Založ si blog

Smutný osud

Ďaľší smutný osud.

Hrdinku nasledovného príbehu som donedávna poznal len tak z občasného videnia. Stretol som ju niekoľkokrát v krčme, v takom celkom slušnom podniku, kam som chodieval večer na pivo a najmä na debaty na rôzne témy. Ona tam občas dokvitla, na prvý dojem nevzbudzovala príliš veľkú dôveru, to treba povedať hneď na začiatku. Jej spoločnosť mi nebola veľmi príjemná, napriek tomu, že ma priam zahrňovala svojou pozornosťou, lichôtkami, priam zvodnými pohľadmi a ďaľšími gestami, ktoré by prísny puritán mohol posudzovať aj ako sexuálne obťažovanie. Mávala taký zdravý špic, opitú som ju však nevidel. Nepúšťali sme sa do nejakého dôvernejšieho rozhovoru, o sebe toho veľa nepovedala. A tak som o nej vedel len málo, ale vycítil som, že je nejaká iná ako ženské, ktoré človek stretáva na podobných miestach. Vôbec nevyzerala na hlupáčku, skôr naopak, ale nejako to tajila. A keď predsa len niečo o sebe povedala, tak to hovorila skôr pre seba, boli to len navzájom nesúvisiace krátke vety. Z tých prvých štyroch – piatich stretnutí som sa o nej dozvedel teda len toľko, že je Češka, býva v neďalekej dedine a doma má nejaké problémy, ktoré si potrebuje občas vyventilovať. Akousi zhodou okolností vo mne videla dobrého spoločníka, však mi neraz priam vyznala lásku. Robila to však s akousi zvláštnou sebairónou, takže nebolo jasné čo a ako myslí vážne, kedy si strieľa zo seba a kedy zo mňa. Hovorila si Amálka, no na vílu Amálku rozhodne nevyzerala, to meno si dala sama sebe asi tiež zo sebairónie, v skutočnosti sa volá Emília. Mňa oslovovala “pán učiteľ”, neviem prečo, možno si nepamätala moje krstné meno, možno som jej ho ani nepovedal. Nemala mi to asi za zlé. A keby som si chcel namýšľať, tak by som mohol povedať, že sa ku mne správala veľmi slušne, veď ako som už spomínal, veľa toho neprehovorila a na nič sa ma nevypytovala, jej slová “vy ste taký zlatý (dobrý, múdry, dokonca aj krásny)človek” som bral ako odmenu za to, že som jej robil bútľavú vŕbu.
Potom som ju niekoľko mesiacov nestretol, zíde z očí zíde z mysle však celkom nefungovalo. Mám rád záhady a tajomstvá o ktorých viem, že ich nikdy nevyriešim ani ja ani nikto iný, takéto záhady ma nechávajú na pokoji. Amálka však takouto záhadou nebola. Cítil som, že ešte niekoľko kamienkov a z načatej mozaiky bude obraz. V duchu mi občas naskakovali niektoré jej slová a útržky viet, ktoré s odstupom času začali dávať zmysel. Hm, že som si to nevšimol skôr, že rovnako perfektne hovorila po česky ako po slovensky, po maďarsky síce s prízvukom, ale vcelku dobre. Pôsobila takým skľúčeným dojmom, ale dokázala vykúzliť krásny úsmev. O práci nehovorila, ale raz mi ukázala aké má zrobené ruky, presnejšie, pohladila ma po tvári a ani som sa veľmi nebránil. Navonok ma neupútala ničím, taká štíhla nevýrazná žena vekovo medzi štyridsať a pätdesiatpäť, na presnejší odhad si netrúfam. O rodinných pomeroch nepovedala takmer nič, tuším má dve decká a manžela, občas ich má plné zuby, ale dá sa to s nimi vydržať. O detstve, rodičoch tiež takmer nič nepovedala, kedysi sem prišli z Čiech, potom sa vrátili a ona sa zas sem vydala, kto sa v tom môže vyznať. Niekto z rodiny je cigánskeho pôvodu, čo tým chcela povedať, to ostalo tiež záhadou.
