Založ si blog

I.A.Gončarov: Všedný príbeh (III.časť)

Kto by nepoznal Antona Ivanyča? Je to večný žid. Jestvoval vždy a všade, od nepamäti sveta, a nikdy nevyhynul. Bol pri gréckych i rímskych hodoch a jedol zaiste aj z vykŕmeného teľaťa, ktoré zaklal šťastný otec po návrate márnotratného syna.
U nás v Rusku máva rozličné podoby. Ten, o ktorom je reč, bol takýto: má zo dvadsať duší, založených a ešte raz založených; býva v akomsi podivnom domci, či skôr chatrči, čo na pohľad vyzerá ako pajta – vchádza sa doň odkiaľsi zozadu, cez brvná, poza tyčkový plot; ale on už vari dvadsať rokov tvrdí, že od budúcej jari si začne stavať nový dom. Domácnosť si nedrží. Niet medzi jeho známimy človeka, čo by bol u neho niekedy obedoval, večeral alebo vypil šálku čaju, no niet ani človeka, u ktorého by to sám nebol urobil aspoň päťdesiat ráz do roka. Predtým nosieval Anton Ivanyč široké šarovary a kazakin, teraz nosí vo všedné dni obyčajný kabát a pantalóny, vo sviatok frak záhadného strihu. Vyzerá dosť blahobytne, lebo nemá nijakých žiaľov, starostí ani trápenia, i keď sa tvári, že ho trápia cudzie žiale a starosti; ale je známe, že od cudzích žiaľov a starostí neschudneme: ľudia sú takí.
Antona Ivanyča vlastne nikto nepotrebuje, ale bez neho sa neobíde nijaký obrad: ani svadba ani pohreb. Pozývajú ho na všetky slávnostné obedy a večere, na všetky rodinné porady; bez neho nik nespraví ani krok. Hádam si niekto pomyslí, že je Anton Ivanyč veľmi užitočný, že tu vykoná nejaký dôležitý príkaz, tam dá dobrú radu, vybaví nejakú vec – kdeže! Nikto mu nič takého nezverí, lebo nič nedokáže, nič nevie: ani na súdoch intervenovať, ani sprostredkúvať, ani zmierovať – vôbec nič.
Ale zato ho posielajú, napríklad, tomu a tomu idúcky odovzdať pozdrav od tej a tej, a on naskutku ide a hneď sa tam aj naraňajkuje; upovedomiť toho a toho, že dotyčná listina došla, ale aká, to mu už nepovedia; zaniesť ta a ta súdoček medu alebo za hrsť semiačok s upozornením, aby to nevylial a nerozsypal; pripomenúť, kto má kedy mena. Ďalej používajú Antona Ivanyča na také veci, ktoré nechcú zveriť sluhovi. “Nemôžeme poslať Petrušku,” vravia, “ešte to popletie. Nie, nech ide radšej Anton Ivanyč!” Alebo: “Nepatrí sa poslať sluhu: ten a ten alebo tá a tá sa urazí, radšej Antona Ivanyča.”
Ako by sa všetci čudovali, keby ho zrazu nebolo na nejakom obede alebo večeri!
“A kdeže je Anton Ivanyč?” určite by sa každý prekvapene opýtal. “Čo je s ním? Prečo nie je tu?”
A obed už nie je obedom. Ba istotne k nemu dakoho vyšlú vyzvedieť, čo je s ním, či neochorel alebo neodcestoval. A ak je chorý, ani vlastnej rodine nepreukážu takú účasť.

Anton Ivanyč sa sklonil k ruke Anny Pavlovny.
“Dobrý deň, milá Anna Pavlovna! Srdečne blahoželám. Vynovili sme sa, vynovili!”
“Kto sa vynovil, Anton Ivanyč?” opýtala sa Anna Pavlovna a poobzerala sa od hlavy po päty.
“Nuž nový mostík máte pred bránou. Iste len nedávno zhlobený! Reku, čo netancujú dosky pod kolesami? Pozerám – mostík nový!”
Anton Ivanyč pri stretnutí so známimy vždy k niečomu blahoželá, či k pôstu, či k jari, či k jeseni: ak po odmäku udrie mráz, tak ku mrazu, ak po mraze príde odmäk – k odmäku.
Tentoraz sa nič takého nenadarilo, ale on sa vždy vedel vynájsť.
“Pozdravujú vás Alexandra Vasilievna, Matriona Michajlovna a Peter Sergejič,” povedal.
“Ďakujem, ďakujem, Anton Ivanyč! Dietky sú im zdravé?”
“Zdravé, chvalabohu. Vediem vám do domu požehnanie božie: ide za mnou náš pán velebný. A počuli ste, ctená Anna Pavlovna, o našom Semionovi Archipyčovi?…”
“Čo je s ním?” opýtala sa naľakane Anna Pavlovna.
“Už je na pravde božej!”
“Ale nevravte! A kedy sa to stalo?”
“Včera ráno. Ešte večierkom mi dali vedieť; pricválal parobček. Hneď som sa pobral k nim a celú noc som nespal. Všetci v slzách: aj utešovať treba aj poriadky porobiť, všetci chodia ani bez duše, v dome plač a nárek – na všetko som bol sám.”
“Ach, bože, prebože,” krútila hlavou Anna Pavlovna, “taký je už náš život! Ako sa to len mohlo stať? Veď ešte tamten týždeň ma dal po vás pozdravovať!”
“Veru, pani moja dobrá! Ale on už dávnejšie polihoval: starý človek, čudo, že ho to skôr nepoložilo!”
“Aký starý! Veď je len o rok starší ako môj nebohý muž. Nuž, pánboh mu daj slávu večnú! povedala Anna Pavlovna a prežehnala sa. “Ľúto mi je chuderky Fedosie Petrovny: ostala sama s malými deťmi. To nie je špás, pätoro detí a ešte k tomu samé dievčence! A pohreb?”
“Zajtra.”
“Hja, každý máme svoj kríž, Anton Ivanyč; aha, i ja syna vyprávam.”
“Darmo je, Anna Pavlovna, všetci sme ľudia. “Trp” stojí v Písme svätom”
“Už sa len nehnevajte, že som vás unúvala – aby ste s nami znášali žiaľ; máte nás rád ako vlastný.”
“Ech, drahá Anna Pavlovna! A kohože mám mať rád, ak nie vás? Koľkože je u nás takých, ako ste vy? Nepodceňujte sa. Starostí mám vyše hlavy: aj tá moja stavba mi vŕta v hlave. Ešte včera som sa celé dopoludnie dohadoval so staviteľom, vše sa akosi nemôžeme pokonať… Čo, reku, nemal by som predsa len zájsť?… Čo si tam ona, reku, počne sama bezo mňa? Už nie je mladica: ešte stratí hlavu.”
“Daj vám pánboh zdravia, Anton Ivanyč, že na nás nezabúdate! A veru som naozaj ako stratená: taká prázdnota v hlave, nič nevidím! Hrdlo mám už celé spálené od sĺz. Nech sa vám páči zajesť: aj ste sa ukonali, aj ste vari vyhladli.”
“Ďakujem ponížene. Priznám sa, idúcky som si vypil za kalištek u Petra Sergejiča a trochu si zahryzol. No, ale zato nič. Príde báťuška, nech vás požehná! A veď je už tu, na gánku!”
Prišiel kňaz. Priviezla sa aj Mária Karpovna s dcérou, plnou a rumennou dievčinou, usmievavou, s uplakanými očami. Oči a celý výraz Sofiinej tváre hovoril zjavne: – Budem ľúbiť prosto, bez vrtochov, budem sa starať o muža ako pestúnka, budem ho vo všetkom poslúchať a nikdy sa nebudem robiť múdrejšou ako on; veď ako môže byť žena múdrejšia od muža? To je hriech! Budem sa usilovne starať o domácnosť, šiť; porodím mu pol tucta detí, budem ich sama pridájať, varovať, obliekať a obšívať. – Jej plné, svieže líca a bujné prsia potvrdzovali sľub, pokiaľ ide o deti. Ale slzy v očiach a smutný úsmev v tejto chvíli trochu zmierňovali prozaický výraz jej tváre.

Listy z onoho sveta

02.12.2010

LIST LUCIA ANNAEA SENECU JUNIORA Z ONOHO SVETA JÚLIUSOVI NA TOMTO SVETE, V KTOROM BUDE REĆ AJ O JONATÁNKACH Milý Július, s nadšením som prijal správu od Ciceróna, že nás tu na Onom svete niekto viac »

Nedajú si to vziať

01.12.2010

Nedajú si to vziať Raz večer sme s Lasicom hrali divadlo. Kým sme sa pred predstavením vzadu obliekali, spredu k pokladnici pristúpili dve ženičky z vidieka a pýtali si lístky na Lasicu a Satinského, viac »

Citáty a porekadlá

30.11.2010

"Vlády, které potlačují svobodu slova, neboť zjevované pravdy jsou pro ně nepohodlné, jednají jako děti, které zavírají oči, aby nebyly viděny." L.Börne "Kto nic nezakousil, málo ví, viac »

la rambla, barcelona, sviecky, spomienka, kytice, kvety

IS pohrozil Španielsku vo videu ďalšími útokmi

24.08.2017 10:35

"Džihád nemá hranice. Ak nemôžeš odísť do Islamského štátu, rob džihád tam, kde si," hovorí muž vo videu.

vajce, škrupina, vápnik

Slovák nakupoval vo Viedni, s vajcami dostal aj pesticíd

24.08.2017 10:22

Spotrebiteľ zo Slovenska si z Rakúska doviezol pesticíd fipronil vo vaječnej zmesi, ktorú kúpil v predajni Metro.

tajfún Hato

Tajfún Hato si na juhu Číny vyžiadal už najmenej 16 obetí

24.08.2017 10:06

Tajfún Hato zasiahol pevninu zhruba 60 kilometrov od Hong Kongu.

Ivo Nesrovnal, Bratislava, mestské zastupiteľstvo, bratislavskí poslanci,

Poslanci prelomili Nesrovnalovo veto. Zruší obstarávanie na osvetlenie?

24.08.2017 09:51, aktualizované: 10:45

Časti poslancov sa nepáči, že primátor Ivo Nesrovnal nepodpísal uznesenie o zrušení obstarávania na osvetlenie, o čo ho v júli požiadali.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 174
Celková čítanosť: 205261x
Priemerná čítanosť článkov: 1180x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy