko nechcelo ísť a natiahlo krk k Övyndovi. “Mé-é-é-é!” zvolalo. Ale dievčatko ho jednou rukou chytilo za srsť, druhou za obojok a láskavo sa mu prihováralo: “Poď, kozliatko, budeš bývať v izbičke a budeš jesť z maminej misy a z mojej zástery,” a potom mu zaspievalo:
        K chlapcovi poď – poď, kozliatko;
        poď teliatko, mať volá ťa;
        poď, mravčiace ty mačiatko,
        poď do čistého objatia,
        káčatká zlaté v úkryte
        žltunké kačky vyjdite,
        kuriatka sotva chlpkaté
        čo ešte ledva cupkáte,
        poďte, vy moje holúbätká,
        srsť vaša je tak jemná, hladká!
        Hľa, trávička je zrosená,
        no už sa slnce červená,
        a tráva čerstvá je, ej, čerstvá teraz v lete
        akej už na jeseň veru mať nebudete!

A chlapec tu teraz stál.
Už od zimy, keď sa vyliahlo, staral sa o kozliatko a nikdy si ani len nepomyslel, že ho môže stratiť; a teraz sa to zrazu stalo a on ho už nemal viac vidieť.
        Od brehu prichádzala matka, spievala si a niesla tácňu, ktorú umývala. Zbadala chlapca, ako sedí v tráve, nohy pod sebou a plače; zašla k nemu: “Prečo plačeš?” – “Ach, kozliatko, kozliatko!” – “Naozaj, kde je kozliatko?” spýtala sa matka a pozrela na strechu. “Nikdy sa už nevráti,” povedal chlapec. “Drahý môj, čo sa stalo?” Nechcel sa hneď priznať. “Odniesla ho líška?” – “Ach, bože, keby líška!” – “Ty si zošalel,” povedala matka, “čo sa stalo s kozliatkom?” – “Ach, ch, ach… stratil som ho… predal som ho za rožtek!”
        Vo chvíli, keď to slovo vyriekol, pochopil, čo značí predať kozliatko za rožtek; predtým na to ani nepomyslel. Matka povedala: “Čo si teraz kozliatko o tebe pomyslí, keď si ho predal za rožtek?”
        Chlapec už aj sám myslel na to a veľmi dobre vedel, že už nikdy na svete nebude veselý – a možno ani u Pána Boha, pomyslel si potom.
        Bol taký smutný, že sám sebe sľúbil, že už nikdy nič zlého neurobí, nikdy neprestrihne na praslici niť, ani ovce nevypustí, ani sám nepôjde k moru. Ako tam tak ležal, zaspal a snívalo sa mu o kozliatku, že prišlo do neba. Tam sedel Pán Boh s dlhou bradou ako v katechizme a kozliatko stálo a obhrýzalo lístie z ligotavého stromu; a Öyvynd sedel sám na vysokej streche a nevedel sa prebrať.
        Vtom pocítil čosi vlhké pri uchu; vyskočil. “Mé-é-é!” ozvalo sa kozliatko, ktoré sa vrátilo.
        “Ach, ty si sa vrátilo!” Vyskočil, chytil kozliatko za predné nôžky a tancoval s ním ako s bračekom. Chytil ho za bradu a už sa chystal, že s ním pôjde k matke, keď počul za sebou akýsi zvuk a zbadal vedľa seba na lúke dievčatko. Zrazu všetko pochopil a kozliatko pustil. “Ty si prišla s ním?” Sedela, trhala trávu a povedala: “Nesmiem si ho nechať; hore sedí starý otec a čaká ma.” Ako tak chlapec stál a díval sa na ňu, počul zhora ostrý hlas: “No!” Spomenula si, čo má urobiť; vstala, podišla k Öyvyndovi, chytila ho ufúľanými prštekmi za ruku, odvrátila sa a povedala: “Odpusť!” Ale v tej chvíli stratila odvahu, vrhla sa ku kozliatku a plakala.
        “Môžeš si kozliatko nechať,” povedal Öyvynd a hľadel inam.
        “Ponáhľaj sa!” ozval sa zhora starý otec. Marit vstala a pomaly sa vliekla hore. “Zabudla si si podväzok,” zavolal za ňou Öyvynd. Obrátila sa, najprv pozrela na podväzok, potom na neho. Naostatok sa odhodlala urobiť veľkú vec, potlačila fikanie a povedala: “Nechaj si ho!” Pristúpil k nej a chytil ju za ruky. “Ďakujem ti!” povedal. “Ach, nemáš za čo,” odvetila, veľmi zhlboka vzdychla a odišla.
        Chlapec si sadol do trávy, kozliatko skackalo okolo neho, ale on už nemal z neho takú radosť ako prv.

LIST LUCIA ANNAEA SENECU JUNIORA Z ONOHO
SVETA JÚLIUSOVI NA TOMTO SVETE, V KTOROM
BUDE REĆ AJ O JONATÁNKACH

Milý Július,

s nadšením som prijal správu od Ciceróna, že nás tu na Onom svete niekto udal a máš našu adresu. Prv či neskôr sa smrteľníci museli dozvedieť, kde vlastne sme, a je dobré, že si sa to dozvedel práve Ty, rodák od rieky Danibius. Európa je časť Vášho sveta, ktorej sa vždy dalo veriť, aj keď tam máte nedozerné množstvo hlupákov a mocibažných elementov. Prepáč za výraz element, ale za tých pomaly dvetisíc rokov, čo som ubytovaný v nádhernom prímorskom Stredisku pre autorov nesmrteľných listov, tu na Onom svete sa na mňa všeličo nalepilo. Bol to od Asociácie Bohov dobrý nápad vymedziť v madzihviezdnom priestore pre Autorov nesmrteľných listov nebesky krásne morské kúpele s množstvom vzdušných izieb, dobrou kuchyňou, kvalitnými mladučkými otrokyňami všetkých rás a čistučkou poštovou novinovou službou s anjelmi namiesto poštových holubov. Po dohode s Asociáciou Bohov sme tu zrušili čas. Ja, ktorý som sa narodil štyri roky pred terajším Vaším letopočtom (u Vás sa hovorí “pred Kristom”), by som inak nemal možnosť zoznámiť sa a pisateľmi ostatných nesmrteľných listov, ktoré ľudstvo doteraz číta a aj ich pochvaľuje. Je tu medzi nami plno známych tvárí z dejín – Napoleon, G.B.Shaw, Puškin, Mussolini… Ten predposledný umrel v súboji a je veľmi pyšný. Ten posledne menovaný – ale Ty to určite dobre vieš, milý Július – je výborný herec. Vraj v 20. storočí bol jeden z najlepších. Ale od novopríchodzích počúvam, že aj FIDEL CASTRO je dobrý. Vraj vydrží hovoriť o ničom aj osem hodín v jednom kuse. U nás bol taký NERO. Ale ten pri rečnení pred davmi aj tancoval, spieval…
Zrejme je to stará ľudská tradícia.
Ako vidíš, milý Július, máme v SANL na Onom svete čerstvé informácie. Vládne tu pohoda, kolegovia – autori mesmrteľných listov zo všetkých dôb od čias vynálezu písma – sú tolerantní a väčšinou zo sily zvyku vypisujú po izbách ďalšie listy a posielajú ich takým nočným vtákom, ako si Ty v Bratislave pri Dunaji. Dal som si o Vašom národe všeličo porozprávať. Na našej chodbe dostal izbu s výhľadom na more istý DOMINIK TATARKA, veľmi svojrázny člen SANL. Viac ako desať rokov tu byť nemôže… Predtým som ho tu nevidel. Nuž a ten nám v jedálni rozpráva o Slovákoch krásne veci. Najviac mi pripomínate Írov, ale aj Španielov – ja som sa narodil v Hispánii, moje rodisko sa vtedy volalo CORDÓBA. Podľa toho, čo nám tu Dominik rozpráva, mi pripomínate aj zanovitých egyptskách felahov (žil som tam u strýka okolo roku nula alebo v prvých desaťročiach po Kristu?) Tatarka mi prezradil, že sa moje listy na Slovensku v jeho mladosti na gymnáziách čítali. Jonathan Swift sa ho minule opýtal, či Slováci poznajú aj Gulivera. Tatarka chcel satirika Jonathana potešiť a presvedčoval ho, že jeho listy na Slovensku celkom zdomácneli. Vraj si Slováci podľa Jonathana pomenovali aj najchutnajšiu sortu jabĺčok. Hneď potom sa zvrtla reč na jabĺčkovité dievčenské zadky, pretože tu v SANL aj po stáročiach na Onom svete nevieme myslieť na nič iné, len na tie isté veci ako Vy na Vašom svete… Na konci mojej chodby žije aj nejaký SCHOPENHAUER a ten nám chce ženy znechutiť! Niežeby bol za svojho života na chlapcov. To nie. Ale vytvoril si – chudáčisko – takú filozófiu… Veď mu poviem, aby Ti napísal, o čo mu išlo. Priznám sa Ti, milý Július, že po tisícročiach na Onom svete sa už nevládzem tak hádať ako za pozemského života, ale minule sme sa práve pri obrane ľudských rozkoší škaredo pochytili práve so SCHOPENHAUEROM. Arthur začal pri obede ako vždy s tými svojimi kyslými rečami – vonku pršalo, takže sme zrušili tenisový turnaj – prisadol si k nám taký drobný, šťúply, neduživý Židík z Prahy – FRANZ KAFKA. Ovalil nás vetou:”Súlož je trest za šťastie byť spolu!” Nuž toto by mu v našom starom dobrom Ríme neprešlo. Ešte aj senátori by sa rehotali – a tí tam u nás boli najmenej chápaví. (Počul som, že tam u Vás je to teraz naopak – senátori sú najviac chápaví.) “Ja sa volám Seneca”, povedal som Kafkovi “a viem o živote skoro všetko. Podľa mňa, carissime, ste si písali s takou, ktorá Vám nechcela byť po vôli…” Od susedného stola mi dal za pravdu doktor Čechov – Anton Pavlovič – veľmi jemný Rus. Kafka hodil rukou a zasmial sa. Geniálne pochopil všetko. Veď napokon sme v tej jedálni boli len samí géniovia. SCHOPENHAUER si ešte do večera húdol svoje, ale ja som dostal pocit, že mal podobný problém ako Kafka a Čechov.
Nesmieš sa hnevať, drahý Július, že tieto moje listy z Onoho sveta už nemajú tú filozofickú razanciu ako za môjho života. Ani by som ich neodosielal, ale viem, že by Ti komplikovanejšie teórie bolo zaťažko pochopiť. Žiješ na Dunaji (ak tá chýrna rieka ešte dosiaľ nevyschla), máš naporúdzi peknú Univerzitnú knižnicu – vraj si tam listujú a knihách najkrajšie študentky na svete – a patríš k národu, ktorý veľmi nepije, ale zato usilovne číta a vzdeláva sa.
Mám spoločné dvere na terasu nad morom s istým MACHIAVELLIM. Minule sme sedeli pri západe slnka (tu u nás slnko zapadá dolu pod naše nohy…) zababušení v príjemných škótskych plédoch a spomínali sme na naše vyhnanstvá. Aj MACHIAVELLI, aj ja sme boli vo vyhnanstve približne rovnaký čas – osem rokov. MACHIAVELLIMU pripomínal výhľad z našej terasy na Onom svete more vo Florencii, mne na Korzike. Hovorili sme o Vás – na Onom svete. Pretože pre nás ste na Onom svete Vy, tak ako pre Teba sme na Onom svete my. Takúto kravinu vymyslel tiež SCHOPENHAUER. Veď on Ti o tom všetkom napíše…
MACHIAVELLI sa díval na more a zrazu povedal: “Oni tam teraz – v 20.storočí – majú komunistov. Ľudský tvor nie je dokonalý. Taký tvor, ktorý sa skoro jedno storočie dáva opinkávať komunistami, nemôže byť v poriadku!” A díval sa ďalej na more.
Veľmi ma to pobúrilo. Ako mohol použiť taký plebejský a krutý výraz opinkávať? To sme za našich strieborných rímskych čias mali vznešenejší štýl v rétorike! “Čo tam po štýle v rétorike!” mudroval môj spolubývajúci prikrytý škótskym plédom “Najdôležitejší je životný štýl!”
Až vtedy sme si všimli, že SCHOPENHAUER spí na ležadle pod malou palmou na tej istej terase. Zrejme nás počúval, pretože zrazu povedal so zatvorenými očami: “Človek je zároveň prudký a temný pud vôle (jej ohnisko leží v genitáliách) a večný a veselý subjekt čistého poznania (ktorého ohnisko je v mozgu)… ” a spal ďalej.
Určite Ti niektorí naši autori nesmrteľných listov napísali o svojich životných šrýloch. Ja už mlčím. Napíš, či si v poriadku dostal túto causeriu. a nikomu neprezraď, akým spôsobom naše listy z Onoho sveta dostávaš!
Bolo by po romantike a po našom štýle.

Z Onoho sveta Ťa zdraví a na odpoveď sa teší
momentálne predseda SANL
(Strediska autorov nesmrteľných listov)
LUCIUS ANNAEUS SENECA mladší
zvaný Filozof

Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta, IKAR 2007

Nedajú si to vziať

Raz večer sme s Lasicom hrali divadlo. Kým sme sa pred predstavením vzadu obliekali, spredu k pokladnici pristúpili dve ženičky z vidieka a pýtali si lístky na Lasicu a Satinského, lebo že nás poznajú, boli s nami spolu vo väzení v Dučanoch a májú nás radi. Pokladníčka im predala z rezervy posledné lístky a zdvihla domáci telefón: “Kedy ste boli zavretí?” pýtala sa nás prekvapene. My sme jej povedali pravdu, že sme zavretí nikdy neboli. Keď nám pokladníčka povedala, odkiaľ má tú informáciu, išli sme si “spoluväzenkyne” obzrieť. Obidve nás vyobjímali a ďakovali nám za krásne dni v base, keď sme blbli na dvore a robili ksichty z okna na mužskej strane väzenia. Darmo sme ich presviedčali, že sme nikdy vo väzení neboli a sučiansku basu nepoznáme. Svoju “pravdu” si nedali vziať. Po chvíli sme boli menej urputní a napokon sme sa vzdali. Keď som v istej spoločnosti minule oznámil, že moja známa, národná umelkyňa, dostala po osemdesiatke infarkt, jedna staršia dámo chápavo poznamenala “Bodaj by nie, keď fajčí jednu za druhou…” Tá národná umelkyňa je nefajčiarka. Keď som to tej dáme – pred všetkými – oznámil, len mávla rukou.
Raz sme skúšali nejakú hru, v ktorej bola reč aj o vynálezcovi parostroja – Stevensonovi. Niekoľkokrát ma opravila kolegyňa, keď som vyslovil Stevenson – Stývnson. Vraj meno vyslovujem nesprávne. Stevenson sa vyslovuje Stýfnson. Nie V ale F. Keď som jej povedal že Štefan je Stýv, a nie Stýf, oznámila mi, že boli dvaja Stevensoni. Spisovateľ (Ostrov pokladov) – ten sa vyslovuje Stývnson. A vynálezca – ten sa vyslovuje Stýfnson. Nedala si to vziať, hoci si to evidentne v tej chvíli vymyslela.
Občas pristúpi ku mne nejaký človek a povie mi: “Ahoj, ako sa máš?” A keď vidí, že sa tvárim prekvapene a neviem ho zaradiť, oznámi mi, že sme chodili spolu do triedy. Žije v tom celý život, vie to o ňom každý v dome, v zamestnaní – nedá si to vziať. Som vždy odvalený železobetónovou vierou takýchto klamárov v seba samých. Som ohúrený ich riskovaním. Tým, že sa dajú vtiahnuť do debaty, Že si stoja za svojou “pravdou”. Ich blahosklonnosťou k nám – ktorí do nich skáčeme so svojimi pofidérnymi verziami. Svoju “pravdu” si nedajú vziať.
Keď sa len tak potulujú po svete a trúsia svoje voloviny – čert ich ber! Keby Marx mal len reči o komunistickom manifeste a zostal by s manželkou a dcérami v šľachtickom prostredí, do ktorého sa priženil… Keby Lenin zostal hrať šachy v Zürichu a potom trúsil reči o revolúcii pod stanom vo Fínsku… Ale keď svoje manifesty, deklarácie, dekréty presadia v celej krajine ako vládcovia, musíme ich zobrať namiesto čertov do parády my! Jeden za všetkých – všetci za nikoho!
Autori deklarácie slávnostne deklarujú našu štátnu suverenitu “v zmysle politického a historického odkazu veľkomoravského štátu a cyrilo – metodského duchovného dedičstva…” Je úplne pomýlené spájať požiadavku slovenskej suverenity práve s cyrilo – metodským duchovným dedičstvom. Veď Metodov nepriateľ, nitriansky biskup Viching, bol práve na Slovensku hrobárom cyrilo – metodského diela. Do 17. storočia nemáme nijaké písomnosti našich vzdelancov, kde by sa tradícia tých dvoch spomenula. Až v tom 17. storočí sa cez české zdroje a katolícke kruhy chytili slovenskí vzdelanci pera a urobili z Cyrila a Metoda národnobuditeľskú a obrannú tradíciu slovenského národa… Povesť o Svätoplukových prútoch je celkom zjavne o sile v jednote Moravanov, Čechov a Slovákov proti expanzii Franskej a Bulharskej ríše. Bolo treba udržať to, čo sme si vydobyli spoločne po páde Avarského kaganátu v 8. storočí… Cyrilo – metodské duchovné dedičstvo je o niečom úplne inom, ako nám tvrdia autori Deklarácie, ktorú sa majú naše úbohé deti učiť naspamäť. Tí dvaja nabádali Slovákov k tomu, aby nikdy nezvíťazilo heslo:”Jeden za všetkých – všetci za nikoho.” Ale ono žije. Obzrite sa okolo seba. V tomto storočí sa prestali strážcovia “pravdy” len tak potulovať a trúsiť svoje voloviny po knižniciach a vo voľnej prírode. Oni nám do očí tvrdia, že by bolo dobré zapamätať si slovo “socializmus”, aby nás náhodou USA na ceste k socializmu nepredbehlo. Nedajú si to vziať!

Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta, Ikar 2007

————————————————————–

“Vlády, které potlačují svobodu slova, neboť zjevované pravdy jsou pro ně nepohodlné, jednají jako děti, které zavírají oči, aby nebyly viděny.” L.Börne

“Kto nic nezakousil, málo ví, ale kdo mnoho cestoval, oplývá chytrostí.” Starý zákon

“Moudrý člověk může jít do každé země, neboť vlastí dobré duše je celý svět.” Demokritos

“Člověk musí hodně procestovat, aby poznal všechnu tu krásu, kterou může mít doma. – Kdo nezná svou otčinu, nemá měřítka pro země cizí.” J.W.Goethe

“Moderní člověk utíká před vlastní prázdnotou do všech koutů světa, cestuje, ale nikdy se prázdnoty nezbaví, protože ji nosí v sobě a všude s sebou.” K.Kosík

“Ze všech hloupých lidí je nejnesnesitelnější scestovalý hlupák. Přiváží si hloupost jiných národů a přidává ji ke své.” A.v.Humboldt

“Cestování – školení ve snášenlivosti.” B.Disraeli

“Tak vy jste cestoval? To tedy vážně máte proč být smutný. Asi jste prodal co jste měl, abyste sa mohl podívat, co mají jiní. Mít zhlédnuto kdeco a nemít nic, to znamená oči bohaté a kapsu prázdnou.” W.Shakespeare

“Tajemství, jak cestovat příjemně, záleží v tom, umět zdvořile naslouchat lžím druhých lidí a snažit se ze všech sil jim věřit.” F.M.Dostojevskij

22.1.2007

Sme rozmaznaní. Aj pokiaľ ide o počasie – pravidelné striedanie ročných období v poradí jar, leto, jeseň, zima. Žiadame, aby na jar všetko kvitlo, prebúdzalo sa k životu. V lete zasa očakávame teplo. Ale nie extrémne. Také, aby sa dalo opaľovať, ale aby sme na slnku vydržali podľa možnosti celý deň. Aj v prípade, že je pracovný. Ak sa cez pracovný deň na kúpalisko nedostaneme, žiadame slnečný víkend. A najmä krásne počasie cez dovolenku. Keďže dovolenku máme každý inokedy, žiadame krásne počasie celé leto. Aby svietilo slnko a nepršalo. Ale zase aby nebolo príliš sucho. Lebo na to by zasa doplatila príroda a my máme k prírode pozitívny vzťah. Tráva sa má zelenať. Zožltnutá tráva nás poburuje.
Napokon aj obilie potrebuje vlahu. Ale nie počas žatvy. Vtedy by pršať nemalo, najmä by nemali padať krúpy, spisovne ľadovec. V každom kraji by počasie malo zohľadnňovať termín žatvy. Lebo inokedy žnú na juhu, inokedy na severe. Klasické leto by malo postupne nebadane prechádzať do leta babieho. Teda slnko, teplo, ani mráčik, ale nie horúco. Koncom septembra by malo lístie začať červenať, neskoršie žltnúť a v októbri a novembri padať.
Ale malo by opadávať na kôpky, najlepšie do nádob na to určených, aby sme ho nemuseli ustavične zametať. Neskôr, pred Vianocami, by malo snežiť. Ale nie dajako halabala, z ničoho nič, z večera do rána, lebo by nastala kalamita. Snežiť by malo vtedy, keď sme na to po každej stránke pripravení. A malo by snežiť najmä, respektíve iba na horách. Tam, kde sú lyžiarske terény, a kde sa to očakáva. V Bratislave by malo nasnežiť len symbolicky na Štedrý deň, lebo ten má byť s popraškom. Potom by na horách malo sneženie pokračovať a v Bratislave by mohlo byť trochu pod nulou, ale sucho a slnko. Tak či onak, je to hlavné mesto a musí dajako vyzerať. Začiatkom marca by už v Bratislave malo byť celkom prijateľné teplo, tak okolo 18 stupňov, samozrejme plus. Na horách slniečko a sniežik, vleky v prevádzke. V apríli nech si prší. Ale tak, ako má pršať v apríli. Párkrát za deň jemný dáždik, medzitým slniečko. Nech príroda vidí, že prišla jar.
Potom už len otepľovanie, nijaký máj v stodole raj. Prinajhoršom dovezieme potraviny z Kuby, Líbie alebo Venezuely. (Politická narážka.) Takto má vyzerať Počasie. A nijaké hurikány, tsunami, zemetrasenia a iné pliagy si neželáme. Toto si, páni meteorológovia, dobre zapamätajte. Lebo si zvolíme iných!

Zdroj: Milan Lasica Bodka 2, Forza Music 2009
————————————————————

Na dnes som vybral z tvorby Hermanna Hesseho

Všetkými smrťami

Všetkými smrťami zomrel som už,
všetkými smrťami zomrieť chcem zas:
zomrieť drevenou smrťou stromu,
zomrieť kamennou smrťou vrchu,
zemitou smrťou piesku,
listovou smrťou šuštiacich tráv
a úbohou krvavou ľudskou smrťou.

Chcem sa zas narodiť ako kvet,
chcem sa zas narodiť ako tráva,
ryba a jeleň, motýľ a vták,
a z každej podoby
bude ma túžba po schodoch vliecť
k posledným utrpeniam,
k posledným ľudským bolestiam.

Ó, chvejúci sa napnutý luk,
keď túžby odvážna päsť
obidva póly života
k sebe priblížiť chce!
Och, často, veľmi často
budeš ma od smrti k zrodeniu hnať,
ty boľavá púť zrodenia,
ty nádherná púť zrodenia.

Autorom nasledujúcich myšlienok a citátov je Sully Prudhomme

Naozaj ťažko je rozhodnúť, či je správnejšie človeka posudzovať podľa jeho správania alebo podľa toho, čo napísal, lebo ak sú v správaní naše skutky, v napísanom sú naše túžby. Krásne duše môžu v nešťastí klesnúť až na dno. Koľko je len ľudí výzorom škaredých, ale dušou krásnych! Naše výtvory nás vykresľujú takých, akými by sme chceli byť, akými by sme mohli byť, nebyť nešťastia, ktoré nás mravne kazí.

Väčšinu knižiek mladých autorov vypĺňajú staré myšlienky. Vo výtvoroch ducha dosahuje zrelosť iba génius. Ale tam, kde vstupuje do hry srdce, učni sa odrazu stávajú majstrami, pretože sú bližší prírode.

Úvody v knihách sa obyčajne nečítali, tak sa z nich urobili predslovy a potom informácie pre čitateľa. Nič nepomohlo. Prirodzene, radšej chceme vedieť, čo hovorí autor, než to, čo chcel povedať. Pascal výslovne hovorí: “Tie isté slová majú iný zmysel, ak ich vysloví niekto druhý.” Preto je veľmi dôležité, aby sme vnikli do autorovho myslenia ešte predtým, ako ho začneme čítať.

V dobrej komédii musí mať zápletka zábavný alebo nešťastný koniec. Ak sa v nej teda vyskytne situácia dramatickej povahy, musíme ju prerobiť na komickú. Preto je potrebné, aby divák uhádol alebo poznal rozuzlenie, aby neprežíval úzkosť postavy. Musí byť nezávislý a akoby mimo komického deja, aby ho za taký mohol považovať. V dráme je to naopak, tam sa musí duša diváka takpovediac stotožniť s dušou hrdinu, aby s ňou prežívala všetky jej emócie. Väčšia alebo menšia účasť srdca v epizódach spôsobuje rozdiel v žánroch.

Jazyk je dosť bezmocný, ak má vyjadriť úplnú myšlienku! Vyslovujem slová, ktoré sú znakmi určitých ideí, ale aký je znak mojej senzibility vo chvíli, keď hovorím? Odtienky smútku alebo radosti nemajú meno, a práve tieto jemné a prenikavé pocity sú osnovou, na ktorú sa vyšívajú myšlienky: tvoria sa na nej ako svetlo a tieň. Preto by sme nemali písať tak, ako hovoríme, lebo napísané nemá ani zdroj posunkov ani intonáciu na vyjadrenie citov; zdroj, ktorý už celkom nestačí. Napísané slovo, zbavené mimiky srdca, potrebuje umelý podnet, aby ju nahradilo. Tajomstvo tejto emócie pera sa volá štýl. Z toho potom vyplýva, že aj ľudia bez vášne, ale šikovní, vyrábajú romány dojímajúce k slzám.

Spisovatelia skôr znesú, keď sa kritizuje idea ich diela ako ich štýl. Z jednoduchého dôvodu: môžeme obhajovať svoju pravdu, ale ako obhájime to, čo sme zle napísali? V názoroch je sloboda, ale štýl nie je svojvoľný. Môžeme paktovať so zdravým rozumom, môžeme sa s ním beztrestne pohrávať, ale vkus na nijaký kompromis nepristane, vynesie rozsudok, ktorému sa musíme podrobiť. Uzavrieme kompromis so zdravým rozumom, vyhneme sa logike, ale proti rozhodnutiam vkusu sa nedá odvolať. Navyše, ak usudzujeme nesprávne, aspoň usudzujeme, ale zlý štýl je známkou biednej inteligencie. Takéto pocity spisovateľov však nedokazujú, že by si vo väčšine prípadov zveľaďovali viac formu ako obsah.

Dve odťaživé myšlienky budia často zdanie, že si protirečia; sprostredkovacia myšlienka ich môže zosúladiť.

Šľak ma ide trafiť z déja vu

Šľak ma ide trafiť z pocitu “déja vu”. Pre zanedbateľnú hŕstku z vás, ktorí po francúzsky nerozumejú, musím povedať, že sa to číta deža vú a je to v preklade niečo, čo nemožno povedať v slovenčine krátkym slovom: tak krátko ako vo francúzštine. Déja vu znamená niečo, čo som už videl, už som to zažil, už som to pretrpel… Déja vu rovná sa niečomu, čo už bolo, čo som mal možnosť prežiť. A mňa ide z pocitu déja vu šľak trafiť. Napríklad som bol pozvaný do Spoločnosti priateľstva s americkým ľudom. Keď som vošiel do miestnosti, v ktorej sídli Spoločnosť pre priateľstvo s ľudom Ameriky, dostal som pocit déja vu. Boli tam tí istí súdruhovia a súdružky, ktorí sa oddávali práci v ZČSSP (Zväze československo sovietskeho priateľstva). Aj som sa ich pýtal, prečo sa teraz kamarátia s americkým ľudom a nie so sovietskym.
Veľmi sa čudovali, že som tak zle informovaný. Vraj sa pomýlili. Vraj sa najprv kamarátili s nesprávnym ľudom. Vraj zistili, že sovietsky ľud ani neexistuje. Americký vraj existuje. Videli ho aj v televízii… Nevymýšľam si. To sa mi naozaj stalo. Alebo ďalšie déja vu: vošiel som do potravinového obchodu k súkromníkovi a za pultom bola taká namosúrená a neprístupná predavačka ako voľakedy v štátnom obchode. Neviem, či sa naši ľudia v obchodoch naučia ešte niekedy na zákazníkov usmievať! Zdraviť nás, odprevadiť nás až po dvere, pokloniť sa (v Japonsku sa všetci klaňajú dva razy a mrmlú si pritom úctivo “cotomate… cotomate…” čo asi znamená “čo to máte”). Neviem, neviem či sa u nás dožijeme zdvorilých úsmevov a poklôn a či bude u nás stále déja vu.
Najradšej mám pocit déja vu na futbale. Chodím na futbal od ranného detstva a občas mám pocit, že som taký pekný gól už niekedy videl. Ale pekný gól si človek rád pozrie ešte raz. Ochkám blahom, keď z videozáznamu zopakujú ten istý gól niekoľkokrát. Našinec koncom tisícročia si už tak zvykol na gól, ktorý déja vu už videl, že aj keď som na skutočnom futbale, na živom štadióne a chlapci dajú gól, čakám že ho uvidím vzápätí ešte raz.
Déja vu začína byť sila zvyku. Aj z aspektu svetového – všetko, čo sa teraz už deje, tu už bolo, už sme to na vlastnej koži zažili. Šľak ma ide trafiť z tej francúzštiny, aká vie byť stručná.

Zdroj: Július Satinský: Šľak ma ide trafiť, HEVI 1997
——————————————————————-

        Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky.
        O usporiadanosti pohybov

        Dbaj na to, aby si sa nikdy neponáhľal, a vo svojej práci, v spoločnosti, aj v každodenných činoch sa podriaďuj prísnej dôslednosti faktov a situácií. Nechci dvoma rukami dvojako konať v tej istej chvíli. Keď píšeš list, netelefonuj. Keď fajčíš, nechci zároveň vyzdravieť z priedušnicového kataru. Keď čítaš, nepočúvaj hudbu. A najmä: sleduj hlboký poriadok úloh a situácií. Úlohy človeka prinášajú istú zručnosť, nezaškodí sa ju naučiť. Keď niečo uchopíš, drž to dvomi rukami a pevne, keď niečo pustíš, pusti to vedome a so všetkými dôsledkami, keď sa ozveš, nech tvoje slovo obstojí v čase ako skala, keď sa raduješ, raduj sa bez výhrad. Život má aj svoju remeselnú stránku; aj všedné dni majú svoje majstrovstvo. Ale majú aj svojho babráka. Sleduj svoje pohyby. Väčšinu ľudského nešťastia nespôsobuje antický osud, ale nešikovnosť, nedvižnosť, pľuhavosť. Nauč sa tomuto remeslu, životu, ostaň majstrom života pohybom i činom.

        O priateľstve

        Nejestvuje taký ľudský vzťah, ktorý by bol dojímavejší, hlbší ako priateľstvo. Koľko sebectva a márnomyseľnosti je aj vo vzťahu milencov, rodičov a detí!
Iba priateľ nie je sebecký; inak nie je priateľom. Iba priateľ nie je márnomyseľný, pretože všetko dobro a krásu dopraje priateľovi, a nie sebe. Zamilovaný vždy niečo chce; priateľ nechce pre seba nič. Dieťa chce vždy niečo dostať od rodičov, chce prevýšiť svojho otca; priateľ nechce ani dostávať, ani mať navrch. Nejestvuje tajomnejší a šľachetnejší dar v živote ako mlčanlivé, chápavé, trpezlivé a obetavé priateľstvo. A niet ani zriedkavejšej veci.
        Montaigne, keď sa zamýšľal nad citom, ktorý ho pútal k La Boétiovi, povedal: “Boli sme priatelia… Lebo on bol on a ja som bol ja.” Toto je nadmieru dôležité. A na jednom mieste píše Seneca Luciliovi toto: “Kto je priateľ, ten miluje, ale kto miluje, nemusí byť vždy priateľom.” Toto konštatovanie je viac ako presné: je to pravda. Každá láska je podozrivá, lebo v jej popole tlie sebectvo a lakomosť. Iba náklonnosť priateľa je nezištná, niet v ňom zaujatosti, ani zmyselnej hry. Priateľstvo je služba, pevná a vážna služba, najväčšia ľudská skúška a rola.

        O láske

        Súboj muža a ženy nikdy nevnímaj inak ako beznádejný boj, ktorý je rozpaľovaný najkrutejším sebectvom a bezuzdnou márnivosťou. Nech ti zvodné chvíle, príjemnejšie životné situácie, príležitostné roznežnenia nikdy nedovolia zabudnúť, že keď stojíš zoči-voči žene, si bojovník, ktorého kožu a život chce nepriateľ. Bojuj rytiersky, no bojuj. Ak sa zavše stretneš s veľkodušnosťou, odplácaj ju veľkodušnosťou; ak sa ti dostane nehy, vráť, bez sentimentu s nehou to, čo si dostal; ak ťa stretne vášeň, bez váhania ju oplácaj vášňou. Ale nikdy, ani na okamih nezabudni, že na dne každého citového stretnutia tlie holé sebectvo a márnivosť. Ten, kto leží v posteli so ženou, leží na žeravej pahrebe. Môže si aj kožu pripáliť; ľudskú dôstojnosť a česť si však musí zachrániť. Dávaj si pozor a bojuj. Obklopujú ťa protivníci, perie vo vlasoch, farba na tvári, samí divokí bojovníci.

        O tých, ktorým sa smejú iba ústa

        Jestvuje istý typ ľudí, ktorým sa smejú iba ústa. Sú akoby ochrnutí, ako keby boli hluchí alebo ako keby im nefungoval čuch. V ich prítomnosti žartuješ, vyslovíš sa k nejakej grotesknej alebo zábavnej životnej situácii a s ohromením zistíš, že nepočujú celkom presne to, čo je v malých, príležitostných príbehoch zvrátené zábavné: smejú sa, ale iba ústami. Ich srdce a myseľ neprenikli do hlboko bizarnej smiešnosti situácie. Zdvorilo sa smejú, vycierajú. Ale ich srdce sa nikdy nesmeje. Títo pochmúrni vyškerenci vedia byť strašní. Nežartuj s nimi. Keď im chceš ukázať život, odpovedajú ti tým, že vyceria tesáky.

        O tom, že choroba je oddych

        V strašných pretekoch života si väčšina ľudí oddýchne iba vtedy, keď sú chorí. Povedané slovami francúzskeho básnika, choroba nie je len výlet chudobných, ale aj ich letná dovolenka, zimná Riviéra, Tatry a Egypt. Na horúčkovité rozmary posiela choroba skutočnú horúčku, aby sa trochu uspokojili. Ctižiadostivý, neuspokojený, amokom posadnutý človek – ako básnik Kleist – “strieda mestá ako chorý vankúše”, iba v posteli si uvedomí svoje skutočné túžby, beznádejné vášne.
        Je taká fráza, že choroba je aj oddych. Preto predíď zákonu prírody, nútenej zdravotnej dovolenke, a zaraď do tempa svojho života predstierané choroby, aby si si oddýchol. Zavše, hoci i zdravý ako buk, stráž si po celý deň posteľ. Keď si hladný ani vlk, že by si zhltol aj klince: dobrovoľne sa jeden – dva dni posti. Srdce sa s tebou ešte neškriepi kvôli nikotínu: odmeň sa mu tým, že bez toho, aby ťa k tomu prinútila nutnosť, prestaneš na tri dni fajčiť. Telo je také vďačné aj za najnepatrnejšiu pozornosť! A tieto drobné, umelé, bez nátlaku choroby vyvolané chorobné a liečivé stavy, dobrovoľné diéty, odopierania si a odpočinok sa vyrovnajú ceste na východ alebo operácii slepého čreva. Pokús sa o to. Uvidíš zázraky.

        O tom, že na veci si treba počkať

        Počkať, s trpezlivosťou anjela a svätca, kým sa veci – ľudia, myšlienky, situácie – ktoré ti patria, k tebe dostanú. Ani o krok im nevychádzať v ústrety, neurýchľovať ich príchod nijakým pohybom, ani slovom. Lebo určití ľudia, myšlienky, situácie, ktoré patria k tvojmu životu, tvojmu charakteru, svetskému a duchovnému osudu, ti idú neprestajne v ústrety. Knihy. Muži. Ženy. Priateľstvá. Poznanie, pravda. To všetko sa uberá k tebe, pomaly sa valí, a jedného dňa ťa to stretne. Ty sa však neunáhli, neurýchľuj im cestu a príchod. Ak sa im priveľmi ponáhľaš v ústrety, možno sa minieš s tým, čo je dôležité a čo ti osobne patrí. Čakaj chrabro, pozorne, celým svojím osudom a životom.

        O vyčkávaní

        Ak niekto nepríde v dohodnutom čase na miesto stretnutia – nech už je to muž alebo žena, priateľ alebo neznámy – patrí sa počkať pätnásť minút. Potom odíď. A ak nemá prijateľné ospravedlnenie, nevyhľadávaj už spoločnosť takéhoto človeka. Neprechovávaj v srdci hnev či urazenosť, lebo to je nedôstojné človeka. Ale nedávaj druhému príležitosť, aby ťa nechal čakať. Pretože ľudia sa urážajú navzájom aj z drzosti a zbabelosti. Aj nechať čakať je takáto drzá urážka.
        V každej každučkej veci buď na sekundu presný. Nemôžeš byť taký unavený, smutný, bez nálady, aby si sa previnil proti zákonu zdvorilej presnosti. Presnosť nie je len výsadou kráľov, ale aj povinnosťou každého zodpovedného človeka vedomého si vlastnej hodnoty. Prvotriednym človekom je ten, kto je nezaujato presný. Lenivý, drzý, frivolný človek vždy mešká. Takýto človek nakoniec zmešká veľké stretnutie života: poznanie seba samého.

        O fanatikoch

        Vždy, všade, všetkými prostriedkami a pri každej príležitosti bojovať proti fanatizmu. Proti spenenému, zbesilému hnevu, ktorý vyráža z ľudskej skrýše a chce rozkúskovať, pretvoriť svet. Proti fanatizmu bojovať trpezlivosťou, vysvetľovaním, zdravým rozumom, dôslednou výchovou. A aj súcitom. Fanatika ľutuj. Vyráža proti tebe, no v bojovom vytržení si prehryzne jazyk a dokaličí sa.

        O tom, že pred sebou by sme nemali zlyhať

        Ak sme si v živote vytvorili nejaké pravidlo, musíme sa ho za každú cenu pridŕžať; pretože život dospelého človeka ja poskladaný z pravidiel a životných zásad ako nejaká budova, pevne zložená z tehál, a neradno túto konštrukciu rozkolísať tým, že nejakou tehlou pohneme. Po štyridsiatke sa náš život naplní pravidlami, ktoré iní môžu pokladať za pochabosť: my však vieme, že ich skutočným zmyslom je ochrana pred anarchiou. Vstávanie, líhanie, zábava, pracovný čs, vzťahy s ľuďmi, všetko to po čase usmerňujú prísne zákony.
        Ak sa proti týmto zákonom prehrešíme, svedomie sa nám naplní pocitom viny. Nie je pravda, že spôsob života môže byť “spontánny”. Ty sám môžeš byť niekedy spontánny, tvoje rozhodnutia, vášne, nápady môžu byť občas živelné: no tvoj životný spôsob, ktorý už ničomu takému nepodlieha, nemôže byť živelný a náhodilý. Ak sa ľuďom nepozdáva, že žiješ tak alebo onak, inak, ako by to oni chceli alebo ako si to predstavujú, inak, ako si im to kedysi na príkaz nejakej nevyhnutnosti alebo nedorozumenia prisľúbil: neľutuj. Nežiješ kvôli ľuďom. Ak sa však prehrešíš voči vlastným zákonom, trpko túto neveru oľutuješ. Ešte aj vo svojich hriehoch a chybách dodržuj systém, ktorý vyplýva zo zákonov tvojho života. V očiach sveta môžeš zlyhať stokrát. Pred sebou však nesmieme byť slabí; pretože to je skutočné zlyhanie.

        O hrdinstve

        Najväčšie hrdinstvo je vytrvať pri svojej práci – nech už má svet o nej akúkoľvek mienku. A ešte väčšie a skutočnejšie hrdinstvo je zničiť výsledky svojej práce, ak máš pocit, že si nedokázal dokonale urobiť to, na čo si uzavrel zmluvu sám so sebou. Ži medzi týmito dvoma úmyslami, nehovor o tom, ži naplno pre svoju úlohu a zostaň voči svojmu dielu nemilosrdný. Sila je potrebná nielen na tvorbu; ale aj na posúdenie vlastného diela. Buď k svojmu dielu prísnejší, než aký kedy k nemu môže byť svet.
—————————————————————————-

        Chodím okolo toho ako mačka okolo horúcej kaše, ako člen SDĽ okolo kostola, ako funkcionár KDH okolo homosexuálnych partnerov, ktorí túžia po registrácii. Píšem tu o Amerike, bránim kapitalizmus, napádam rovnostárstvo a nemám odvahu načať tému najaktuálnejšiu, tému dňa. Hovorím o vzťahu mladých žien k starším mužom. A vice versa, samozrejme. Vice versa však v tejto chvíli nechajme bokom, zaoberajme sa len tou prvou alternatívou. Vzťah starších mužov k mladým ženám nie je totiž nič, čo by bolo treba nejako špeciálne analyzovať. Je to, buďme úprimný, banalita. Väčšinou sa takéto úvahy končia pri chlipných pohľadoch, necudných návrhoch, oblizovaní a podobných nechutnostiach. Všeobecne sa považuje za absurdné, aby sa starší muž usiloval získať priazeň mladej ženy. Považuje sa to za také nemiestne, ako keby ste si v kostole pri omši objednali poldeci borovičky. Jedni by boli pobúrení, druhým by to prišlo smiešne. Avšak ak sa mladá žena zaujíma o staršieho muža, má to celkom iné dimenzie. V ženách to prebúdza zvedavosť, mužom to dodáva nádej, Nikto sa nesmeje. Každý to berie vážne. Srdcu nerozkážeš, vzdychajú matky, babičky a tety. Otcovia sú v rozpakoch, ale mlčia. Generačný druh sa im zdá pre dcéru vhodnejším partnerom ako nejaký sopliak s debilným pohľadom a náušnicou.
        Okrem toho, celá situácia má logiku a hlbokú tradíciu. Pamätáme si to zo školy. Naše spolužiačky vždy chodili s chlapcami z vyžších ročníkov, pretože svojimi rovesníkmi opovrhovali a považovali ich za nedovyvinutých pubišov. Pochopiteľne mali pravdu. Spolužiak mohol spolužiačke akurát tak odniesť tašku alebo napísať úlohu. Starší chlapec jej však mohol otvoriť dvere do života. Neverili by ste, ale od staršieho chlapca k staršiemu mužovi je len krôčik. Ten rozhodujúci. Ženy si podvedome vyberajú spoľahlivých partnerov, dokonalých otcov svojich detí. Pre dvadsaťročnú je to štyridsiatnik, ktorý už niečo znamená. V extrémnych prípadoch to môže byť aj šesťdesiatnik, ale to by už, predsa len zaváňalo mezalianciou. Šesťdesiatnici sa musia uspokojiť s tridsiatničkami. Čo sa týka sedemdesiatnikov, možno si predstaviť nežný vzťah s mladou štyridsiatničkou, pravdaže, za predpokladu silného finančného zázemia u dotyčného záujemcu. Žena potrebuje pocit istoty.
        Rád by som mladým ženám dal niekoľko rád, ako postupovať vo vzťahu k staršiemu mužovi. Zíde sa im to.
1. Nikdy neoslovujte staršieho muža “dedo” alebo “súdruh”, aj keby tak vyzeral
2. Nikdy nepomáhajte staršiemu mužovi prejsť cez križovatku, aj keby ho malo zraziť auto.
3. Nikdy si s ním nedávajte schôdzku na kúpalisku. Odradilo by vás to.
4. Nikdy ho nevoďte na diskotéku. Starší muž môže byť prítomný na diskotéke len ako jej majiteľ.
5.Nikdy sa ho nepýtajte na udalosti staršie ako dva dni. Nespomenie si.
6. Noste v kabelke tlakomer.
7. Ak idete spolu hore schodmi, na každom druhom schode sa pod nejakou zámienkou zastavte.
8. Do mobilu si naprogramujte číslo záchranky.
9. Ak zaspí, buďte ho s citom.
10. Nezazlievajte mu, ak si časom nájde mladšiu.
Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
——————————————————————

LIST VOLTAIRA,VEĽKÉHO CTITEĽA ĽUDSKÉHO
SMIECHU, JÚLIUSOVI, VEĽKÉMU CTITEĽOVI
SLOVENSKÉHO KOMPOZIČNÉHO ŠACHU

Milý Július,

pre zberateľa listov z Onoho sveta to musí byť koncom 20. storočia veľký zážitok, keď mu doručia list od staručkého VOLTAIRA. Musíte sa zmieriť s tým, že som pyšný francúzsky filozof, ktorý na tom Vašom svete žil v plnej sláve od roku 1694 až do roku 1778. Teraz – takto z diaľky – sú spomienky na ten Váš svet teplé, milé, farebné. Možno aj preto, lebo som žil a odišiel s čistým svedomím, unavený po obrovskej práci na francúzskom jazyku, na ľudskej povahe i na sebe. Neviem, či Vám ja známe, že môj odchod z Vášho sveta bol dosť pitoreskný. V tom roku 1778 som už mal 83 rokov a stále som vystrájal kúsky. Keď poslali za mnou ferára, aby som sa pred smrťou vyspovedal, veľmi vážne som sa ho spýtal: “Kto vás posiela, pán abbé?” “Sám Pán Boh,” odpovedal duchovný. “Tak, tak… A kde máte poverovacie listiny?” spýtal som sa úprimne. Urazený odišiel. Nepochodili ani iní z tej brandže. Stále odo mňa chceli, aby som im podpísal, že súhlasím s celou ich náukou. A ja nie a nie podpísať! Zaťal som sa. Keď má človek po osemdesiatke, rád sa zatína. A tak, keď som po premiére svojej divadelnej hry Irene v Paríži konečne umrel, cirkevná vrchnosť nechcela povoliť mojim priateľom, aby ma pochovali v Paríži s cirkevnými obradmi. Niekto si vymyslel romantickú lotrovinu: pustil fámu, že som ožil a cestujem preč. Posadili moje mŕtve telo do otvoreného koča, sadli si ku mne a ako “živého” ma posediačky mŕtveho odviezli von z mesta. Hneď v prvej dedine sa našiel “protekčný” farárko, ktorý sa dal nahovoriť, aby pokropil moju rakvu pred spustením do hrobu svätenou vodou. Dedina sa volala Scellieres a bol máj 1778. Dodnes ma mrzí, že do dejín nevošlo aj meno farára. Pochopil, že niektoré pravidlá z zvyky pre géniov neplatia. Aj tak to potom dopadlo tak, že revolučné Národné zhromaždenie v roku 1791 prinútilo Ľudovíta ZVI., aby dovolil previesť rakvu do Panteónu. Vyzerá to, že sa vychvaľujem, ale musím Vám prezradiť, že “pohrebný sprievod” pri prevoze nebožtíka čítal 100000 ľudí a ďalší pol milióna Parížanov stál na chodníkoch.
Mnoho mojich viet vraj ešte stále žije, koluje po knižniciach, školách i po voľnej prírode. Trochu ma mrzí, že som neprerazil na svete s divadelnými hrami. Na vine je aj obecenstvo. Prečo mi nikto za môjho života nepovedal, že tie moje hry sú nanič? Na premiérach išli v mojej neprítomnosti od nadšenia ľudia zbúrať divadlo. Tlieskali ako diví s stále sa dívali na moju lóžu. Zrejme to boli snobi. Neviem. Alebo – žeby mi chceli urobiť radosť?
Povedal som napríklad raz, že “mojím povolaním je hovoriť, čo si myslím”. Mal som najriskantnejšie povolanie na svete. Ale zároveň sa mi podaril husársky kúsok – nikdy predo mnou nemal nijaký spisovateľ v histórii ľudstva ešte za svojho života taký vplyv na vývoj udalostí ako ja! Ľudovít XVI. – keď ho potom väznili v Temple – listoval vraj v mojich knihách a knihách Rousseauových a vzdychal: “Voltaire a Rousseau zahubili Francúzsko” Mal na mysli svoju dynastiu. Bourboni mi nikdy nemohli odpustiť, že som povedal: “Keď začne národ myslieť, už ho nemožno zadržať…” A teraz – už z Onoho sveta – môžem potvrdiť, že Francúzi vtedy spolu so mnou začali myslieť. Napíšte mi bez zábran, milý Július, či už aj Váš národ začal myslieť, a vôbec – čo robia Slováci vo voľnom čase? Svojho času sa tam v 18. storočí potuloval MONTESQUIEU. Vraj okolo Štiavnice dolovali vtedy rýdze zlato. (Jeho Perzské listy sú majstrovskou ukážkou satirickej mystifikácie. Vymyslel si dvoch Peržanov, ktorí sa potulujú po Francúzsku a píšu kamarátom do Perzie listy… Musí Vám byť jasné, drahý priateľ, že Vaše Listy z Onoho sveta nie sú nič nové pod slnkom!)
Teraz ide len o to, či národné “uvedomenie” je na niečo užitočné, alebo je len na oštaru? Lebo ak človek dostane pocit, že musí byť užitočný národu – je schopný pre to urobiť nadľudské veci. Môže nadobudnúť dokonca pocit, že je nadčlovek. A keď sa spojí s ostatnými “nadľuďmi”, vznikne nadnárod a ostatné národy si to potom vypijú. V histórii ľudstva sa to stáva bežne. Trvá to nejaký čas, kým sa Džingischán so svojím nadnárodom vybúri a vráti sa späť medzi ostatné národy.
Ja som tak, nič netušiac, “uvedomil” NAPOLEONA. Vravia, že moje Anglické listy boli prvým zakikiríkaním na úsvite Francúzskej revolúcie. Ale je som si Angličanov naozaj vážil. Swift, Pope, Addison si už za môjho života mohli písať, čo sa im zachcelo. A ja som svoje Anglické listy dal kolovať radšej v rukopise medzi priateľmi, pretože som sa bál Bastily. Keď som ich napokon vydal, okamžite po mne vyštartovali. Utiekol som prezieravo na zámok Cirey. Obývala ho markíza du Chatelet. Bol to ideálny azyl: markíza mala 28 rokov (ja som mal vtedy 40) a bola úžasná. Vravela o mne že som “bytosť v každom zmysle pomilovaniahodná”, a ja som sa vtedy o markíze vyjadril, že je “veľkým mužom, ktorého jedinou chybou je, že je žena…” Bola z toho veľká láska. Manžel bol – napokon ako všetci manželia na svete – veľmi nudný a zbytočný tvor. Ale ak si niekto myslí, že na zámku Cirey sa diali len milenecké radovánky – mýli sa! Tam sa celé dni usilovne pracovalo a študovalo. Zriadil som si tam za drahé peniaze prírodovedecké laboratórium a súťažili sme s madam du Chatelet vo vedeckých výskumoch! Mal som šťastie, že som žil v čase, keď to bola móda. Teda – aby ste mi rozumeli – nie tie vedecké výskumy, ale manželstvá staručkých šľachticov s mladučkými ženami. Tie si mohli v našich časoch potom priamo v dome ubytovať všestranne vzdelaného milenca aj s labolatóriom… Tomu sme hovorili doba osvietenecká. Zo žien som sa vždy smial, aj keď som bol presvedčený o duševnej rovnosti oboch pohlaví. “Boh stvoril ženu len preto, aby skrotila ľudstvo,” hovorieval som markíze. A ona mi so smiechom citovala MEREDITHA: “Žena bude tou poslednou vecou, ktorú muž scivilizuje.”
“Beda filozofovi, ktorý si nevie odsmiať svoje vrásky. Smrteľne slávnostná vážnosť je choroba. Keby nás príroda nebola stvorila ľahkomyseľnými, boli by sme tie najbiednejšie živé tvory!” To všetko, milý Július, sú moje citáty zo samého neba.
A preto – nech žije ľahkomyseľnosť! Nech žije osvietenosť v ľudských zvykoch, nech žije smiech. V slovenčine je to onomatopoicky krásne a výstižné slovo – smiech. Naše francúzske le rire je tvrdé, nemecké die Lache znamená aj mláku a je uhuhňané – ale Vaše smiech znie ako spiežovec. V slove smiech je aj miecha, aj citoslovce ech, aj sneh, sen, sloveso smiech (smiech je vlastne u vás to, čo sa smie?)
Ale do slovenčiny vstupujem len okrajovo a opatrne. Zasväcujú ma tu – na Onom svete – do nej Škultéty a Vajanský. Iskria takým humorom, že niekedy už nevládzem od smiechu.
Pozdravujte tam u Vás všetkých smejkov
od VOLTAIRA, veľkého ctiteľa smiechu
vo všetkých farbách.

Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta, IKAR 2007