Po niekoľkých mesiacoch som ju stretol znovu, na tom istom mieste, ale to už bola iná Amálka. Mala trochu viac vypité, bola ešte zmätenejšia ako inokedy a bola dosť otravná. Zhodou okolností som mal za sebou dosť ťažký deň, moji drahí kolegovia na mňa chceli našiť poriadny prúser a tak pivo som si skočil najmä preto, aby som sa z toho šoku trochu spamätal. Vôbec som nemal náladu počúvať o problémoch iných.
“Amálka, to mi poviete niekedy inokedy, teraz nemám na to náladu”, takto som sa snažil umlčať ju. Nejako som sa predsa len premohol, dokonca aj pobozkať som sa nechal a zrazu som videl, že ona je na tom oveľa horšie ako ja. Zobral som teda dve pivá a tváril sa, že počúvam, ale nerozumel som ničomu. Ona, viac zamyslená ako inokedy, zase čosi hovorila skôr pre seba, ukazovala nejaký úradný papier, čosi hovorila o akomsi úmrtnom liste, s ktorým nič nevybavila, hundrala na farárov a celý systém a ku všetkému zlému ma “balila” viac ako predtým a ešte dôraznejšie opakovala, aký som ja skvelý človek…
Viackrát som jej povedal, nech už prestane, aj som jej takmer sproste vynadal, vôbec to však nezabralo a tak som jednoducho zdrhol, mal som toho všetkého ozaj dosť.
Potom som sa vyspal, na druhý deň v robote sa to nejako urovnalo a tak som sa vôbec neprekvapil, ani nezľakol, keď som ďaľší deň opäť stretol Amálku, tentokrát doobeda a pre zmenu úplne inú Amálku. Toto stretnutie bolo v bufete na autobusovej zastávke, čakala tam na autobus. Na moje prekvapenie si ma veľmi nevšímala, ledva som ju prehovoril, aby si ku mne sadla. Možno ju to posledné stretnutie mrzelo, ja som si však povedal, že teraz budem hovoriť ja a konečne si pohovoríme tak, ako sa patrí. Nejavila veľký záujem, z hŕby starých novín vytiahla Nový čas, našla tam krížovku a začala ju riešiť.
“Umrel na šesť, to viem zomrel, však to mám v rodine” zažartovala, a už tam to “zomrel” veselo vpisovala. Trochu som jej s tou krížovkou pomáhal a rozmýšľal nad tým, ako z nej vytiahnuť tie chýbajúce kamene do tej mozaiky. Na moje rafinované otázky ani veľmi nereagovala, len sem – tam čosi utrúsila zdanlivo od veci, zažartovala, niektoré jej hlášky boli ozaj vtipné. Nenápadne som vytiahol malý notes, aby som niečo z tých hlášok zväčnil.
“Len si kľudne píšte, nemusíte to tak schovávať”, doslova takto ma odhalila, súc hlboko zamyslená nad krížovkou. Pritom v skutočnosti bola hlboko zamyslená nad tým, ako povedať to, čo sa stručne povedať nedá.
Jednou z tých mojich otázok som dorazil skôr seba ako ju, lebo sme z toho boli na chvíľu vyhúkaní obaja. Len tak akože bez väčšieho záujmu som sa spýtal, kto z rodiny je alebo bol Róm. Ani neodtrhla zrak od krížovky, len si tak smutne, akoby pre seba, pošepla : “pán učiteľ, vy ste tuším slepý”. Keď nechceš odpovedať, nemusíš, pomyslel som si a akože som sa zahĺbil do novín. Po chvíli som však predsa len zdvihol zrak a pred sebou som videl zázrak, Amálka sa mi dívala priamo do očí, celá tvár sa jej smiala, oči žiarili, aj sa na chvíľu zasmiala nad mojou slepotou a priam triumfálne a s neskrývanou hrdosťou mi oznámila: “Tou Cigánkou som ja!”
Neviem, či mala na mňa ťažké srdce zato, že som si na nej nevšimol takú maličkosť, alebo mi bola naopak vďačná, že som ju nepovažoval za Cigánku. Bolo to v marci, takže trochu tmavšia mohla byť od slnka, črty také normálne, ani stopy po nejakom cudzom prízvuku, takže moja neinformovanosť o jej pôvode bola celkom namieste.
Ten jej pohľad a tá moja otázka roztopila ľady a obraz Amálky bol čoraz jasnejší, hroznejší, desivejší a neuveriteľnejší.

Záver môjho rozprávania už môže byť stručnejší, akurát doplním niekoľko hlášok, dúfam, že si ich pamätám dobre.

Nedávno jej zomrel manžel

(umrel na šesť písmen je zomrel, to je ľahké, však to mám v rodine, takto nejako to povedala pri lúštení krížovky),

mal rakovinu a ona ho dva roky opatrovala, vlastne to ani nebol jej manžel, lebo pred dvadsiatimi rokmi jej svokrovci nechceli ten sobáš povoliť, lebo ona nebola katolíčka, ale nejaká luteránka. Nádejná nevesta sa však zaťala a celkom pragmaticky vyhlásila, že predsa má svoju česť, ktorú si cení viac ako jeden úradný papier, tak teda žili na hanbu celej dediny “na divoko” a hriešne, ale dlhé roky celkom dobre, až na také menšie výnimky, keď sa jej ušlo zvláštnej pozornosti

( občas ma tak bíjaval, až to bolo krásne, to ste mali vidieť pán učiteľ),

s deckami bola pohoda

( keď ma nasrali tak som občas zmizla a prišla až na druhý deň),

ešte dobre, že aspoň dedina jej bola oporou

( celí sú zo mňa vysratí že som bosorka, nevedia prehltnúť, že viem niečo, čo oni nevedia)

horšie je to, že sa jej zatiaľ nepodarilo vybaviť si vdovský dôchodok, lebo žena, ktorá nie je vydatá predsa nemôže byť vdovou, čo tam po tom, že svojho druha dva roky opatrovala úplne zadarmo, keby bola úplne cudzia, tak by za to mohla dostávať niečo z nejakého sociálneho fondu, nemožno sa jej teda čudovať, že občas si vyhodila z kopýtka, veď okopávanie kukurice nie je tou najlepšou zábavou,

(pohladkajte mi ruky pán učiteľ, ale no, nehanbite sa, ja Vás teda pohladkám po líčku, cítite to, skoro ako kravský jazyk),

teraz je to už celkom dobre, veď si môže v kľude čítať koľko chce, síce pri sviečke, lebo im vypli prúd, to sa však vyrieši, lebo robotu si ako vyučená kuchárka- cukrárka na dvadsiaty pokus iste nájde a potom tú elektrinu splatí, no a tí katolíci sa pekne vyfarbili, nechceli ho pochovať, lebo nebol ženatý

(to som sa na nich už ozaj nasrala a najust som ho dala pochovať evanjelikom, nech je aspoň raz po mojom, celkom pekný pohreb mal ten môj gadžo živiteľ – mučiteľ, pekne mu zaspívali, no, za padesát eur by som zaspívala veru aj ja, a lepšie, veď som celé detstvo a mladosť prespívala v rúzných zboroch a spevokoloch , viete čo “pán učiteľ”, niečo Vám zaspievam, … ako, Vy nechcete, dobre teda, asi Vám nie je do smiechu, tak dajte sem ten notes, napíšem Vám aspoň básničku, bola to moja prvá, napísala som ju ako šestnásťročná svojej prvej láske….

A ona mi tú básničku fakt napísala, pre prípad straty notesu som ju oskenoval, je tam venovanie pre mňa, možno som jej niekoho pripomenul, asi preto bola ku mne taká milá………

Tak ještě jednou stáhnu z kroužku známý klíč,
a ještě jednou přejdu schody známé,
a cosi bude pryč, jako to, co už nikdy nepoznáme.

Bylo tu nekdy dobře, někdy zle,
jak už to osud nepřetrhne více
snad jednou cosi známe,
snad jednou milovali jsme cosi

Listy z onoho sveta

02.12.2010

LIST LUCIA ANNAEA SENECU JUNIORA Z ONOHO SVETA JÚLIUSOVI NA TOMTO SVETE, V KTOROM BUDE REĆ AJ O JONATÁNKACH Milý Július, s nadšením som prijal správu od Ciceróna, že nás tu na Onom svete niekto viac »

Nedajú si to vziať

01.12.2010

Nedajú si to vziať Raz večer sme s Lasicom hrali divadlo. Kým sme sa pred predstavením vzadu obliekali, spredu k pokladnici pristúpili dve ženičky z vidieka a pýtali si lístky na Lasicu a Satinského, viac »

Citáty a porekadlá

30.11.2010

"Vlády, které potlačují svobodu slova, neboť zjevované pravdy jsou pro ně nepohodlné, jednají jako děti, které zavírají oči, aby nebyly viděny." L.Börne "Kto nic nezakousil, málo ví, viac »

Afganistan, Kábul, výbuch, hotel

Pakistan začal budovať plot na hraniciach s Afganistanom

26.03.2017 10:25

Pakistan oznámil, že začal stavať plot na hraniciach s Afganistanom.

útok v londýne, londýn

Atentátnik z Londýna konal podľa polície osamotene

26.03.2017 09:41

Londýnska polícia naďalej verí, že útočník Khalid Masood, ktorý v stredu neďaleko britského parlamentu zabil štyroch ľudí a ďalších 50 zranil, konal osamotene.

Angela Merkelová

Dnešné krajinské voľby v nemeckom Sársku sú testom pre Merkelovú

26.03.2017 09:28

Dnešné krajinské voľby v nemeckom Sárskusú považované za prvý test kancelárky Angely Merkelovej

Islamisti, Islamský štát, Palmýra,

USA tvrdia, že zabili strojcu krvavých útokov z al-Káidy

26.03.2017 08:05

Pri americkom nálete v Afganistane začiatkom marca zahynul popredný člen teroristickej siete al-Káida Kárí Jásín, ktorý je zodpovedný za viaceré krvavé útoky.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 174
Celková čítanosť: 190597x
Priemerná čítanosť článkov: 1095x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy