Založ si blog

Kniha byliniek

Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky.

O otužovaní a udržiavaní poriadku

Duchovná tvorivá práca potrebuje presne také zoceľovacie metódy, tréningy, dodržiavanie zdravotných návykov a každodenných zásad tak, ako to robia šermiari či krasojazdci alebo vzpierači. Zanedbaný, podlý, nečistý spôsob života nedovoľuje preniknúť na niekoľko sekúnd do arény ľudského úsilia najvyžšieho rádu, k tvorivej duchovnej práci.
Spôsob života, jednoduché a nenápadné správanie sa v živote, prijímanie potravy, okolie, denný režim – aj toto určuje kvalitu básne alebo štúdie.
Nemôžeš viesť rozhovory s Bohom od piatej do pol šiestej popoludní, ak si v noci a cez deň žil ako sviňa. Nenásytný, chamtivý alebo podlý spôsob života ti vrhá odpadky aj do čistého plesa práce. Premýšľanie vyžaduje neprestajné praktizovanie; a tvorba aj čosi navyše.

O stave pohotovosti

A keďže sme smrteľní – najväčším darom ľudského života je, že každým dňom vidíme túto skutočnosť jednoduchšie a chápeme ju dokonalejšie -, každodenný život si musíme zariadiť tak ako človek, ktorý žije v stave pohotovosti. Ako Seneca, keď v Urbse vládne Nerón, ako dámy a páni v temniciach Conciérgerie (Parížska väznica, odtiaľto odvážali odsúdencov na popravisko v čase francúzskej revolúcie); ako každý, kto žije v revolúcii. Pretože život je revolúcia. Najmä niekedy; napríklad v čase, v ktorom teraz žijeme a v ktorom moc uchopili masy.
Preto musíme žiť zo dňa na deň. Odpovedať svetu každý deň, listom, citom alebo myšlienkou. Preskúmať pochybnosť okamžite ako sa objaví; ak sa dá, odpovedať na otázku podľa najlepších schopností, spracovať a dovŕšiť aktuálny úsek svojej úlohy. Aj príroda žije zo dňa na deň, každý deň všetko spracuje, zariadi, dokončí a uloží na svoje miesto.

O úrade a úradníkovi

V dejinách rozvinutejšieho ľudstva, žijúceho v spoločnosti, nejestvuje doba, v ktorej by vynikajúci básnici a myslitelia nenadávali na úrad a na úradníka. Nerobili to iba nomádi a hordy. Skupiny zlúčené do spoločnosti sa nemôžu zaobísť bez tohto nutného zla, bez úradu: Cicero naň nadáva takisto ako Shakespeare alebo Montesquieu a žiadne doba sa bez neho nezaobíde. Pretože na počiatku bolo priestranstvo, agora, za ktorú ľudia vymenili kočovný život, aby riešili spoločné úlohy; okolo priestranstva sa vybudovalo mesto, polis; okolo mesta, s chorobným, ale prirodzeným bujnením vznikol štát. Tento proces sa po tisícročia opakuje v jednotvárnom tempe. Úradník je dôsledkom spoločnosti, úrad je podmienkou fungovania mesta. Zatiaľ ešte nikto nevynašiel nič iné ani lepšie.
A úrad bol vždy zlý, vždy sa zahrával; mysli na to, keď stojíš v rade pred pokladňou, aby si po zdvorilom a pokornom vyčkávaní zaplatil dane alebo aby si zachránil niečo, čo ti podľa práva a zákona beztak prináleží. Účelom úradu nie je to, aby bol “dobrý.” Jeho záujem nie je ľudský, ale štátny. Najlepší úradník a najdokonalejší úrad je taký, ktorý veľmi neotravuje život. Ten ktorý sa veľmi nečiní. Ak život a úrad uzavrú medzi sebou kompromis, akoby uzavreli päťdesiatpercentnú dohodu a priveľmi si neubližujú; to je najviac. No tohto sú schopné iba veľmi rozvinuté, prezreté, väčšinou už upadajúce spoločnosti a úrady.

O strúhanom jablku

Konáš múdro, ak každé ráno po prebudení a pred jedlom nalačno zješ jedno-dve strúhané jablká. Jablko je tajomné ovocie. Nie náhodou patrí medzi najstaršie symboly ľudstva. Jabloň predstavovala “strom poznania”, jablko bolo zas biblickým zakázaným ovocím. Nuž veru, toto zakázané ovocie sa osobitne týka človeka. Možno malo svoje poslanie, keď človeka vyhnali z Raja; nevieme to s istotou. Všimol som si však, že surové strúhané jablko je jedným z podstatných zložiek každodennej životnej hygieny. Osviežuje, upokojuje žalúdok, na črevá pôsobí regulujúco. Najmä ak jablko pred strúhaním starostlivo umyješ čistými rukami a potom pokropíš citrónovou šťavou. Tento skromný pokrm síce nezaručuje dlhý život, no tvoj žalúdok a črevá s vďakou prijmú tento čistý, liečivý každodenný dar. Lebo človek nie je človekom iba srdcom a mysľou ale aj žalúdkom a črevami.

O skutočnej hlúposti

Aj hlúposť je mnohoraká. Sú ľudia, ktorí boli rozumní, no v ich duši vyhaslo tlejúce svetlo rozumu, pretože sa narodili a vyrastali za nešťastných životných okolností. Sú ľudia, ktorí sú hlúpi, pretože nedokážu ovládať svoje telo, otupuje ich vášeň, pýcha zmyslov zadúša plameň ich duše. Sú hlúpi ľudia, ktorí sa jednoducho stali obeťami svojho okolia. Tých treba ľutovať. Ale skutočná hlúposť je pomerne zriedkavá a je o to nebezpečnejšia a beznádejnejšia. Človek je od prírody rozumný tvor. Pravú, temnú, beznádejnú hlúposť treba pozorovať s takým záujmom ako nejaký praveký a hrozivý prírodný úkaz, ako dvojhlavé teľa, ako nejaký znetvorený, nepochopiteľný rozmar prírody, ktorý – doslova – nemá nijaký zmysel. Skutočnú hlúposť nemožno zrušiť. Čo chýba duši a telu takéhoto človeka? Duch svätý alebo určité tekutiny, výlučky žliaz? Jód? Pohlavný hormón? Nevieme presne. Mali by sme však vedieť to, že skutočným hlupákom sa treba všemožne vyhýbať, musíme sa proti nim nenápadne brániť. Takýchto nechci presvedčovať, pretože im chýba dobrá vôľa. Milým, úbohým sprostáčikom nechýba dobrá vôľa; hlúpy človek je zlomyseľný. Sprostáčikovia sú úbohými božími deťmi; hlupáci sú spojenci pekla. Oni sú osud, musíme ich strpieť.

O smútku

Neodháňaj smútok. Prichádza bez príčiny; v takých okamihoch požno starneš, možno si niečo pochopil, vo štvrťhodine smútku sa s niečím lúčiš. A predsa, smútok skrášľuje život. Netreba, aby si sa po pozemských priestoroch
premával so svetabôľom, so zvesenou hlavou, rozjímajúc o beznádejnej pominuteľnosti života a všetkých javov, v zhone za pominuteľnými fantómami radostí. Po prvé, radosti, ktoré sa vytratia, možno ani neboli skutočné radosti. Len si spomeň… A potom: smútok v nečakanej chvíli zahalí pred tvojimi očami svojou zázračnou striebristosivou hmlou svet a zrazu je všetko vznešenejšie, aj veci, aj tvoje spomienky. Smútok je veľká sila. Všetko vidíš z väčšieho odstupu, ako keby si počas putovania dorazil na vrchol. V tejto vzácnej hmle a perleťovom brieždení sa veci stanú tajomnejšími, jednoduchšími a pravdivejšími. Ako keby si počul hudbu bez melódie. Svet je aj smutný. A aký podlý, aký triviálny, aký presýtený a neznesiteľný by bol úplne spokojný svet, aký by bol svet bez smútku smutný!

O zdraví a pravde

Keď ťa obchádza choroba, môžeš ešte istý čas, s veľkým vypätím síl a vôle neduh ovládnuť. Spočiatku. Keď sa ešte len prikráda. Podrobuje tvoje sily skúške, ako zápasník svojho protivníka. Ak si v takýchto chvíľach dáš veľký pozor, ostaneš veľmi silný, udržíš v duši, vo svojich veciach skutočný poriadok – zdravie rovná sa pravda – v počiatočnom štádiu súboja budeš možno ty silnejší. Ostať zdravý znamená toľko, ako ostať čestný a spravodlivý.

O ženách a vtákoch

Ženy objavujú svoj milostný pokrm sa takým inštinktom ako vtáci semená či ryby. Krúžia v nekonečnom priestore, inštinkt ich vedie ponad jazerá, rieky, moria a nížiny. A potom sa zrazu, po zložitom kľučkovaní a ponevieraní, strmhlav vrhnú dole. V takom okamihu sa ich inštinkt a odhad prejavia priam zázračne. Naozaj zriedkakedy sa mýlia a iba niekedy sa stane, že korisť je silnejšia alebo šikovnejšia a vyšmykne sa im zo zobáka ako pulec čajke. Vtedy zaškriekajú ako čajka a letia ďalej, krúžia, číhajú, neúnavne, ostražito.

O Ježišovi a samote

Každý človek povolaný Bohom je osamelý. Ježiš sa z kríža prihovoril matke ako človek, ktorý odmieta všetok ľudský súcit. Je to najstrašnejšia časť Písma. A Ježiš riekol, že kto ho chce nasledovať, musí opustiť rodinu, opustiť každého. Tento povolaný človek nepožaduje od seba a od svojich nasledovníkov menej. Nemožno spasiť svet, a pritom byť najlepším manželom, synom a otcom, so štyrmi deťmi, ženou, kanárikom a starobným dôchodkom. Poslanie vždy vyžaduje úplnú samotu, nehostinnú osamotenosť, neľútostný, až neľudský postoj. Každý človek, ktorý preberá na seba bremeno ľudských vecí, je nútený prijať aj túto samotu, aj neľudskosť. Ten, kto ju neprijme, ja kaukliar; a to aj vtedy, ak ho ukrižujú.

O krízových desaťminútovkách

Každý vek, každé obdobie života, ba veru, každý deň má svoje krízové desaťminútovky, keď všetko to, čo si dovtedy celkom obstojne znášal: svoju prácu, okolie, nedostatky, túžby, svoju povahu – ti zrazu, z ničoho nič pripadá neznesiteľné. Takáto kríza je silná ako výbuch. Skláňaš sa nad svojou prácou a zrazu cítiš neúplnosť dokončenej úlohy, neúnosnú beznádej množstva a náročnosti úloh, ktoré ťa čakajú. Skloníš sa nad svoj život a ako topiaci sa vidíš zhustene, vo víre jediného okamihu, všetko to, na čo si nemal dosť odvahy, na čo si bol lenivý, neúprimný alebo sebecký a čo ti teraz hrozí záplavou a utopením.
Táto kríza, tieto desaťminútovky, tieto chvíle ohrozujúce život i prácu sa s odstupom času vracajú s čoraz väčšou prudkosťou. Stane sa, že aj denne. Vtedy by si mal vedieť, že krízy sú späté s časom; sleduj ručičky svojho srdca a svojich hodín. Ako človek, ktorého mučí záchvat a uvedomuje si: záchvaty majú svoj rytmus a vymedzený čas. Preruš na chvíľu prácu, uvoľni denný režim, usiluj sa byť nedbanlivý a pokorný. Tých desať minút uplynie. Práca a život, kým spolu súvisia, pretrvajú.

O zlodejoch energie

Poznám ľudí, ktorých vzdelanosť obdivujem, ich spôsob myslenia ma prekvapuje, no ich spoločnosť ma záhadne vyčerpáva. A poznám iných ľudí ktorí nie sú ani zvlášť múdri ani vzdelaní, nikdy nepovedia nič prekvapujúce či originálne, a predsa po stretnutí s nimi odchádzam, ako by som niečo dostal.
Zdá sa, že človek to nie je len vzdelanosť, duch, ale aj istá energia, ktorá z osobnosti vyžaruje rôznou silou a bohatstvom. Sú ľudia s nedostatkom energie, ktorí odčerpávajú sily zo svojho okolia. Sú ako zlodeji elektrického prúdu, ktorí pomocou drôtu odvádzajú zo susedovho bytu do svojej izby či firmy elektrinu, ktorá presvetlí byt a zvýši ich vlastný výkon. Takíto ľudia unavujú. Stále hovoria iba oni, a ty, poslucháč, odchádzaš od nich ochudobnený a vyčerpaný. Týmto ľuďom sa treba vyhýbať.

O nehodách

Už viac nehovorme o nehodách – tak ako o nejakých bosorkách -, ktoré v podstate nejestvujú. Neverím v nehody. Je iba nepozornosť. Zrazí ťa električka, cestou ti ukradnú batožinu, akýsi odkundes ťa vydiera a zneuctí tvoje meno, pokazíš si žalúdok s jedlom, pitivom – a čo potom? Prečo si si nedával väčší pozor? Svet je nebezpečný, nehoda striehne v každej situácii a činnosti života, toto nabezpečenstvo a šanca sú významovo totožné s ľudským životom. Áno, možno táto šanca dodáva človeku väčšiu hĺbku a napätie. Len si pomysli, aký by bol ľudský život a svet bez možnosti nehody? Aký by bol človek nafúkane sebavedomý, aký nehanebne pyšný a hrdopýšsky! Možnosť nehody sa skrýva v každom okamihu tvojho života. Veci, situácie, ľudia, chemikálie, statické a fyzikálne vzorce: to všetko je proti tebe. Takže si dávaj pozor. Nie však úzkostlivo, ale primerane ľudskému údelu, s vážnosťou a vecne, veľmi pozorne. A vždy, keď sa stane nehoda, by si si mal uvedomiť, že ťa neprepadla svojvoľne lesť sveta, ale tvoja slabosť, lenivosť a malichernosť. Nejestvuje “električková” nehoda. Si iba ty, električka a poriadok sveta.

O tárajoch

Nutkanie tárať väčšina ľudí stotožňuje so zákonom života; tárajú dovtedy, kým žijú; dovtedy žijú, kým tárajú; nerozmýšľajú, ale tárajú, takže majú pocit, že existujú. No v skutočnosti neexistujú v tom zmysle ako ten, kto rozmýšľa; iba tárajú a ten, kto tára, nerozmýšľa. Rozmýšľajúci človek mlčí, kedy len môže; a keď už viac nemôže mlčať, hovorí alebo píše. No koná tak iba v najväčšej núdzi. Pre táraja je rapotanie životnou potrebou, vykváka do sveta všetky tie zmätené správy, zžieravú túžbu, ťarbavé pozorovania, povrchné vnímanie, ktoré jeho vedomiu sprostredkúvajú zmysly. Nestrávi látku sveta; okamžite ju vypľuje a vyvrhne v takom surovom stave, v akom ju prijal. Nejestvuje taký príkaz, vyhrážka, ktoré by mu zatvorili ústa. To on zapĺňa táraním svet a robí ho neznesiteľným, keď sa ozve tátaj, zmiznú pojmy a svet sa zaplní slovami.

O mlčaní a mlčiacich

Právo mlčať však nemáš vždy; najmä nie vtedy, keď sa ozve táraj, skôr či neskôr budeš musieť reagovať. Prirodzene, nič by nebolo ľahšie, pohodlnejšie, než vždy a pri každej príležitosti medzi ľuďmi mlčať a svet oslovovať iba prostredníctvom svojho diela – prostredníctvom svojho diela, ktorým môže byť kniha alebo poctivo ušitý pár topánok alebo iba fakt trpezlivého a vyváženého bytia. To by bolo najkrajšie, no život neponúka riešenie tak lacno. Musíš mlčať, ale nie ako ten, kto mlčí z pohodlnosti či pýchy, pohŕdania; na to nemáš právo, pretože si človek a tvoji druhovia majú právo požadovať od teba odpoveď na otázky. Mlčať musíš tak, ako keby si niečo strážil. A naozaj, kto zodpovedne mlčí, vždy niečo uchová: tajomstvo, postavenie, vedomie kultivovanosti človeka. No niekedy musíš aj hovoriť, musíš zhodiť tmavý plášť mlčania, nahý musíš vstúpiť do arény, v rukách s dôstojnou zbraňou ľudského súboja – so spravodlivosťou. Nemáš právo mlčať vtedy, ak niekto zapiera pravdu.

O veľkých lesoch a smrekoch

V lesoch, najmä ihličnatých, je čosi ohromujúce. Neohromuje ich iba temné a dôsledné mlčanie, ich hlboké tône, chrámová vznešenosť a zbožný postoj. Ohromujúca je vôľa života, ktorou veľký les vyjadruje prírodné sily. Len si pomyslime, aké sily a zámery vystavali státisíce päťdesiatmetrových smrekov! Čo všetko premrhala príroda v semenách, tyčinkách bliznách, márnych pokusoch, slnečnom jase, daždi, vetre, kým sa jeden takýto les vybudoval! A aké cieľavedomé a nemé je toto bytie, ktoré nechce nič iné, len byť, iba vyrásť a pretrvať ročné obdobia, úplne vyjadrovať samo seba, dýchať, odpovedať svetu – a súčasne nikoho a nič neohrozovať a dávať život miliardám živočíchov. Aké veľké a múdre spoločenstvo je tento pätťdesiattisíc jutrový ihličnatý les. Ako praotcovia, tak bdejú nad životom ihličnaté stromy. Svojimi mohutnými kmeňmi naraz odpovedajú zemi i nebu. Zájdi si do lesa, kedy len môžeš.

O tom, že príroda je aj vznešená, aj nudná

Keď však ideš do veľkých lesov alebo do pustatín, alebo cestuješ po moriach a tvoja duša sa naplní pocitmi vznešenosti a nekonečna, nezavádzaj sám seba: nemal by si zabúdať, že v hĺbke srdca ťa zaujíma iba človek, nič iné. Aj zaľudnená kaviareň je aspoň taká zaujímavá ako Atlantický oceán alebo Sahara alebo ihličnaté lesy Karpát. Ktorýkoľvek človek, keď obnaží svoju bytosť a vyzradí svoje tajomstvo, je zaujímavejší ako Mont Blanc. Obdivuj nesmiernosť prírody, usiluj sa žiť v súlade so svojím charakterom a so silami prírody, no nehanbi sa a nepopieraj, že pre teba aj tá najvnešenejšia prírodná scenéria rýchlo stratí svoju skutočnú pútavosť a príťažlivosť, ak bezprostredne nesúvisí s osudmi ľudí, ktorých poznáš. Romantická krajina sa zakrátko stane nezmyselnou a nudnou, ak na nekonečnom javisku prírody nevystúpi človek, jediný skutočný predmet tvojho skúmania a záujmu, ktorý sa ti nikdy neznudí. Na tejto zemi je tvojou prácou, zážitkom, rolou, osudom človek, a nie Mont Blanc. Svet je javisko a kulisa, ktorú sleduješ iba mimochodom; tvoje srdce a myseľ sledujú s napätím iby monológ tohto pdozrivého hrdinu. Všetko ostatné sa skôr či neskôr stane nudným.

O hudbe

Tolstoj mal pravdu, hudba je najväčšia dohadzovačka, najnebezpečnejšia zvodkyňa. Zdravý rozum, keď počuje hudbu, začne skuvínať. Hudba sa prieči zdravému rozumu. Nechce chápať ako rozum, ale rozlievať sa, rozvracať, odzbrojiť, zvádzať, dotýka sa tajného a bolestivého v nás, odkrýva to, čo sme pred sebou tak starostlivo skrývali, všemožne držali na uzde – je to veľká jarná voda, rozvracia územia, ktoré rozum s toľkou úzkostlivosťou rozparceloval, obrábal, usmerňoval a podriaďoval disciplíne. Kam vtrhne hudba, tam prestávajú platiť zákony rozumu. V pôžitku, ktorý hudba poskytuje, sa vlnia chorobné pocity zmyselného vyhladenia túžby po smrti. Hudba je útok. Nech sa človek, ktorý svoj život vsadil na poznanie, disciplínu a skutočnosť, proti hudbe bráni, nech si zapchá uši. Život bez hudby je omnoho chudobnejší. Ale aj ľudskejší, tvrdší, smutnejší a rozumnejší.

O šťastí

Hérodotos, ktorý tak strhujúco klebetí o Grékoch, Peržanoch, Médoch, Lýdijcoch, o osudoch starovekých národov a vedúcich osobností, nám radí, že nie je na škodu, svojvoľne a neprirodzene sa vzpriečiť šťastiu, jeho blikajúcej hviezde. Všetky staroveké národy, Peržania, Babylončania, Feničania, všetky staré náboženstvá vystríhajú šťastlivcov pred ich vlastnými hviezdami. Nálada bohov, osud, nestrpia trvalé šťastie; takúto skúsenosť získal Hérodotos počas svojich putovaní, takto to učia všetky staré porekadlá, náboženstvá, povery. Nepatrí ti tvoj dom, tvoje zlato, tvoja žena, tvoje dieťa, zdravie, tvoja sláva, toto všetko ti patrí iba natoľko ako šťastie pri hre v kocky. Všetko ti patrí iba okamih: potom sa kocka zvrtne. Takto to chcú bohovia.
Preto nič nie je také dojímavé ako Polykratov príbeh o prsteni, rybe a rybárovi. Človek tuší svoj osud a rád by pred ním unikol obetami. Obeta však nepomôže: bohovia sú neoblomní. Šťastie sa na teba nemilosrdne usmeje a keď od neho rozrušený utekáš, dohoní ťa, aby ťa potom osud pokoril a oraboval.
Čo je teda tvoje, čo je to, čo ti bohovia nemôžu vziať? Iba práca. Tá práca, ktorá neočakáva odmenu ani vavríny ani pokračovateľov. Iba sa ti udeje, ak sa jej nevyhneš a ani sa nezapodievaš jej ďalším osudom. Patria ti iba únava, pot, obeta. Všetko ostatné je prchavejšie ako ranná hmla, krehkejšie ako motýlie krídlo.

O spolucestujúcich

Na železnici alebo na lodnej palube majú ľudia pocit, že opustili pravidlá bežného života, začnú tárať, stanú sa zhovorčivejšími a dôvernejšími, čakajú na zázrak, posmeľujúco a nádejne žmurkajú po spolucestujúcich. Daj pozor, aby si ich neurazil. Na ich pokusy o zblíženie – keď sa tupo a ťarbavo, no vcelku predsa len s dojímavo ľudskou mádejou obracajú na teba s otázkami ako napríklad: “Čo myslíte, bude vo Varadíne o polnoci nosič?” – odpovedaj úsmevom a stručne. Neodmietni ich, lebo v tomto duševnom rozpoložení, keď s nimi vlak alebo loď uháňajú k očakávanému zázraku – každá zmena je čakanie na zázrak – sú nadmieru citliví. Usmej sa, prikývni, a potom sa vráť ku svojej knihe alebo ku krajine. Len toľko povedz, že sa vo Varadíne, o polnoci, možno nájde nosič. Ani o slovo viac.

Listy z onoho sveta

02.12.2010

LIST LUCIA ANNAEA SENECU JUNIORA Z ONOHO SVETA JÚLIUSOVI NA TOMTO SVETE, V KTOROM BUDE REĆ AJ O JONATÁNKACH Milý Július, s nadšením som prijal správu od Ciceróna, že nás tu na Onom svete niekto viac »

Nedajú si to vziať

01.12.2010

Nedajú si to vziať Raz večer sme s Lasicom hrali divadlo. Kým sme sa pred predstavením vzadu obliekali, spredu k pokladnici pristúpili dve ženičky z vidieka a pýtali si lístky na Lasicu a Satinského, viac »

Citáty a porekadlá

30.11.2010

"Vlády, které potlačují svobodu slova, neboť zjevované pravdy jsou pro ně nepohodlné, jednají jako děti, které zavírají oči, aby nebyly viděny." L.Börne "Kto nic nezakousil, málo ví, viac »

Bundestag, Spolkový snem

Nemecko môže mať po týchto voľbách dosiaľ najväčší parlament

23.09.2017 10:00

V Nemecku nie je počet poslancov stály. Môže za to volebný systém, v ktorom má každý volič dva hlasy.

Hasan Rúhání, iran

Po KĽDR provokuje aj Irán. Teherán vyskúšal novú balistickú strelu

23.09.2017 09:57

Irán úspešne otestoval novú balistickú strelu typu Choramšár, ktorá môže niesť niekoľko typov hlavíc.

mexiko, zemetrasenie

Zemetrasenie v Mexiku má 295 obetí, v metropole je poškodených tritisíc budov

23.09.2017 09:38

Podľa ministra vnútra Miguela Osoria Chonga ešte v piatok záchranári vytiahli z trosiek živých ľudí. Ale počet obetí pravdepodobne porastie.

trump

Trump zvažuje nové protiimigračné opatrenia

23.09.2017 08:35

Nové nariadenie by malo nahradiť jeho kontroverzný výnos zakazujúci vstup do USA ľuďom zo šiestich prevažne moslimských krajín.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 174
Celková čítanosť: 208036x
Priemerná čítanosť článkov: 1196x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy