Založ si blog

R. Thákur: Gora (8.časť)

Keď nová zátopa, čo vtrhla do Binajovho srdca, prerazila prvú hrádzu, ani čo by sa bola vzdula s ešte väčšou silou. Binaj vyšiel od Ánandamají a letel ulicou; jeho nohy ako keby sa ani zeme nedotýkali. Cítil túžbu vykričať všetkým do očú, čo tak dlho trýznilo jeho dušu.
Keď Binaj dochádzal práve ku dverám domu číslo 78, objavil sa z druhej strany Pareš.
“Poďte ďalej, Binahbábu, to je ale milé prekvapenie!” vítal ho Pareš a viedol ho do hosťovskej, ktorá bola najbližšie k ulici. Stál tu stolček a pri ňom z jednej strany lavička s operadlom a z druhej stolička z dreva a šášia; na stenách, proti sebe, viseli farebný obraz Kristov a fotografia Kešabbábua. Na stole ležalo niekoľko zložených novín a na nich olovené ťažidlo. V kúte stála malá skrinka a v jej hornej priehradke bolo vidno vo vyrovnaných radoch knihy Theodora Parkera. Na skrinke bol glóbus, prikrytý látkou.
Binaj si sadol. Srdce sa mu rozbúšilo; začal myslieť na to, že otvorenými dvermi za jeho chrbtom môže pochvíľou vojsť ktosi do izby.
Pareš povedal: “Sačurita chodieva každý pondelok učiť dcérku môjho priateľa; majú tiež chlapca ako Satíš, nuž teda Satíš šiel s ňou. Práve som sa vrátil stade, odviedol som ich ta. Keby som sa bol len o chvíľku zdržal, už by som vás nebol býval zastihol.”
Keď si Binaj vypočul tú správu, pocítil sklamanie i úľavu. Teraz sa už mohol zhovárať s Parešom voľne a nenútene.
Ako sa tak rozprával, dozvedel sa Pareš postupne o Binajovi všetko; že Binaj nemá otca ani matku; že jeho strýko býva s tetou na vidieku a stará sa o majetok; že s ním bývali a študovali dvaja jeho bratranci; že starší vyštudoval právo a je teraz zamestnaný pri súde v ich okrese a mladší že ešte za svojho pobytu v Kalkate ochorel na choleru a umrel; že strýko si želá, aby Binaj skúsil šťastie v štátnej službe, lenže Binaj sa o to nepokúšal a zamestnáva sa tým, čo sa mu nadarí.
Tak im prešla bezmála hodina. Bolo by nezdvorilé zostávať tu bez dôvodu ďalej, preto Binaj vstal a riekol: “Je mi ľúto, že som sa nestretol s priateľom Satíšom; povedzte mu, prosím, že som tu bol.”
“Keby ste si posedeli ešte chvíľočku,” odpovedal Pareš, “dozaista by ste sa ho dočkali. Čoskoro sa vráti.”
Binaj sa hanbil posadiť znova len pre tých pár slov. Azda by mohol ešte zostať, keby Pareš väčšmi naliehal; lenže Pareš nepatril medzi ľudí, čo majú vo zvyku kohosi prehovárať a naliehať, nuž sa mu prišlo rozlúčiť. Pareš mu riekol: “Ak sa dakedy zastavíte u nás, budem tomu rád.”
Keď Binaj vyšiel na ulicu, neťahalo ho akosi domov. Nemal tam čo robiť. Písaval do novín a všetci chválili jeho angličtinu; no v posledných dňoch, kedykoľvek sa zberal dačo napísať, neprišla mu na myseľ nijaká myšlienka. Nemalo zmyslu vysedávať za stolom, jeho myšlienky túlali sa inde. Preto dnes bezcieľne vykročil opačným smerom.
Len čo prešiel pár krokov, začul chlapčenský výkrik: “Binajbábu! Binajbábu!”
Zvrtol sa a uvidel Satíša vykukovať z koča pred dverami ich domu. Pola sárí a rukáv bielej halenky, ktoré zazrel v koči, nenechali Binaja na pochybách, kto prišiel so Satíšom. Bolo mu zaťažko odvrátiť podľa dobrých bengálskych mravov pohľad od koča. Medzitým Satíš z neho vyliezol, pribehol k Binajovi, chytil ho za ruku a žobronil: “Poďte k nám!”
“Práve idem od vás,” odpovedal Binaj.
“Ale my sme neboli doma, vráťte sa s nami!”
Binaj sa nevládal ubrániť Satíšovmu naliehaniu. Chlapec ho vtiahol za ruku do domu a dal sa do kriku: “Otec, priviedol som Binajbábua!”
Starec vyšiel z izby a povedal s úsmevom: “Dostali ste sa do pevných rúk, teraz sa z nich tak ľahko nedostanete, Satíš, zavolaj sestru.”
Binaj si znova sadol v izbe a srdce sa mu rozbúšilo. Pareš si to povšimol: “Zadychčali ste sa, všakver? Satíš je hrozné chlapčisko!”
Keď Satíš vkročil do miestnosti, Binaj zacítil najprv ľahký závan vône. Potom počul Parešov hlas: “Rádha, prišiel Binajbábu. Poznáš ho už.”
Binaj pozdvihol poplašene oči a videl, že Sučarita ho pozdravuje zopätými rukami a potom si sadá na stoličku oproti nemu. Tentoraz už nezabudol opätovať jej pozdrav.
Sačurita prehovorila: “Šiel práve ulicou. Len čo ho Satíš zazrel, už som ho nemohla udržať, vyliezol z koča a privliekol ho sem. Iste ste kamsi šli – nebudete mať preto nijaké ťažkosti?”
Binaj neočakával, že ho Sačurita sama priamo osloví; zmiatlo ho to a rýchle odpovedal: “Nie, nešiel som nikam, nijaké ťažkosti mať nebudem.”
Satíš chytil Sačuritu za ruku: “Didi, daj mi kľúč! Prinesiem Binajbábuovi ukázať náš hrací strojček.”
Sačurita sa rozosmiala: “Už sa to teda začína! Kto si niečo začne s Rapotákom, s tým je už koniec. Bude si musieť vypočuť hrací strojček a čakajú ho aj iné útrapy. Binajbábu, tento váš priateľ je síce malý, no priateľstvo je veru náročné; neviem, či to znesiete.”
Binajovi neprišlo na um vôbec nič, čím by mohol nenútene nadviazať na Sačuritine nenútené slová. I keď si pevne zaumienil, že sa nebude hanbiť, zmohol sa iba na akúsi zajakavú odpoveď: “Ale nie, to nič – veď vy – ja mne sa to celkom páči!”
Satíš si vzal od sestry kľúč a o chvíľu sa vrátil s hracím strojčekom. V hranatej drevenej škatuli spočívala na hodvábe, ktorého záhyby mali predstavovať morské vlny, malá loďka. Keď Satíš natiahol kľúčik, začala sa loďka hojdať v rytme hudby strojčeka a Satíš hľadel to na loďku, to zasa na Binaja a nevládal skryť svoje vzrušenie.
Satíš bol ustavične s nimi, a tak sa Binajova hanblivosť postupne rozplývala a o chvíľu vedel už tu i tam zdvihnúť aj oči k Sučarite a čo-to jej povedať.
Znezrady sa Saríš nič po nič spýtal: “Privediete k nám dakedy svojho priateľa?”
Tak prišla reč na Binajovho priateľa. Parešbábu a jeho rodina prišla do Kalkaty nedávno a o Gorovi nič nevedeli. Binaj sa nechal uniesť, keď im rozprával o ňom. A potom nie a nie skončiť, keď im opisoval, aký je Gora neobyčajne bystrý, aké má dobré srdce a akú obrovskú silu. Gora vraj zažiari raz nad hlavou celej Indie ako poludňajšie slnce; a Binaj dodal: “O tom naskrze nepochybujem.”
Binajova tvár sa pritom rozjasnila a všetka jeho hanblivosť sa stratila. Ba Binaj sa pustil s Parešbábuom do diskusie o ľuďoch, ako je Gora. Povedal: “Gora môže prijímať bez zábran všetko, čo patrí k hinduistickej spoločnosti, lebo pozerá na Indiu z poriadne vysokého miesta. Všetko veľké i malé, čo je v Indii, javí sa mu v úžasnej jednote, v mohutnej piesni, všetko mu splýva v jedinom celku. My ostatní nie sme schopní tak hľadieť, a preto len odsudzujeme jednotlivosti Indie, keďže ich porovnávame s cudzími ideálmi.”
“Chcete azda povedať, že kastovné rozdiely sú dobré?” spýtala sa Sačurita.
Povedala to takým tónom, akoby to bolo úplne nesporné.
“Kastovné rozdiely nie sú ani dobré ani zlé,” odpovedal Binaj. “Ono dakde sú dobré a dakde zlé. Ak sa ma spýtate, či je ruka dobrá, odpoviem vám, že je dobrá, ak ju vidíte spojenú s celým telom. A ak sa ma spýtate, či je dobrá na lietanie, poviem vám nie, lenže krídlo zasa nie je dobré na držanie.”
Sačurita sa rozhorčila: “Takým rečiam ja nerozumiem. Pýtam sa vás, či uznávate kastovné rozdiely.”
Keby mu túto otázku položil ktokoľvek iný, odpovedal by Binaj dôrazne: “Áno, uznávam.” Lenže dnes mu v takej dôraznosti čosi zabraňovalo. Ťažko s určitosťou povedať, či to bola zbabelosť, a či azda jeho myseľ odmietala dospieť až k jasnému vyhláseniu, vyjadrenému slovami: “Áno uznávam.” Aby spor nezašiel priďaleko, Pareš ich prerušil: “Rádha, zavolaj matku a všetkých ostatných, nech sa aj oni zoznámia s Binajbábuom.”
Sačurita vyšla z izby a Satíš poskakoval s rapotaním za ňou.
Po chvíli sa dievča vrátilo: “Otec, matka prosí, aby ste prišli hore na verandu.”

Hore na stĺpovej verande stál stôl, prikrytý bielym obrusom, a vôkol neho stoličky. Na výstupku za zábradlím boli rozostavané malé morenáče s kríkmi a kvetinami. Z verandy bolo vidieť, ako sa dolu po oboch stranách ulice lisnú koruny stromov, umyté dažďom.
Slnce ešte nezapadlo; jeho mdlé lúče dopadali priamo od západu na jednu stranu verandy.
Hore nebolo nikoho. Zanedlho prišiel Satíš s malým čierno-bielym psom. Vraveli mu Punťo. Satíš ukázal Binajovi, aký je to bystrý pes. Pozdravoval sa labkou, ukláňal sa, pričom sa hlavou dotýkal zeme, a keď mu chlapec ukázal kúštik sušienky, sadol si na chvostík, zopäl predné labky a prosil. Satíš si privlastňoval slávu, ktorú si Punťo takto dobýval, a pýšil sa ňou. Punťo neprejavoval pri tom ani štipku nadšenia; v skutočnosti považoval sušienku za reálnejšiu než akúsi slávu.
Z ktorejsi izby doliehal sem podchvíľou dievčenský chichot a zvedavé hlasy a k nim sa pripájal mužský hlas. Tento nenútený smiech vzbudzoval v Binajovi akúsi dosiaľ nepoznanú rozkoš, ale aj pocit bolestnej žiarlivosti. Až do svojich mužných rokov nepočul v dome nikdy taký radostný hlahol ženských hlasov; tie sladké, veselé tóny ozývali sa tak blízo neho, a jednako boli také ďaleké! Binaj ani nevnímal, čo mu Satíš ľapoce.
Na verandu vyšla Patešbábuova žena s tromi dcérami; za nimi kráčal akýsi mládenec, ich vzdialený príbuzný.
Parešova žena sa volala Baradasundarí. Nebola už najmladšia, no na prvý pohľad bolo vidieť, že sa oblieka s nezvyčajnou starostlivosťou. Za dievoctva žila životom vidiečanky a teraz sa odnedávna úporne pokúšala kráčať s modernými časmi; preto šuchorilo jej hodvábne sárí tým nápadnejšie a tým hlasnejšie klopkali vysoké opätky jej črievic. S nesmiernou pozornosťou rozlišovala, čo je na svete bráhmoistické a čo nebráhmoistické. To bol aj dôvod, prečo zmenila meno Rádharaní na Sučaritu. Keď sa raz jej otec vrátil po dlhšom služobnom pobyte v cudzích provinciách domov a poslal im darčeky k sviatku zaťov – Peršbábu bol práve za prácou preč z domu – Baradasundarí ich vrátila. Videla vo všetkom tom neslušnosť a modlárstvo. Aj na ženskú módu nosenia pančúch a klobúkov hľadela ako na súčasť viery Bráhmasamádže. Keď videla, že daktorá brámoistická rodina si prestiera a je na zemi, nerozpakovala sa vyjadriť obavy, že dnešná Bráhmasamádž dáva sa na ústup pred modlárstvom.
Ich najstaršia dcéra volala sa Lábanja. Mala plnú postavu, bola usmievavá a rada mala spoločnosť a rozhovory. Mala guľatú tvár, veľké oči a lesklú tmavú pleť. Pri obliekaní mala sklon k nedbalosti, no v tom smere prichodilo sa jej spravovať matkinými príkazmi. Črievice s vysokými opätkami videli sa jej nepohodlné, lenže nezostávalo jej nič iného, iba ich nosiť. Keď sa popoludní strojila, matka ju sama pudrovala a maľovala jej obličaj na červeno. Keďže bola trochu tučnejšia, dávala jej Baradasundarí šiť také tesné driečiky, že keď Lábanja vychádzala v plnej paráde von, ponášla sa na napchaté jutové vrece, ktoré už-už praskne.
Druhá dcéra volala sa Lalita. Bola pravým opakom svojej staršej sesetry – o hlavu vyžšia, chudá, s pleťou ešte o čosi tmavšou; nenarobila veľa rečí, konala iba podľa vlastných zásad, a keď chcela, vedela použiť aj poriadne ostré slová. Baradasundarí sa jej v duchu bála a neodvažovala sa ju pre nič za nič rozhnevať.
Najmladšia, Líla, mala asi desať rokov. Večne poskakovala, pobehúvala a jednostaj sa škriepila so Satíšom. Nadovšetko nie a nie sa dohodnúť, kto má väčšie právo na Punťa. Keby sa spýtali psa, nevybral by si za pána vari ani jedného z nich; pritom mal navidomči Satíša predsa len trochu radšej. Lebo pre to zvieratko nebolo ľahké znášať búrlivú náklonnosť Líly; chlapcovo tyranstvo bolo predsa len pomerne znesiteľnejšie ako zbožňovanie dievčaťa.
Len čo Baradasundarí vkročila na verandu, Binaj vstal a hlboko sa jej poklonil. Parešbábu predstavoval: “To je ten pán, v dome ktorého som nedávno…”
“Oh!” zvolala Barada. “Veľmi ste im pomohli, sme vám nesmierne zaviazaní.”
Binaja to priviedlo do takých rozpakov, že sa ani nezmohol na správnu odpoveď.
Zoznámil sa aj s mládencom, čo prišiel s dievčaťami. Volal sa Sudhír a pripravoval sa na bakalárske skúšky na vysokej škole. Mal príjemnú tvár, svetlú pleť, na očiach okuliare a pod nosom tenké fúziky. Bol náramne živý, nevydržal obsedieť ani chvíľu a ustavične sa musel čímsi zapodievať. Večne dráždil dievčatá, zlostil ich a znepokojoval. Aj dievčence sa na neho iba zlostili, no bez Sudhíra sa nevedeli zaobísť. Bol kedykoľvek ochotný zaviesť ich do cirkusu, odprevadiť do zoologickej záhrady alebo im kúpiť, na čo mali práve chuť. Nespútaná srdečnosť, s akou sa Sudhír správal k dievčatám, bola pre Binaja dačím naskrze novým a prekvapujúcim. Spočiatku jeho správanie odsudzoval, no do jeho odsudzovania primiešalo sa aj trocha závisti.
Baradasundarí povedala: “Zdá sami, že som vás niekoľko ráz videla v Bráhmasamádži.”
Ani čo by boli Binaja pri dačom pristihli. So zbytočným zahanbením odpovedal: “Áno, zájdem si zavše vypočuť Kešabbábuovu kázeň.”
“Vy ešte študujete?” spovedala ho Barada.
“Nie, už nie.”
“A ako ďaleko ste sa dostali v štúdiách?” vyzvedala sa ďalej.
“Mám titul majstra.”
To vnuklo Barade úctu k tomu mladému mužovi s chlapčenskou tvárou. Povzdychla si a obrátila sa na Pareša: “Keby žil náš Manu, bol by teraz dozaista už aj on majstrom.”
Prvý syn Baradin, Manorandžan, zomrel deväťročný. Kedykoľvek Barada počula, že niektorý mládenec obstál pri ťažkej skúške, získal vyžšie miesto, napísal dobrú knihu alebo vykonal čosi pozoruhodného, zakaždým sa jej zdalo, že Manu by urobil to isté, keby bol zostal nažive. No keďže bol raz mŕtvy, pokladala si Baradasundarí za povinnosť rozhlasovať medzi ľuďmi aspoň slávu svojich dcér. Hneď aj zdôraznila Binajovi, že jej dievčatá sa veľmi dobre učia, a nezostalo mu utajené ani to, čo kedysi povedala ich anglická guvernantka o ich dômyselnosti a nadaní. Keď zavítal na rozdeľovanie cien do ich dievčenskej školy viceguvernér so svojou ženou, zo všetkých žiačok vybrali práve Lábanju, aby im podala kyticu. Binaj si musel vypočuť aj to, aké povzbudzujúce a príjemné slová povedala pani viceguvernerová Lábanji.
Naostatok povedala Barada Lábanji: “Choď a prines tú výšivku, za ktorú si dostala cenu, dcérenka!”
Všetci príbuzní a priatelia onoho domu už dobre poznali vychýrenú výšivku s hodvábnym papagájom. Lábanja ju kedysi vytvorila za výdatnej pomoci guvernantky – dievča na nej nemalo ani bohvieaký podiel – no pritom bolo samozrejmé, že každý nový hosť musí sa s tým dielom zoznámiť. Pareš sprvoti protestoval, no teraz sa už prestal brániť, vidiac, že akýkoľvek odpor je márny. Keď sa Binaj sklonil nad tým umeleckým dielom s hodvábnym papagájom a zahľadel sa naň v obdive, vošiel dnu sluha a odovzdal Parešovi akýsi list.
Pareš si ho prečítal, tvár sa mu rozžiarila a povedal: “Priveď pána hore!”
“Akého pána?” spýtala sa Barada.
Pareš odpovedal: “Môj priateľ z detstva Krišnadajál posiela svojho syna, aby sa s nami zoznámil.”
Binajovi stislo srdce a tvár mu zbledla. Potom si zovrel päste, ani čo by sa chystal na húževnatú obranu proti akémusi nepriateľovi. Už vopred ho vzrušovala predstava, že Gora sa bude dozaista dívať na týchto ľudí s neúctou a že ich bude odsudzovať.

Listy z onoho sveta

02.12.2010

LIST LUCIA ANNAEA SENECU JUNIORA Z ONOHO SVETA JÚLIUSOVI NA TOMTO SVETE, V KTOROM BUDE REĆ AJ O JONATÁNKACH Milý Július, s nadšením som prijal správu od Ciceróna, že nás tu na Onom svete niekto viac »

Nedajú si to vziať

01.12.2010

Nedajú si to vziať Raz večer sme s Lasicom hrali divadlo. Kým sme sa pred predstavením vzadu obliekali, spredu k pokladnici pristúpili dve ženičky z vidieka a pýtali si lístky na Lasicu a Satinského, viac »

Citáty a porekadlá

30.11.2010

"Vlády, které potlačují svobodu slova, neboť zjevované pravdy jsou pro ně nepohodlné, jednají jako děti, které zavírají oči, aby nebyly viděny." L.Börne "Kto nic nezakousil, málo ví, viac »

Afganistan, Kábul, výbuch, hotel

Pakistan začal budovať plot na hraniciach s Afganistanom

26.03.2017 10:25

Pakistan oznámil, že začal stavať plot na hraniciach s Afganistanom.

útok v londýne, londýn

Atentátnik z Londýna konal podľa polície osamotene

26.03.2017 09:41

Londýnska polícia naďalej verí, že útočník Khalid Masood, ktorý v stredu neďaleko britského parlamentu zabil štyroch ľudí a ďalších 50 zranil, konal osamotene.

Angela Merkelová

Dnešné krajinské voľby v nemeckom Sársku sú testom pre Merkelovú

26.03.2017 09:28

Dnešné krajinské voľby v nemeckom Sárskusú považované za prvý test kancelárky Angely Merkelovej

Islamisti, Islamský štát, Palmýra,

USA tvrdia, že zabili strojcu krvavých útokov z al-Káidy

26.03.2017 08:05

Pri americkom nálete v Afganistane začiatkom marca zahynul popredný člen teroristickej siete al-Káida Kárí Jásín, ktorý je zodpovedný za viaceré krvavé útoky.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 174
Celková čítanosť: 190582x
Priemerná čítanosť článkov: 1095x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy