peternagy

                Dobré čítanie

        Iste to poznáte, niečo si prečítate, počujete a musíte si povedať: „V tom je sila!“ Slovo, veta, či odstavec priam udrie do hlavy. Jednou z najkrajších vecí na svete je majstrovsky napísaný dobrý text, týmto som si zrejme veľa oponentov nezískal.
        Žiaľ, ľudský život je príliš krátky na to, aby mal jeden človek šancu prečítať si z tých dobrých textov aspoň stotinu promile. Tajomstvo umenia čítať teda spočíva čiastočne v umení vybrať si dobrú vzorku toho, čo prečítať. A včas rozoznať, čo nečítať. Šľak ma ide trafiť, keď až po prečítaní celej knižky zistím, že to bolo zle napísané nič o ničom.
        Mám veľa krásnych čitateľských zážitkov, aj sklamaní. Snáď najkrajším pôžitkom býva, keď pri čítaní nadobúdam dojem, že je to písané pre mňa, prípadne o mne. Ďaľším pekným typom zážitkov je, keď cítim, že ja by som to napísal presne tak, keby som pravda vedel písať. Nemyslím na gramotnosť, to ešte nejako zvládam, mám na mysli schopnosť vybrať správne slová a dať ich do správneho poradia, recept na písanie je až desivo jednoduchý. Ostaňme však pri čítaní, snáď najkrajšie je, keď človek cíti v autorovi spriaznenú dušu, človeka pri ktorom sa cíti dobre, bez ohľadu na viacstoročný odstup alebo rozdiel či zhodu pohlavia, čerta starého ma zaujíma, či George Sand bol muž, alebo dobre predstieraná žena.

        Mám viac typov obľúbených kníh, knihy cyklické, koktavé, oddychové, zobavé, atď. Cyklická, či presnejšie cyklicky usporiadaná kniha je taká, v ktorej po poslednej strane nasleduje prvá. Skrátka, po prečítaní si poviete: „Už viem čo tam je, teraz si pri druhom čítaní vychutnám ako, je to krásne napísané.“ A celkom spontánne začínate tú knihu čítať znovu. S koktavými knihami je to trochu podobné, počas čítania sa často vraciam o kúsok naspäť, teda čítam akože koktavo. Zobavá, alebo dýková je  kniha, ktorú už mám neraz prečítanú, ale občas ju vezmem do ruky, náhodne otvorím a prečítam zopár strán, trebárs aj pri telke počas reklamy, hoci v poslednej dobe je telka dobrá akurát na to, aby si človek pri nej niečo pekné prečítal.
        Ako to tak po sebe kontrolne čítam, napadá ma, že pre hudbu a spievané slovo platí skoro to isté, o tom inokedy. Na záver pripájam jednu krátku ukážku z jednej mojej obľúbenej knižky. Je to úryvok z Björnsonovej poviedky Veselý chlapec. Snáď so mnou súhlasíte v tom, že je to dobré čítanie.
————————————————————

                Volal sa Öyvynd a plakal keď sa narodil. Ale keď už vedel sedieť matke na kolenách, smial sa, a keď sa večer rozsvietili svetlá, zasa sa smial, až sa ozývalo; ale keď sa k nim nesmel priblížiť, zaplakal. „Z toho chlapca raz niečo bude,“ povedala matka.
        Nad miestom, kde sa narodil, čnela holá, nevysoká skala. Borovice a brezy sa dívali dolu, chabzda rozsýpala svoje kvety po streche. A po streche lozilo kozliatko, ktoré bolo Öyvyndovo; vyložili ho ta, aby sa nezatúlalo, a Öyvynd  mu nosil lístie a trávu. Jedného krásneho dňa kozliatko zoskočilo zo strechy na svah a pustilo sa hore vrchom; štveralo sa čoraz vyžšie, až prišlo na miesto, kde ešte nikdy nebolo. Keď sa Öyvynd po olovrante vybral za ním a nevidel ho, hneď si spomenul na líšku. Talo mu zalialo horúčosť, poobzeral sa a zvolal: „Na-na-na-na, kozliatko!“ – „Mé-é-é-é!“ ozvalo sa kozliatko zhora, naklonilo hlávku a dívalo sa dolu.
        A vedľa kozliatka kľačalo dievčatko. „To je tvoje kozliatko?“ spýtalo sa. Öyvynd stál, ústa a oči doširoka otvorené. obidve ruky vo vreckách nohavíc. „Kto si“ opýtal sa. „Som Marit, mamičkin drobček, oteckove husličky, škriatok domu, vnučka Oleho Nordistua z Heidegardu, na jeseň budem mať štyri roky, dva dni po  rovnodennosti!“ – „Tak to si ty!“ povedal Öyvynd a zhlboka si vydýchol, lebo kým rozprávala, neodvážil sa.
        „To je tvoje kozliatko?“ spýtalo sa ešte raz dievčatko. „Áno, áno“ povedal a pozrel na ňu. „Chcela by som mať také kozliatko… Nedáš mi ho?! – „Nie, nedám.“
        Ležala a trepala nôžkami, dívala sa dolu ne neho a potom povedala: „Keď ti dám za kozliatko maslový rožtek, dáš mi ho?“ Öyvynd mal chudobných rodičov, iba raz v živote jedol maslový rožtek, keď k nim prišiel starý otec, a nikdy predtým ani potom nič také nejedol. Díval sa na dievčatko: „Najprv mi ukáž ten rožtek,“ povedal. Nedala sa núkať, ukázala veľký pletenák, ktorý držala v ruke. „Tu je, aha!“ povedala a hodila mu ho. „Joj, polámal sa na kúsky,“ povedal chlapec a starostlivo pozbieral všetky kúsočky; ten najmenší si vložil do úst, a bol taký dobrý, že ochutnal druhý, a ani sa nenazdal a celý rožtek zjedol.
        „Teraz je kozliatko moje,“ povedalo dievčatko. Chlapcovi sa spriečil posledný hlt v ústach, dievčatko ležalo a smialo sa, kozliatko stálo vedľa neho, malo tmavohnedý kožuštek, na prsiach bolo biele a dívalo sa dolu.
        „Nemohla by si trochu počkať?“ prosil chlapec; srdce mu začalo búchať. Dievčatko sa čoraz väčšmi smialo, zdvihlo sa na kolená. „Nie, kozliatko je moje,“ vravelo a objalo kozliatko okolo krku, odviazalo si podväzok a obkrútilo mu ho okolo krku. Öyvind sa naň díval. Dievčatko vstalo a začalo kozliatko ťahať; kozliatko nechcelo ísť a natiahlo krk k Övyndovi. „Mé-é-é-é!“ zvolalo. Ale dievčatko ho jednou rukou chytilo za srsť, druhou za obojok a láskavo sa mu prihováralo: „Poď, kozliatko, budeš bývať v izbičke a budeš jesť z maminej misy a z mojej zástery,“ a potom mu zaspievalo:
        K chlapcovi poď – poď, kozliatko;
        poď teliatko, mať volá ťa;
        poď, mravčiace ty mačiatko,
        poď do čistého objatia,
        káčatká zlaté v úkryte
        žltunké kačky vyjdite,
        kuriatka sotva chlpkaté
        čo ešte ledva cupkáte,
        poďte, vy moje holúbätká,
        srsť vaša je tak jemná, hladká!
        Hľa, trávička je zrosená,
        no už sa slnce červená,
        a tráva čerstvá je, ej, čerstvá teraz v lete
        akej už na jeseň veru mať nebudete!

A chlapec tu teraz stál.
Už od zimy, keď sa vyliahlo, staral sa o kozliatko a nikdy si ani len nepomyslel, že ho môže stratiť; a teraz sa to zrazu stalo a on ho už nemal viac vidieť.
        Od brehu prichádzala matka, spievala si a niesla tácňu, ktorú umývala. Zbadala chlapca, ako sedí v tráve, nohy pod sebou a plače; zašla k nemu: „Prečo plačeš?“ – „Ach, kozliatko, kozliatko!“ – „Naozaj, kde je kozliatko?“ spýtala sa matka a pozrela na strechu. „Nikdy sa už nevráti,“ povedal chlapec. „Drahý môj, čo sa stalo?“ Nechcel sa hneď priznať. „Odniesla ho líška?“ – „Ach, bože, keby líška!“ – „Ty si zošalel,“ povedala matka, „čo sa stalo s kozliatkom?“ – „Ach, ch, ach… stratil som ho… predal som ho za rožtek!“
        Vo chvíli, keď to slovo vyriekol, pochopil, čo značí predať kozliatko za rožtek; predtým na to ani nepomyslel. Matka povedala: „Čo si teraz kozliatko o tebe pomyslí, keď si ho predal za rožtek?“
        Chlapec už aj sám myslel na to a veľmi dobre vedel, že už nikdy na svete nebude veselý – a možno ani u Pána Boha, pomyslel si potom.
        Bol taký smutný, že sám sebe sľúbil, že už nikdy nič zlého neurobí, nikdy neprestrihne na praslici niť, ani ovce nevypustí, ani sám nepôjde k moru. Ako tam tak ležal, zaspal a snívalo sa mu o kozliatku, že prišlo do neba. Tam sedel Pán Boh s dlhou bradou ako v katechizme a kozliatko stálo a obhrýzalo lístie z ligotavého stromu; a Öyvynd sedel sám na vysokej streche a nevedel sa prebrať.
        Vtom pocítil čosi vlhké pri uchu; vyskočil. „Mé-é-é!“ ozvalo sa kozliatko, ktoré sa vrátilo.
        „Ach, ty si sa vrátilo!“ Vyskočil, chytil kozliatko za predné nôžky a tancoval s ním ako s bračekom. Chytil ho za bradu a už sa chystal, že s ním pôjde k matke, keď počul za sebou akýsi zvuk a zbadal vedľa seba na lúke dievčatko. Zrazu všetko pochopil a kozliatko pustil. „Ty si prišla s ním?“ Sedela, trhala trávu a povedala: „Nesmiem si ho nechať; hore sedí starý otec a čaká ma.“ Ako tak chlapec stál a díval sa na ňu, počul zhora ostrý hlas: „No!“ Spomenula si, čo má urobiť; vstala, podišla k Öyvyndovi, chytila ho ufúľanými prštekmi za ruku, odvrátila sa a povedala: „Odpusť!“ Ale v tej chvíli stratila odvahu, vrhla sa ku kozliatku a plakala.
        „Môžeš si kozliatko nechať,“ povedal Öyvynd a hľadel inam.
        „Ponáhľaj sa!“ ozval sa zhora starý otec. Marit vstala a pomaly sa vliekla hore. „Zabudla si si podväzok,“ zavolal za ňou Öyvynd. Obrátila sa, najprv pozrela na podväzok, potom na neho. Naostatok sa odhodlala urobiť veľkú vec, potlačila fikanie a povedala: „Nechaj si ho!“ Pristúpil k nej a chytil ju za ruky. „Ďakujem ti!“ povedal. „Ach, nemáš za čo,“ odvetila, veľmi zhlboka vzdychla a odišla.
        Chlapec si sadol do trávy, kozliatko skackalo okolo neho, ale on už nemal z neho takú radosť ako prv.