Založ si blog

Kniha byliniek

Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky.

O nikotíne

Nikotín je jedným z najväčších darov a najväčších pohrôm novodobého života: vynašiel ho diabol proti nude a človek, kým bude na zemi nuda, proti nemu nič nezmôže. V žilách pôsobí ako silný jed a ešte aj ohlupuje. Zakaždým, keď jeden deň priveľa fajčím, aby som vládal pracovať, na druhý deň som polohlupák a nemôžem pracovať. A okrem toho fajčenie môže v našom živote spôsobovať stavy úzkosti, potivosť, búšenie srdca a iné, životunebezpečné komplikácie. Nič sa proti tomu nedá urobiť. Tabakový dym prikrýva svet akýmsi dobrotivým závojom hmly; toto trpké šťastie a zabudnutie je okamihom pôžitku všedných dní – kto je natoľko silný, aby sa ho úplne vzdal alebo vzdal sa ho skôr, než je to nevyhnutné? Lebo jedného dňa to nevyhnutné bude… Srdce, očné nervy, žalúdok, črevá, všetko sa proti nemu vzbúri. Až vtedy odhodíme trpký ohorok, okamžite priberieme, budeme zdraví, tuční a nešťastní.
Dovtedy však! Ako keby sme celý deň cmúľali prsník nejakej zlomyseľnej, ale radodajnej pramatky! A k životu je potrebná aj nejaká hra a jed; inak to iba zdravie a všednosť, nie život.

O tom, čo som sa naučil počas náletu

Počas náletu som sa naučil, že pocit strachu, ktorý sa pri hluku neďaleko vybuchujúcich bômb zmocňoval aj mňa, je v prvej štvrthodinke oveľa potupnejší, človeka nehodnejší, než by si zaslúžil, aby sme sa mu dušou i nervami podvolili. Preto som sa naučil to – čo je, mimochodom, jediným skutočným zmyslom všetkých našich zámerov a myšlienok -, že sa neslobodno ničoho báť, pretože ten, kto sa vo chvíli nebezpečenstva bojí, sa predtým, v pokojnejších obdobiach života učil, čítal, myslel zbytočne, darmo nazbieral skúsenosti o hodnote a prirodzenosti ľudského života. Ten, kto sa bojí, podvádza: celý svoj život sa podvádzal, pretože sa na smrť nepripravoval naozaj, so zacelenou dušou. Preto som sa vychovával k tomu, aby som sa už nikdy viac nebál toho, čím by ma mohli ľudia alebo príroda ohrozovať; bojím sa ešte toho, čím by som sa mohol previniť sám proti sebe, bojím sa hlasu svojho svedomia; lebo činy nás usvedčujú.

O ľudskej vulgárnosti

Masa, ako spoločenská sila, sa za mojich čias rozmohla v takej miere, že už nejestvuje jaskyňa, postoj, názor, kam by sme sa mohli pred ňou utiahnuť. Prirodzene naivný a nerozumný je ten, koho uráža existencie más, a kto hľadá útočisko v póze akéhosi chúlostivého a znechuteného individualizmu. Masa je tu ako dážď, vietor, zem. Treba s ňou rátať. Aristoteles však hovorí: “Veľká masa má dušu otroka a správa sa ako dobytok.” Tento postreh zaznel pred dve a pol tisíc rokmi; dnes platí väčšmi ako kedysi.
V súčasnosti sa vulgárnosť ľudí rozrástla do takých beznádejných rozmerov, že už nejestvuje taká výchovná metóda, ktorá by mohla proti nej účinne bojovať. Reflexy masy už nie sú ľudské v tom zmysle, ako nás tomu učil duch kresťanskej a klasickej starovekej kultúry. Nedá sa s nimi diskutovať, ako keby si diskutoval s pijanmi alebo posadnutými, ktorí ti odpovedajú len bľabotom svojich utkvelých predstáv. Nedá sa vplývať na ich city; cítia inak, ako cítili ľudia doteraz. V ich duši sa účasť a súcit zdeformovali; v ich nervoch panujú len chamtivosť a krvilačnosť, bezmedzná a dychtivo pahltná, smutná túžba po pôžitkoch. Ľudská vulgárnosť už nemá hraníc. O jeden dôvod viac na to, aby ozajstný človek zotrval tvrdošijne a smelo na svojom mieste, myslel, cítil tak, ako sa na človeka patrí.

O uspokojení

V živote jestvuje jediné zadosťučinenie, áno jediné uspokojenie: dokončiť tú tichú, vedľajšiu, ale odborne vycizelovanú prácu, na ktorú ťa tvoje sklony a schopnosti predurčili, neunikať pred touto prácou do márnivej “role”, byť spokojný s poznaním, že tvoja práca bola podľa možnosti čo najpoctivejšia a možno pre ľudí prospešná. To je najviac, čo ti môže život dať.

O cigaretovej špičke

Pa štyridsiatke je dobré šlukovať cigaretový dym cez cigaretové špičky. Tieto cigaretové špičky vybavené minerálnou výstelkou pohltia len nepatrný zlomok splodín nikotínu a cigaretového papiera, no predsa len trochu pomôžu. Neuchránia pred jedom nikotínu, no zmierňujú ranný kašeľ a hlieny. Každému odporúčam.

O tom, že ženami sa netreba priveľmi zaoberať

Nikdy som nechápal mužov, ktorí trpia kvôli žene žiadostivosťou a bedákajú. Pýtajú sa: “Čo teraz asi robí? Miluje iného?” Alebo: “Prečo nie je pri mne?” Alebo “Dokedy mi bude patriť?” Tieto pocity sú mi vo svojom skutočnom tragickom význame cudzie – pravdaže, nemôžem povedať, že som v mladosti takýmito chorobnými krízami neprešiel. No dnes už nedokážem pochopiť, že niekto môže kvôli nevere či nevľúdnosti ženy spáchať samovraždu. Po puberte, v zrelom mužskom veku, som žil so ženami ako s milými a potremnými družkami, ktoré sa aj so mnou vo veľkých úlohách života, z času na čas, spolčili, aby mi pomohli znášať veľmi ťažký osud, osud človeka. Ale inak som od nich neočakával vernosť, ani zvláštnu vľúdnosť, ani obete. Tešil som sa ich nehe, vzrušujúcej a upokojujúcej omamnej sile ich tela, ich bystrému úsudku, pudovým a niekedy až hrdinským vášňam, obdivoval som ich vytrvalú a minucióznu šikovnosť, keď chceli – s posadnutou detinskosťou – ustáliť ľudské city. Ale keď odišli z mojej izby alebo z môjho života, viac som na ne nemyslel. Mám takúto povahu, a som vďačný osudu, že ma ňou požehnal a myslím si, že len takýto postoj je hodný muža.

O bojovom duchu a prvej línii

V časoch, ako sú aj tie naše, keď sa všetko deje nielen horizontálne, ale aj vertikálne, človek koná správne, ak sa naučí žiť opatrne ako frontový vojak. Pretože, keď sa správaš múdro, nie malicherne. Keď sa rozvážne pohybuješ, keď zohľadňuješ priestor, situáciu, nebezpečenstvo, konáš v smere najmenšieho odporu, neútočíš predčasne, v okamihu útoku však ostávaš smelý a pokojný, si odvážny. Byť vojakom v bitke je nebezpečná úloha, ale nie je o nič menej nebezpečné byť občanom v čase totálnych, vertikálnych útokov života. A my žijeme v takomto čase. Preto zvažujeme každý pohyb, vo dne v noci, pri každej možnej príležitosti, aby sme vo veľkom zápase, ktorý nás predurčuje ako bojovníkov, zbytočne nemrhali silami. Musíme bojovať vo dne v noci. Naša práca, naše zábavy, čítania, predstavy o živote, poznatky a skúsenosti, to všetko je zbraň v tomto zápase. Takže zaujmime svoje mieso v skromnom a nebezpečnom kryte, sledujme z nory nášho života každý pohyb nepriateľa, a nemrhajme predčasne ani energiou ani muníciou. A medzitým, keď nepriateľ spí a nebo je plné hviezd, kochajme sa nimi.

O hriechoch a výčitkách

Treba sa naučiť mlčať, a to je možno to najťažšie. Človek vždy povie o slovo navyše. Mlčania nikdy nie je dosť. Aj preto, lebo každá reč je zúfalá. Veď aké beznádejné je už aj písané a zachytené slovo! Poobzeraj sa po svete: čo zmôže množstvo napísaných slov, rady, presvedčivé pokusy? Nič nezmôže. Čo môžeš očakávať, ak niekomu niečo povieš? Nič nemôžeš očakávať. Preto mlč, zakaždým mlč dôslednejšie a dlhšie, než keď hovoríš, nechci nasilu presvedčiť ostatných, lebo je to nemožné – pravda má iba vtedy akú-takú výchovnú silu, keď ju objavíš ty sám – a nepredvádzaj sa tým, že niečo vieš. Ešte raz ti vravím: mlč. V mieri a vojne, mlč. A ak si prehovoril, vypláchni si po to prehovore ústa. A keď si hovoril nemiestne a mučia ťa výčitky, neodháňaj ich; postav sa im zoči-voči, tvrdo; priznaj si: “Už zase som rozprával, a prejavil som sa nemiestne, prehnane, najhevane alebo márnivo; stalo sa to, už to nemôžem napraviť, ale nabudúce budem neoblomnejší a budem mlčať.” Mlč, lebo aj Boh mlčí, a on vie, prečo. Najmúdrejšie je mlčať.

O tom, že s nikým nemožno rátať.

Uvedom si, všetkými silami svojho srdca a mysle si uvedom, že v krízových okamihoch nemôžeš s nikým rátať. Nejestvuje taký príbuzný, priateľ, milenka, ktorých by si skutočne poznal; všetci v kritickom okamihu odhodia masku, ukážu surovú sebeckosť, a ty ostaneš sám vo chvíli, keď najviac potrebuješ, aby pri tebe niekto stál a pomohol dobrým slovom, povzbudzujúcim pohľadom. Viac ani od nikoho neočakávaš; ale v nebezpečenstva nedostaneš ani toto. Medzi ľuďmi sa správaj prívetivo a trpezlivo, no never v nijakú pomoc. Vychovávaj sa k samote a sile. Buď si vedomý toho, že ti nikto nepomôže. A nenariekaj nad tým. Si človek, čiže od ľudí nemôžeš nič očakávať, je to tak.

O spisovateľoch a svete

Spisovateľ by nemal od sveta nič očakávať. Všetko, čo mu môže svet poskytnúť – peniaze, majetok, uznanie, rád za zásluhy, spoločenské vyznamenanie -, spätne vplýva na jeho prácu, na jeho duševnú rovnováhu, na morálnu silu jeho diela. Spisovateľ by nemal chcieť byť spoločenskou autoritou; čím viac stúpa jeho spoločenské uznanie, tým viac stráca jeho dielo morálnu váhu. Spisovateľ nesmie mať nijamý titul ani hodnosť; môže mať len jediný titul, hodnosť – svoje meno. A jeho jediným majetkom na tomto svete je jeho dielo. Nemá zhromažďovať peniaze, ani hnuteľné a nehnuteľné vzácnosti; život si má usporiadať tak, aby bol vo svojej práci čo najslobodnejší, aby nemusel napísať jediný riadok, keď nemá chuť, a má prijať iba takú plácu, ktorú môže podľa svojej najlepšej viery, bez ohľadu na kompromis či módne názory považovať za protihodnotu svojej práce. A nech sa nestará o to, či je alebo nie je “obľúbené” to, čo píšeš – a nech sa nestará, čo bude s jeho dielom počas jeho života a po smrti. Spisovateľ má ostať chudobný. A ak občas za ním sypú zlato lopatou, nech má silu odvrátiť sa od úspechu. A keď mu dychtivo pripínajú na hruď rády, nech týchto vtieravcov odmietne jediným mávnutím ruky. Nikdy nemá politizovať; má vždy súdiť; a, prirodzene, v prvom rade a najprísnejšie má súdiť seba samého. Inak nemá právo nazývať sa spisovateľom.

O ľudskej látke

Ľudská látka je jedovatá, treba s ňou zaobchádzať len s najväčšou opatrnosťou a obozretnosťou. Ľudská látka je to, čo žije v dušiach ľudí; to, čo tvorí látku našich duší; táto nehmatateľná, a predsa skutočná látka, ktorá spôsobuje, že sme ľudia, a nie stromy či zvieratá. Táto látka je ako jed. Je to škodlivá látka. Človek nie je bezpečné stvorenie, ale je jedovatý ako kyán alebo muchotrávka. Iba vtedy človek neotrávi látkou svojej duše iného, ak sa mu nenaskytne šanca, ak je pokus nebezpečný alebo ťažký. No akonáhle má príležitosť – i bez nejakého zmyslu, cieľa či zisku – okamžite roztrúsi po svete svoj jed. Ľudská látka je taká nebezpečná, že ju bez smrteľného nebezpečenstva možno zniesť iba v najmenších dávkach. Zneškodniť sa dá ako-tak iba zdravým rozumom a vedomím beznádeje. Lebo človek je nenapraviteľný, nemožno ho vychovať pre jeho skutočné poslanie, pradávny jed v jeho duši nemožno zneškodniť. Človek je nebezpečenstvom pre svet.

O veľdiele a kúzle

Na to, aby sa ľudský výtvor majstrovsky vydaril a oslňoval nadčasovou žiarou a nadchýnal ľudí, je popri nadaní, téme, dokonalosti stvárenia, potrebné aj čosi iné. Vo veľdiele sa nachádza aj akýsi kúzelný prvok, ktorý svojím zázračným svetlom presvitá celým dielom tak nežne a presvedčivo, ako keď polárna žiara svieti počas letnej noci, neskutočne, a predsa ako pravé svetlo, lebo pri ňom vidno a dá sa aj čítať. Veľdielo má byť skutočné, presné, múdre, cieľavedomé, vyvážené, starostlivo vypracované, vierohodne stvárnené a má byť aj čímsi iným. Má byť kúzelné. A pri všetkej premyslenosti má byť aj spontánne. Má byť vybudované podľa inžinierskych pravidiel, ale má byť v ňom aj chaos, za kávovú lyžičku prahmly, ktorá sa vznáša v zlatistých zrniečkach v stopách hviezdnych obrazcov. Bez kúzla sú diela len “veľké” alebo “dokonalé”. Pravé veľdielo niekedy ani nie je také dokonalé. Iba žiari, je v ňom aj “sen”, aj svetlo hviezd, aj kúzlo. A to je to, čo už nie je v moci umelca; posledný ťah štetcom, to kúzlo, dodá dielu Boh.

O Bohu

Nikdy som si nevedel predstaviť Boha, pravdepodobne preto, lebo nie je ľudský ani pozemský, ale božský. Človek, keď si ho predstavuje a stvárňuje obrazom alebo v podobe sochy, vždy si predstavuje a stvárňuje nejakého bradatého praotca, akéhosi kmeňového náčelníka s hustými vlasmi, v peplume, s vlnenou bradou ako rabína či francúzskeho školského inšpektora. Takto zobrazovali Gréci a Rimania Dia a Jupitera a takto kresťania Otca. Toto zobrazovanie ma vždy rušilo a napĺňalo pocitom hanby. Takéhoto poľudšteného Boha s ondulovanou bradou, nosom, ktorý sa zrejme z času na čas vysmrká, som nemohol vnímať ako pravého Boha. Na zobrazeniach Otca, Syna a Ducha svätého mi iba podoba Ducha svätého pripadala hodná Boha. Boh svet stvoril a spravuje ho, a preto je isté, že svet sa podobá aj na Neho – no Boh nemôže byť ľudský, pretože by musel chodiť aj k holičovi. Táto prostoduchosť ma vždy rozčuľovala. Môj Boh nemá ani bradu ani peplum. Je za všetkými vecami ako Sila a Duch. Boh znamená pre mňa Zámer, ktorý preniká svetom. Tent Zámer je vedomý. Preto sa s ním dokážem zhovárať, bez falošných predstáv, tak ako sa nepatrný duch zhovára s nekonečným Duchom.

O tom, že ľudia sú nevypočítateľní

Ľudia sú úplne nevypočítateľní. Darmo poznáš nejakého človeka tridsať rokov, nevieš predpovedať, ako sa bude správať, keď ho zastihne úspech alebo nešťastie. Darmo poznáš povahu nejakého človeka, jeho všedné zvyky, jeho intelekt, srdca, reflexy – zaskočí ťa aj prekvapí aj vtedy, ak je to prostáčik. Na pohromu odpovedá výskaním a radostným výkrikom, úspech ho zas niekedy zlomí, rozladí. Ľudia niekedy zúria z nepochopiteľných príčin; napríklad znášali smútok, potupu, hmotné, telesné alebo morálne nešťastie, ale potom, náhle začnú vraždiť alebo vrčať a ziapať len preto, že električka neprišla načas alebo že ich tlačí topánka. Aj vyrovnaní, striedmi ľudia reagujú celkom neprimerane na bezvýznamnú poznámku: ako keby si sa dotkol skrytej rany v ich vnútri. Niekto neznesie zvonenie telefónu, iný si pýta kadarkové víno, než ho odvedú na šibenicu. Zviera, kameň, rastlina sú pravidelnejšia, vypočítateľnejšie, búrka a zemetrasenie sú spoľahlivejšie ako človek. Ľudia sú čudní.

O rytme a zmene

Nielen životné situácie je vhodné obmieňať a meniť, ale aj životosprávu. Niekedy nás aj nepatrené cestovanie, párkilometrová zmena miesta vytrhne zo zvyčajnej, občas mučivej a neznesiteľnej, stagnujúcej bezmocnosti. Niekedy stačí odcestovať do Ostrihomu, a hneď prídu človeku na um iné myšlienky o živote, svoje úlohy vidíme jasnejšie. Francúzi vravia, že cestovanie mení myšlienky. Cudzia izba, v ktorej zaspávame, neznáme tváre, zmena stravy – to všetko v našej duši spustí akýsi proces zmierenia a osvieženia. Práve takto musíme meniť aj náš každodenný rytmus. Nie násilne. Nie pojašene. Ale vedome, inštinktívne, keď cítime, že sme uviazli v jednotvárnom spôsobe života. Ten, kto doposiaľ zaťato vstával na úsvite, nech si zariadi životný rytmus spánku a vstávanie tak, aby počas istého obdobia vstával predpoludním. Ten, kto chodil spávať zavčasu a cíti, že jeho život sa dostal do slepej uličky, nech si líha po polnoci. Ten, kto doposiaľ vykonával dôležitejšiu prácu predpoludním, ak len môže, nech zmení rytmus a pracuje popoludní. Kto sa na večer unaví, nech cez deň odpočíva a v noci pracuje. Ten, kto si po obede zvyčajne zdriemol, nech si teraz pospí polhodinku pred obedom. Len neustrnúť v životných situáciách, len si nenatiahnuť papuče a nenechať si narásť bradu a vždy dbať, aby nás tvorivé sily kozmu zastihli v neprestajnej pohotovosti a očakávaní! Nepotrebujeme na to veľa. Je to umenie starostlivej súhry, citlivosti, srdca, pozornosti, inštinktu a zdravého rozumu. Je to jedno z tajomstiev života.

O takte a ohľaduplnosti

Jestvuje niečo, čo je viac a zaujímavejšie ako poznanie, rozum, čosi hodnotnejšie ako dobro. Jestvuje istý druh taktu, ktorý je vyžším stupňom ľudského konania. Taký druh ohľadlpunosti, ktorý je neviditeľný, bezfarebný a bez chuti, a predsa potrebný ak prevarená voda v kraji postihnutom nákazou a epidémiou, bez ktorej človek zahynie smädom alebo ochorie. Taký takt a ohľaduplnosť, ktoré, ako nejaký zázračný hudobný sluch, neprestajne upozorňujú človeka na to, čoho je v ľudských záležitostiach veľa a čoho málo, čo je dovolené a čo je prehnané, čo druhému ubližuje, a čo je také dobré, že sa niekto, koho tým obdaríme, môže stať aj naším nepriateľom, ak nám to nemôže vrátiť. Ide o takt, ktorý rozlišuje nielen vhodné slová a dôraz, ale aj ohľaduplnosť mlčania. Jestvujú vzácni ľudia, ktorí s tým vedia narábať. Tí, čo dobro, ktoré je aj sebectvom, destilovali a zušľachťovali, a svojím priateľstvom či náklonnosťou nikdy nespôsobovali bolesť, neobťažujú pokusmi o zblíženie, nikdy nepovedia ani o slovko viac, než koľko je ten druhý schopmý zniesť, a ako keby mali zvláštne, veľmi jemné sluchové orgány, dokážu zachytiť, čo by mohlo tomu druhému ublížiť. A vždy vedia zmeniť tému. A všetko, čo ľuďom hrozí, počujú tak neomylne ako elektronické radary zachytávajúce vo veľkých výškach, medzi oblakmi, blízkosť neviditeľných, nepriateľských lietadiel. Zmysel pre takt a ohľaduplnosť je nadľudský. Sú to nadľudské schopnosti.

O návštevách

Byť hosťom je jedno z najjemnejších a najúnavnejších otroctiev. Lebo domáci darmo hovoria: “U nás si hosť môže robiť, čo sa mu zachce! Vstáva a líha si kedy sa mu chce! J to, čo chce! Nemusí sa starať o domácich!…” – prirodzene hostia a domáci nerobia nič iné, len sa od rána do večera jeden o druhého starajú, vzájomne si dbajú na priania a zvyky, prispôsobujú sa jeden druhému. A domáci sú predsa len slobodnejší, lebo sú doma, hosťa terorizujú svojím zabehaným poriadkom, a ten je nútený od rána do večera sa správať tak, ako keby robil to, čo sa mu zachce, pričom nerobí nič iné, len sa prispôsobuje domácim. Je to mimoriadna bezohľadnosť, ak niekoho pozvú na vidiek na celý deň alebo aj na noc, na niekoľkodňový pobyt. Je to atentát na vkus, zvyky, čas, záľuby a poriadok slobodného človeka. “Ty si prines len nočnú košeľu a zubnú kefku! – hovoria domáci; a hľa, za jeden alebo dva dni ťa vyženú z tvojho života, olúpia o slobodu konania, dokonca často aj o slobodu myslenia.
Byť hosťom je otroctvo. Pozvať niekoho – to je mimoriadne veľká duševná bezohľadnosť a sebectvo. Už len prijať pozvanie na večeru je nadmieru otravná, nudná a únavná povinnosť. Najlepšie je stretnúť sa s priateľmi v hostincoch, večer o deviatej, a potom o jedenástej ísť domov tak, že každý si zaplatí svoj účet. Všetko ostatné je zločin a sebectvo.

O pracovnom pláne a chvení

Nie je na škodu, keď máš určitý pracovný plán. Len by si sa preň nemal rozhodovať násilne. Tento plán sa raz prirodzene vytvorí z trpezlivosti, štúdií, talentu, z každodenného poriadku a z inšpirácie v mimoriadnych okamihoch. Nikdy nepodliehaj vábivým nápadom. Nápad sa mihme a ty, vyzbrojený určitými schopnosťami, môžeš z neho naozaj vybudovať čosi, čo má tvar a čo pôsobí tak, ako keby to bolo skutočné dielo. Nápad zostane len nápadom aj vtedy, ak ho dokonale uskutočníš. Skutočná osobná a osudová práca vyzerá inak. Treba vyčkať, kým všetko dozreje a kým sa naplní čas, aby si skutočne napísal alebo vykonal to, čo je tvojou úlohou. V takej chvíli buď dôsledný a nemilosrdný k sebe a svojej práci. No najvyžšou podmienkou každej duchovnej tvorivej práce je duševný stav, ktorému Goethe hovorí Schrauder (chvenie). Ak ťa pri práci nenapĺňa toto chvenie, vytvoríš iba niečo primerané a pravidelné. Umelecké dielo sa nezaobíde bez Schrauber.

Listy z onoho sveta

02.12.2010

LIST LUCIA ANNAEA SENECU JUNIORA Z ONOHO SVETA JÚLIUSOVI NA TOMTO SVETE, V KTOROM BUDE REĆ AJ O JONATÁNKACH Milý Július, s nadšením som prijal správu od Ciceróna, že nás tu na Onom svete niekto viac »

Nedajú si to vziať

01.12.2010

Nedajú si to vziať Raz večer sme s Lasicom hrali divadlo. Kým sme sa pred predstavením vzadu obliekali, spredu k pokladnici pristúpili dve ženičky z vidieka a pýtali si lístky na Lasicu a Satinského, viac »

Citáty a porekadlá

30.11.2010

"Vlády, které potlačují svobodu slova, neboť zjevované pravdy jsou pro ně nepohodlné, jednají jako děti, které zavírají oči, aby nebyly viděny." L.Börne "Kto nic nezakousil, málo ví, viac »

Španielsko, Barcelona, útok

Šoféra dodávky, ktorá útočila v Barcelone, zabili v Cambrils

18.08.2017 22:14

Šoférom dodávky, po ktorom španielski policajti intenzívne pátrali, bol 17-ročný Moussa Oukabir.

Venezuela, kríza, nepokoje, Nicolás Maduro

Nové ústavodarné zhromaždenie prevzalo právomoci parlamentu

18.08.2017 21:36

Novozvolené ústavodarné zhromaždenie vo Venezuele prevzalo v piatok právomoci opozíciou ovládaného parlamentu.

Milan Žitný

Žitný: Ak sú podmienky, útok sa stane kdekoľvek

18.08.2017 20:00

Teroristickým útokom na verejných priestranstvách sa nedá zabrániť, povedal v rozhovore pre Pravdu bezpečnostný analytik Milan Žitný v súvislosti s tragédiou v Barcelone.

Steve Bannon

Hlavný stratég Bieleho domu Steve Bannon končí vo svojej funkcii

18.08.2017 19:25, aktualizované: 20:41

Hlavný stratég Bieleho domu Steve Bannon končí vo svojej funkcii. Dohodol sa na tom so šéfom personálu Johnom Kellym.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 174
Celková čítanosť: 204436x
Priemerná čítanosť článkov: 1175x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy