Založ si blog

Veselý chlapec

Pokračovanie poviedky Veselý chlapec od Björnstjerne Björnsona. Preložil Ladislav Obuch

O jeho nasledujúcom vývine až do rokov, keď išiel na konfirmáciu, nemáme veľa čo rozprávať. Ráno sa učil, cez deň pracoval a večer sa hrával.
Keďže bol veľmi veselý, skoro všetky deti boli vo voľnom čase najradšej tam, kde bol on. Ako sme už povedali, pred domom sa skláňal až dolu k zálivu veľký svah, na jednej strane ohraničený vrchom, na druhej horou a celú zimu sa tu večerami a po nedelich sánkovala všetka mládež z dediny. Öyvind bol majster v sánkovaní; mal dvoje sánok, jedny volal “šarkan”, druhé “kĺzačka”. Tie druhé požičiaval veľkým skupinám, na prvých keroval sám a Marit obyčajne sedela pred ním.
V tom čase, keď sa Öyvind prebudil, prvé bolo, že pozrel von, či nie je odmäk. Keď videl, že nad kríčkami na druhej strane zálivu visí hmla, alebo keď počul, že zo strechy kvapká, tak pomaly sa obliekal, akoby v ten deň nemal nijakú robotu. Ale keď sa prebudil a vonku mrzlo, až tak prašťalo, a bolo jasno – a najradšej, keď to bolo v nedeľu – vtedy dostal pekné šaty a nemal nijakú robotu, len nejaké skúšky a predpoludním kostol a potom celé popoludnie a večer voľno – hej, tu chlapec vyskočil z postele, obliekol sa, ako keby horelo, a skoro ani jesť nemohol. A keď nadišlo popoludnie a na ceste sa ukázal prvý chlapec na lyžiach, skrížil palice nad hlavou a zavolal, až sa to odrážalo od skál okolo vody, a za ním letel druhý na sánkach a potom tretí, štvrtý – chlapec sa rozbehol so svojím “šarkanom”, vybehol na úbočie, zastal medzi poslednými a začal hlasno volať, až sa všetko podĺž zálivu rozosmialo, smiech sa niesol od skaly ku skale a zamrel v diaľke.
Rád sa obzeral, či neuvidí Maritu, no len čo prišla, viac sa o ňu nestaral.
Prišli Vianoce, chlapec i dievča mali šestnásť, sedemnásť rokov a z jari mali ísť obaja na konfirmáciu. Na štvrtý deň na Vianoce bola hore na Heidegarde u Maritiných starých rodičov, ktorí ju vychovali, veľká zábava; už tri roky jej ju sľubovali, až naostatok v tieto sviatky ju museli usporiadať. Aj Öyvinda pozvali.
Bol tmavý, nie chladný večer, hviezdy nebolo vidieť, na druhý deň malo pršať. Mierny vánok podúval nad snehom, ktorý bol kde-tu naviaty na bielych poliach a inde ležal v závejoch. Pozdĺž cesty, kde práve nebolo snehu, bolo klzko a medzi snehom a poľami blyšťali sa modročierne fľaky, kam oko dovidelo. Dolu po skalách sa valili lavíny; za nimi zostávalo temno a prázdno. Po oboch stranách ležal jasný sneh a len brezový les sa černel. Vodu nebolo vidieť, len poloobnažené šedivníkoviská a močariská pod skalami, roztrhané a ťažké. Naprostred ležali husto zoskupené gazdovstvá; v tme zimného večera vyzerali ako čierne hromady, z ktorých žiarilo svetlo na polia, to z jedného, to z druhého obloka. Podľa svetiel sa zdalo, že dnu usilovne pracujú. Mládež sa schádzala zo všetkých strán; málo ich išlo po ceste a tesne pred gazdovstvom bola cesta celkom prázdna, pretože jeden sa zakrádal poza maštaľ, niekoľkí poniže drevárne, niektorí až za stodolou a volali ako líška, iní zďaleka odpovedali dlhým zamiaučaním, niektorý stál pri peci a štekal ako starý zúrivý pes, ktorému preskakuje hlas, až sa všetko premenilo na všeobecnú naháňačku. Dievčence zdráhajúc sa prichádzali vo väčších skupinách, obskakované niekoľkými chlapcami, zväčša mladými, ktorí sa celou cestou bili, aby sa zdalo, že sú už mládenci. Keď takáto skupina dievčat prišla na dvor a niektorý z mládencov ich zbadal, dievky sa rozbehli, ušli do pitvora alebo do záhrady a jednu za druhou museli potom dovliecť dnu. Niektoré boli také nesmelé, že museli zavolať Maritu, aby ich donútila vojsť. Zavše prišlo aj neznáme dievča a to za nič na svete nechcelo zájsť dnu, len sa chcelo pozerať, až ho naostatok prehovorili na jeden tanec. Tie, čo boli Marite zvlášť milé, zavolala do malej komôrky k domácim, kde sedel starý otec a fajčil a stará mama vždy čosi robila a bolo mu to čudné.
Najlepší hudec dediny nemohol prísť tak zavčasu, a tak im predbežne musel vypomôcť starý; bol to želiar, Šedivý Knut. Vedel štyri tance, dva skočné, jeden halling a jeden starý tanec, zvaný neapolský valčík; ale postupne musel z hllingu zmenou rytmu urobiť škótsky tanec a z jedného skočného takisto mazúrku. Šedivý Knut vyhrával a tanec sa začal. Öyvind nesmel hneď tancovať, lebo tu bolo dosť dospelých, ale chlapci sa zaraz dali dokopy, sácali sa, pomohli si troškou tuhého piva a prišiel rad aj na Öyvinda, v izbe bolo horúco, veselosť a pivo im stúpali do hlavy. V ten večer najviac tancovala Marit, vari preto, že zábava bola u jej starých rodičov, a tak sa aj Öyvind často na ňu díval. Ale ustavične tancovala s inými. Rád by bol s ňou tancoval, ostal preto jeden taniec sedieť, aby hneď ako sa skončí, mohol k nej priskočiť. Veru to ja urobil, ale nejaký vysoký, ohorený chlap s hustými vlasmi sa vrhol pred neho. “Strať sa, sopliak!” zvolal a odstrčil Öyvinda, až skoro spadol na Maritu. Také niečo sa mu ešte nikdy nestalo, ľudia ešte nikdy neboli k nemu hrubí, nik ho do tých čias nenazval “sopliakom”, keď niečo chcel. Zapýril sa, nič nepovedal a ustúpil k novému hudcovi, ktorý len čo prišiel ladil si husle. V zástupe bolo ticho, ľudia čakali prvé tóny “od toho pravého”; skúšal a ladil, trvalo to dlho, ale naostatok zahral skočný tanec, chlapci vykríkli a vrhli sa do kolesa, pár za párom. Öyvind hľadel na Maritu, tancovala s chlapom s hustými vlasmi, smiala sa mu cez plece, až jej bolo vidieť biele zuby, a Öyvind prvý raz v živote pocítil neobyčajne pichľavú bolesť v prsiach.
Keď sa tak díval na ňu, a čo ako sa díval, pozdávalo sa mu, že Marit je už celkom dospelá. “Ale veď to nie je možné,” myslel si, “veď sa s nami sánkuje.” A jednako bola dospelá a mužský s hustými vlasmi si ju po tanci posadil na kolená; zošmykla sa mu, ale ostala sedieť vedľa neho.
Öyvind sa díval na chlapa: mal jemné belasé súkenné šaty, belasú károvanú košeľu a hodvábnu šatku, mal drobnú tvár, pichľavé modré oči, usmievavé, vzdorovité ústa a bol pekný. Öyvind sa len díval a díval a napokon pozrel i na seba. Na Vianoce dostal nové nohavice, veľmi sa im tešil, ale teraz videl, že sú len zo sivého lodénu; kabátik mal z rej istej látky, ale bol starý a ošúchaný, a kockovaná vesta z poloviny bola už tiež stará a mala dve ligotavé gombičky a jednu čiernu. Obzeral sa okolo seba a zdalo sa mu, že nik nie je tak chudobne oblečený ako on. Marit mala čierny živôtik z jemnej látky, pod krkom ihlicu a v ruke držala zloženú hodvábnu šatku. Vzadu ne hlave mala čierny hodvábny čepček, uviazaný pod bradou veľkými, na oboch krajoch vyšívanými hodvábnymi stužkami. Bola červená a biela, smiala sa, mládenec sa s ňou rozprával a smial sa tiež; znova začali hrať a všetko sa chystalo tancovať. K Öyvindovi si prisadol kamarát. “Prečo netancuješ, Öyvind? spýtal sa pokojne. “Ach, čo, odvetil Öyvind, “veď vidíš, takto nemôžem tancovať.” “Nemôžeš?” čudoval sa kamarát, ale ešte kým mohol pokračovať, spýtal sa Öyvind: “Kto je to v tých belasých súkenných šatách, čo tancuje s Maritou?” – “Jon Hatlen, dlho bol preč na hospodárskej škole a teraz prevezme gazdovstvo.” V tej chvíli si Marit a Jon sadli. “Kto je ten chlapec s plavými vlasmi, čo sedí pri hudcovi a vypliešťa na mňa oči?” spýtal sa Jon. Marit sa zamiala a odvetila: “To je domkársky syn z Plassenu.”
Öyvind odjakživa vedel, že je domkársky syn, ale predtým to tak nepociťoval ako teraz. Pripadal si taký malý, menší ako všetci ostatní. Aby nadobudol istotu, pokúšal sa myslieť na všetko, z čoho sa až doteraz tešil a na čo bol pyšný, od sánkovačky až po jednotlivé slová. A keď myslel na otca a matku, ktorí teraz sedeli doma a nazdávali sa, že sa má dobre, bolo mu priam do plaču. Okolo neho sa všetko smialo a žartovalo, husle mu húdli do ucha; v tej chvíli zaľahol na neho smútok, ale tu si spomenul na školu a na priateľov, na učiteľa, ktorý ho hladkal, a na farára, čo mu pri poslednom exámene daroval knihu a pochválil ho, že je usilovný chlapec, sám otec bol pri tom, počul to a usmieval sa na neho. “Teraz buď dobrý, Öyvind,” zdalo sa mu, že mu to vraví učiteľ a berie si ho na kolená, ako to robieval, keď bol ešte malý. “Panebože, to všetko na svete je také bezcenné a v podstate všetci ľudia sú dobrí; a nám sa len tak zdá, že to tak nie je. My dvaja budeme veru usilovní, Öyvind, aspoň takí usilovní ako Jon Hatlen; budeme mať pekné šaty a budeme tancovať s Maritou v jasnej izbe, bude tam veľa ľudí, budeme sa usmievať a rozprávať, snúbenci, farár a ja na chóre, budem sa na teba smiať a matka bude v dome a veľké gazdovstvo, dvadsať kráv, tri kone a Marit bude dobrá a milá ako v škole…”
Tanec sa skončil. Öyvind videl Maritu pred sebou na lavici a vedľa nej Jona a jej tvár pri jeho tvári; v hrudi sa znova ozvala prenikavá pichľavá bolesť a on si povedal: “To je pravda, nie je mi dobre.”
Vtom Marit vstala a šla rovno k nemu. Sklonila sa nad neho. “Neseď tu tak a nezízaj na mňa,” povedala, “ľudia zbadajú, vyber si niektorú a tancuj.”
Neodpovedal, len sa na ňu díval, a nemohol za to; oči sa mu zaliali slzami. Už sa chcela pohnúť a odísť, ale vtom to zbadala. Zastala, zrazu sa zapýrila, obrátila sa a išla na svoje miesto; no tam sa zvrtla a sadla si inam. Jon prešiel hneď za ňou.
Öyvind vstal z lavice, prešiel medzi ľuďmi, vyšiel na dvor a sadol si na podstienku. Nevedel, prečo si sadol, vstal, ale znova si sadol, lebo rovnako mohol sedieť tu ako inde. Domov sa mu nechcelo ísť, ale ani naspäť do izby; bolo mu všetko jedno. Nevedel si predstaviť, čo sa to vlastne stalo; nechcel na to myslieť; ale nechcel myslieť ani na budúcnosť, lebo nemal už nič, za čím by túžil.
“Na čo vlastne myslím?” spytoval sa polohlasne sám seba, a keď začul vlastný hlas, pomyslel si: “Vieš ešte rozprávať, vieš sa smiať?” A skúsil to. Áno, vedel sa smiať a tak sa rozosmial, nahlas, čoraz hlasnejšie, až si pomyslel, že je to ohromné, ako tu tak sedí a smeje sa celkom sám – a smial sa. Hans, kamarát, ktorý sedel v miestnosti vedľa neho, prišiel za ním. “Preboha, na čom sa smeješ?” spýtal sa a zastal na podstienke. Vtedy sa Öyvind spamätal.
Hans stál, akoby čakal, čo bude. Öyvind vstal, pozorne sa poobzeral a potom zašepkal: “Hans, teraz ti poviem, prečo som bol prv taký veselý; bolo to preto, lebo som nikoho opravdivo neľúbil; ale od toho dňa, keď niekoho začneme naozaj ľúbiť, prestaneme byť veselí,” a rozplakal sa.
“Öyvind!” zašepkal niekto na dvore. “Öyvind!” Zastal a počúval. “Öyvind” ozvalo sa ešte raz, trochu hlasnejšie. Iste to bola tá, na ktorú myslel. “Áno,” odpovedal šeptom, rýchlo si utrel oči a pohol sa. Cez dvor ticho prichádzala ženská postava. “Si to ty?” spýtala sa. “Áno,” odvetil a stál. “Kto je to s tebou?” – “To je Hans.” Hans chcel odísť. “Nechoď, nechoď!” prosil Öyvind. Postava sa pomaly priblížila až k nim a bola to Marit. “Tak chytro si odišiel,” povedala Öyvindovi. Nevedel, čo na to odpovedať. Aj ona bola v pomykove, všetci traja čušali. Hans sa pomaly odkradol. Oni dvaja tu stáli, nedívali sa na seba, ani sa nepohli. Potom ona zašepkala: “Öyvind, celý večer som ti chcela dať niekoľko vianočných dobrôt, ale nemohla som to urobiť prv.” Vybrala zopár jabĺčok, kúsok koláča a plochú flaštičku, podala mu to a povedala, že to je jeho.
Öyvind si to vzal. “Ďakujem,” povedal a podal jej ruku; mala ju teplú a on ju hneď pustil, akoby sa bol popálil. “Dnes večer si veľa tancovala” – “Tancovala som,” odvetila, “ale ty si skoro vôbec netancoval,” dodala. “Netancoval som,” povedal. “Prečo?” – “Ach…”
“Öyvind!” – “Áno.” – “Prečo si sa tak díval na mňa?” – “Ach…”
“Marit! – “Áno.” – “Prečo si nechcela, aby som s tebou tancoval?” – “Bolo tam toľko ľudí.”
“Dnes večer si veľa tancovala s Jonom Hatlenom.” – “Ach, áno.” – “Dobre tancuje.” – “Myslíš?” – “Ty nemyslíš?” – “Ba áno.”
“Neviem prečo, al dnes večer som akosi nezniesol, že si s ním tancovala, Marit,” odvrátil sa, ťažko mu to padlo povedať. “Nerozumiem ťa, Öyvind.” – “Sám seba nerozumiem, je to hlúpe odo mňa. Zbohom, Marit, radšej už pôjdem.” Urobil krok a neobzrel sa. Ozvala sa za ním. “Zle si videl, Öyvind.” Zastal. “Nevidel som zle, ty si už veľké dievča.” Ona nemyslela na to, a tak čušala; ale vtom zbadala pred sebou ohníček fajky; to starý otec vychádzal spoza uhla a blížil sa k nej, Zastal. “Ty si, Marit?” – “Áno” – “S kým sa rozprávaš?” – “S Öyvindom.” – “S kým vravíš?” – “S Öyvindom z Plassenu.” – “Ach, s domkárskym chlapcom z Plassenu – zaraz poď domov.”

Listy z onoho sveta

02.12.2010

LIST LUCIA ANNAEA SENECU JUNIORA Z ONOHO SVETA JÚLIUSOVI NA TOMTO SVETE, V KTOROM BUDE REĆ AJ O JONATÁNKACH Milý Július, s nadšením som prijal správu od Ciceróna, že nás tu na Onom svete niekto viac »

Nedajú si to vziať

01.12.2010

Nedajú si to vziať Raz večer sme s Lasicom hrali divadlo. Kým sme sa pred predstavením vzadu obliekali, spredu k pokladnici pristúpili dve ženičky z vidieka a pýtali si lístky na Lasicu a Satinského, viac »

Citáty a porekadlá

30.11.2010

"Vlády, které potlačují svobodu slova, neboť zjevované pravdy jsou pro ně nepohodlné, jednají jako děti, které zavírají oči, aby nebyly viděny." L.Börne "Kto nic nezakousil, málo ví, viac »

la rambla, barcelona, sviecky, spomienka, kytice, kvety

IS pohrozil Španielsku vo videu ďalšími útokmi

24.08.2017 10:35

"Džihád nemá hranice. Ak nemôžeš odísť do Islamského štátu, rob džihád tam, kde si," hovorí muž vo videu.

vajce, škrupina, vápnik

Slovák nakupoval vo Viedni, s vajcami dostal aj pesticíd

24.08.2017 10:22

Spotrebiteľ zo Slovenska si z Rakúska doviezol pesticíd fipronil vo vaječnej zmesi, ktorú kúpil v predajni Metro.

tajfún Hato

Tajfún Hato si na juhu Číny vyžiadal už najmenej 16 obetí

24.08.2017 10:06

Tajfún Hato zasiahol pevninu zhruba 60 kilometrov od Hong Kongu.

Ivo Nesrovnal, Bratislava, mestské zastupiteľstvo, bratislavskí poslanci,

Poslanci prelomili Nesrovnalovo veto. Zruší obstarávanie na osvetlenie?

24.08.2017 09:51, aktualizované: 10:45

Časti poslancov sa nepáči, že primátor Ivo Nesrovnal nepodpísal uznesenie o zrušení obstarávania na osvetlenie, o čo ho v júli požiadali.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 174
Celková čítanosť: 205254x
Priemerná čítanosť článkov: 1180x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy