Založ si blog

I.A.Gončarov: Oblomov (II.časť)

Iľja Iľjič zahĺbený do myšlienok dlho si nevšímal Zachara. Zachar stál pred ním bez slova. Konečne zakašlal.
– Čo je? – prebral sa Iľja Iľjič.
– Však ste ma volali.
– Ja? Čo som len chcel… už neviem! – odpovedal a preťahoval si kosti. – Choď do svojej izby, veď si spomeniem.
Zachar vyšiel a Iľja Iľjič ďalej ležal a rozmýšľal o nešťastnom liste.
Prešlo asi štvrť hodiny.
– No, koniec vylihovaniu! – povedal si. – Treba vstať… Len si ešte raz pozorne prečítam ten richtárov list, a potom hneď vstanem… Zachar!
Znova skok, vrčanie zosilnelo. Zachar vstúpil, ale Oblomov už zas bol pohrúžený do úvah. Postál Zachar zo dve minútky, nevraživo, akosi zboku gánil na pána a potom sa pohol k dverám.
– Kam ideš? – rýchlo ho zavrátil Oblomov.
– Keď nič nekážete, čo tu mám vystávať bez roboty? – zachripel Zachar, lebo on už mal taký hlas, vraj ho stratil, keď bol kedysi so starým pánom na poľovačke so psami a do hrdla mu nafúkalo studeného vetra.
Stál napoly odvrátený prostred izby a vytrvalo gánil na Oblomova.
– Čo ti nohy ochrnuli, že nevládzeš chvíľu postáť? Vidíš, že mám starosti, tak teda počkaj! Azda si sa dosť nenaležal? Pohľadaj list, čo som včera dostal od richtára. Kde si ho zapatrošil?
– Aký list? Ja som nijaký list nevidel, – bránil sa Zachar.
– Taký ufúľaný, sám si ho priniesol od poštára!
– A ja viem, kde ste ho založili? – chripel Zachar a šmátral po papieroch a iných veciach, čo ležali na stole.
– Nikdy nič nevieš. Pozri len do koša. Alebo či nepadol za diván. Operadlo nie je dodnes pribité; čo nezavoláš stolára, aby ho opravil? Veď ty si ho zlomil. O nič nedbáš!
– Ja som ho nezlomil, – namietol Zachar, – samo sa zlomilo. Nič netrvá naveky, musí sa raz aj zlomiť.
Iľja Iľjič nepokladal za potrebné presviedčať ho o opaku.
– Tak čo, našiel si? – opýtal sa iba.
– Toť sú akési listy.
– Tam nie je.
– Nič inšie už nevidím – zakončil Zachar.
– No dobre, choď, – povedal Iľja Iľjič nespokojne, – vstanem a nájdem si sám.
Zachar odišiel do svojej izby, no len čo sa oprel rukami o prípecok, že naň vylezie, znova sa ozvalo nástojčivé volanie:
– Zachar, Zachar!
– Ach, bože nebeský! – hundral Zachar cestou do pracovne. – Začo ma tak tresceš? Keby už radšej prišla tá zubatá!
– Čo chcete? – chripel odo dverí pracovne, jednou rukou zachytený o veraje a na znak protestu gánil na pána tak zboku, že ho videl iba kútikom oka, a zas pán videl iba bujnú – prebujnú bokombradu, z ktorej mohli každú chvíľu vybŕdnuť zo tri vrabce.
– Chytro vreckovku! Sám by si sa mohol dovtípiť, ale ty si nič nevšimneš! – prísne mu dohováral Iľja Iljič.
Zachar nedal najavo nijaký zvláštny hnev ani údiv pri takej žiadosti a výčitke svojho pána, iste pokladal jedno i druhé za prirodzené.
– Ktože ho vie, kde môže byť? – šomral, ako sa motkal po izbe, a šmátral na každej stoličke, hoci bolo vidieť, že na stoličkách nič nie je.
– Vždycky ju kdesi podejete, – hundral a otváral dvere do jedálne, aby pozrel, či nie je tam.
– Kde ideš? Tu hľadaj! Tam som od predvčerajška ani nenakukol. A rezkejšie! – súril ho Iľja Iľjič.
– Kde len môže byť? Tuším sa pod zem prepadla! – lamentoval Zachar, obzerajúc sa po všetkých kútoch, a rozhadzoval rukami. – Ale však je hen, – zachripel zlostne, – pod vami. Hen trčí rožok. Priľahnete ju a potom sa ešte vypytujete!
Zachar nečakal ani na odpoveď, hneď sa pobral von. Oblomova trocha mrzelo, že sa tak blamoval. Rýchlo si našiel iný dôvod, aby Zachara obvinil.
– Vidieť, ako dbáš o poriadok. Všade prachu, špiny až strach! Len pozri do kútov, aha, aha! Krížom slamy nepreložíš!
– Vraj krížom slamy nepreložím…. – opakoval Zachar urazene, – a všetka starosť leží na mojich pleciach, ani vydýchnuť si nemám kedy! Aj prach utrieť, aj zamiesť skoro každý deň….
Ukázal naprostred dlážky a na stôl, kde Oblomov jedával.
– Len pozrite, no – pokračoval, – všade čistučko, upratené ako pred svadbou…. Tak čo ešte?
– A hento je čo? – prerušil ho Iľja Iľjič a ukazoval na steny a na povalu. – A toto? – ukázal ne uterák, čo sa od včerajška povaľoval na diváne, a na tanier s kúskom chleba, zabudnutý na stole.
– Keď len to, odpracem, – povedal Zachar zhovievavo a bral tanier.
– Keby len to! A prach na stenách? A pavučiny?… – vykrikoval Oblomov a ukazoval na steny.
– To upratujem pred Veľkou nocou, vtedy oprašujem ikony aj pavučiny zmetám…
– A knihy, a obrazy kedy oprašuješ?…
– Knihy a obrazy pred Vianocami. Vtedy robíme s Anisiou poriadok vo všetkých skriniach. A včul kedy má človek upratovať? Na krok neodídete z domu.
– Niekedy idem do divadla alebo na návštevu, vtedy môžeš…
– Čo už človek naupratuje v noci!
Oblomov pozrel naňho vyčítavo, pokrútil hlavou a vzdychol. Zachar ľahostajne hľadel von oknom a tiež vzdychol. Pán si isto myslel: “Ech, kamarát, ty si ešte väčší Oblomov než ja.” A Zachar si nebodaj myslel: “Fiškus! Ty vieš len mudrovať a nadávať, ale prach a pavučiny ti nejdú ani do päty.”
– Uvedomuješ si, že z prachu sa kotia mole? Občas aj ploštice vidím liezť po stene!
– Ja mám aj blchy! – ľahostajne odpovedal Zachar.
– A to je v poriadku? Taký hnus! – rozhorčoval sa Oblomov.
Zachar roztiahol ústa od ucha k uchu, takže smiech zachvátil aj obočie a bokombrady, ktoré sa ešte rozšírili, a celá tvár až po čelo sa zliala do jedinej červenej škvrnky.
– Je to azda moja vina, že sú na svete ploštice? – povedal s naivným údivom. – Čo som ich ja vymyslel?
– Liahnu sa zo špiny, – prerušil ho Oblomov. – Keby si radšej netáral!
– Ani špinu som ja nevymyslel.
– V tvojej izbe po nociach aj myši škrabocú, dobre ich počujem.
– Ani myši som ja nevymyslel. Tej potvorskej hávede, myší, mačiek aj ploštíc je všade plno.
– Ako to, že inde nemajú ani mole ani ploštice?
Na Zacharovej tvári sa zračili pochybnosti, alebo skôr pevné presvedčenie, že také čosi nie je ani možné.
– Mám toho plno, – zopakoval hlavato, – každú plošticu človek neustriehne, nevlezie za ňou do škáry.
Ale v duchu si nebodaj myslel: “Aký by to aj bol spánok bez ploštíc?”
– Poupratuj, povymetaj smeti aj z kútov, potom nebudeš mať nič, – poúčal ho Oblomov.
– Vymetiem, a zajtra sa zas nazbiera, – namietal Zachar.
– Nenazbiera, – prerušil ho pán, – nesmie sa.
– Nazbiera, však ja viem, – tvrdil sluha.
– Ak sa nazbiera, vymetieš znova.
– Akože! Každý deň snoriť po kútoch? – začudoval sa Zachar. – Aký by to bol život. Och, keby si ma už radšej pánboh povolal!
– No povedz, prečo inde môžu mať čisto? – zopakoval Oblomov. – Hen oproti u ladiča radosť pozrieť, a majú len jednu slúžku…
– Kde by sa u Nemcov nabrali smeti, – rázne namietol Zachar. – Však vidíte, ako žijú. Ako je týždeň dlhý, len kosti obhrýzajú. Tatko zhodí kabát, oblečie ho syn. Mater a dcéry majú suknice ledva po kolená, večne si nohy schovávajú, aby im nebolo zima, ako husi… Kde by tí smeti nabrali? Tam nie je ako u nás, aby v skriniach roky ležala fúra starého obnoseného šatstva alebo cez zimu aby sa nazbieral plný kút chlebových kôrok… Tam veru ani kôročka nevyjde nazmar: narobia suchárikov a zapíjajú pivom!
Zachar si až cez zuby odpľul nad takým psím životom.
– Len nezahováraj! – zvrátil ho Iľja Iľjič. – Radšej dbaj o poriadok.
– Však by som aj občas poriadil, ale pre vás nemôžem, – vyhováral sa Zachar.
– Zas len svoje! Teda ja ti bránim.
– Pravdaže vy. Však nevytiahnete päty z domu. Ako má človek upratovať? Odíďte na celý deň, potom upracem.
– Čo si ešte nevymyslí – odísť! Vieš čo, choď radšej do svojej izby.
– Nuž a nie? nedal sa Zachar. – Keby ste hoci aj dnes odišli, my by sme s Anisiou všetko dali do poriadku. Aj tak by sme na to nestačili sami dvaja, museli by sme zavolať ženy, aby to tu všetko vydrhli.
– Prosím ťa! Ešteže čo, vraj ženy zavolať! Choď už, choď, – duril ho Iľja Iľjič.
Už banoval, že sa pustil so Zacharom do debaty. Vždy zabudol, že len čo sa dotkne tejto háklivej veci, vynorí sa celá reťaz starostí.
Oblomov by aj mal rád čisto, keby sa to dalo spraviť voľajako nebadane, samo od seba, ale Zachar mal vždy plno námietok, keď sa od neho žiadalo, aby utrel prach, poumýval dlážky a všeličo podobné. Vtedy chcel silou-mocou pána presvedčiť, že v dome bude všetko hore nohami. Dobre vedel, že už len myšlienka na to naháňala pánovi hrôzu.
Zachar odišiel a Oblomov sa zahĺbil do úvah. Po chvíľke odbila ďalšia polhodina.
– Čože! – skoro zdesene zvolal Iľja Iľjič. – Čochvíľa jedenásť a ja ležím, ešte som sa neumyl. Zachar! Zachar!
– Och, súženie moje! Už! – ozvalo sa z predsiene a zatým známy skok.
– Vodu si prichystal? – spýtal sa Oblomov.
– Dávno! – odpovedal Zachar. – Len keby ste už vstali.
– Tak čo nepovieš, že je nachystaná? Už by som bol dávno vstal. Choď, choď, hneď prídem. Mám kopu roboty, musím písať.
Zachar vyšiel, no čoskoro sa vrátil s ufúľaným popísaným zošitkom a útržkami papiera.
– Keď už budete písať, tak si ráčte aj tuto účty prekontrolovať, treba ich vyplatiť.
– Aké účty? Koho vyplatiť? – spýtal sa Iľja Iľjič znechutene.
– Mäsiar pýta, zeleninár, práčka, pekár; každý sa domáha peňazí.
– Akoby nebolo iných starostí len peniaze! – hundral Iľja Iľjič. – A ty čo nenosíš účty postupne, ale všetky naraz?
– Však ste ma vždy vyhnali, vraj zajtra, zajtra…
– No a teraz by to nepočkalo do zajtra?
– Nepočkalo. Už strašne domŕzajú, nechcú viac dať na veru. Dneska je prvého.
– Ach jaj! – smutne si vzdychol Oblomov. – Ďalšia starosť. No čo stojíš? Polož to na stôl. Hneď vstanem, umyjem sa a pozriem na to, – doložil Iľja Iľjič. – Voda je teda prichystaná?
– Prichystaná! – prisvedčil Zachar.
– No tak rýchlo…
S fučaním sa začal dvíhať z postele, aby vstal.
– Zabudol som vám povedať, – ozval sa Zachar, – že pred chvíľou, ešte keď ste odpočívali, poslal správca domovníka, aby sme sa bezodkladne vysťahovali, potrebuje vraj byt.
– No a čo? Ak potrebuje, vysťahujeme sa, ako ináč! Nemusíš mi preto uši obhrýzať! Už tretí raz mi to hovoríš.
– Aj mne obhrýzajú uši.
– Povedz, že odídeme.
– Že vraj už dobrý mesiac takto sľubujete, a stále neodchádzate. Že to dajú na políciu.
– Nech dajú! – odvrkol Oblomov. – Pôjdeme aj sami, len čo sa oteplí, o dáke tri týždne.
– Kdeže o tri týždne! Správca odkazuje, že o dva týždne prídu majstri a začnú všetko prestavovať… Vysťahujte sa vraj zajtra alebo pozajtra…
– Pch, aký šikovný! Čo by ešte nechcel! Nemáme sa zbaliť ihneď? A ty sa už neopováž ani muknúť o byte. Raz navždy som ti to zakázal, a znova začínaš. Daj už pokoj!
– Teda čo mám robiť? – vzdával sa Zachar.
– Čo robiť? Teraz by to chcel zvaliť na moje plecia! – povedal Iľja Iľjič. – Ja mu mám radiť! Je to azda moja starosť? Daj mi pokoj a rob, čo chceš, len aby sme sa nemuseli sťahovať. Nemôže ani toľko spraviť pre pána!
– Len ako to spraviť, veľkomožný pán Iľja Iľjič, – bránil sa Zachar chripľavým zaliečaním. – Čo je to môj dom? Ako sa nevysťahovať z cudzieho domu, keď nás vyháňajú? Keby dom patril mne, nuž by som preveľmi rád…
– Nedali by sa nejako prehovoriť? Že tu dlho bývame, že svedomite platíme, skús to.
– Hovoril som, – odpovedal Zachar.
– A čo?
-Čo? Hrach na stenu. Len sa vysťahujte a vysťahujte. Musia vraj byt prestavať. Z doktorovho a z nášho chcú spraviť jeden veľký, lebo domáceho syn sa ide ženiť.
– Panebože na nebi! – rozčúlil sa Oblomov. – Ešte sa nájdu takí osli, čo sa ženia!
Prevrátil sa na chrbát.
– Veľkomožný pánko, mali by ste napísať domácemu, – radil Zachar, – možno by sa dal obmäkčiť a rozkázal by prv henten byt zváľať, – hodil pritom rukou kdesi napravo.
– No dobre. Hneď vstanem a napíšem… Môžeš ísť, nech si to premyslím. Nič nevieš urobiť, – doložil. – Aby som sa o každú hlúposť staral sám.
Zachar odišiel a Oblomov sa zahĺbil do úvah.
Bol však vo veľkých rozpakoch, na čo prv myslieť: či na list od richtára alebo na odchod do nového bytu, a či sa pustiť do účtov. Hlava mu šla puknúť od návalu starostí, ako tak ležal a prehadzoval sa z boka na bok. Len chvíľami si uľavil krátkymi výkrikmi: – Ach, božemôj! Všade samé trápenie, nikde sa pred ním neskryješ!
Ktovie, ako dlho by bol bojoval s nerozhodnosťou, no v predsieni sa ozval cengáč.
– Ejha, už ktosi ide! – stŕpol Oblomov a ukrúcal sa do županu. – A ja ešte vylihujem, to je trápne! Kto by to len mohol byť tak zavčasu?
A zvedavo pozeral z postele na dvere.

Listy z onoho sveta

02.12.2010

LIST LUCIA ANNAEA SENECU JUNIORA Z ONOHO SVETA JÚLIUSOVI NA TOMTO SVETE, V KTOROM BUDE REĆ AJ O JONATÁNKACH Milý Július, s nadšením som prijal správu od Ciceróna, že nás tu na Onom svete niekto viac »

Nedajú si to vziať

01.12.2010

Nedajú si to vziať Raz večer sme s Lasicom hrali divadlo. Kým sme sa pred predstavením vzadu obliekali, spredu k pokladnici pristúpili dve ženičky z vidieka a pýtali si lístky na Lasicu a Satinského, viac »

Citáty a porekadlá

30.11.2010

"Vlády, které potlačují svobodu slova, neboť zjevované pravdy jsou pro ně nepohodlné, jednají jako děti, které zavírají oči, aby nebyly viděny." L.Börne "Kto nic nezakousil, málo ví, viac »

CZECH-ELECTION/

Ohlasy svetových médií na české voľby: Vyhral populista Babiš

21.10.2017 20:46, aktualizované: 21:04

Na výsledky českých volieb reagujú svetové médiá aj agentúry.

medved, kontajner

Spoločná poľovačka stála život medvedicu

21.10.2017 20:26

O život prišla ďalšia tatranská medvedica, zastrelil ju príslušník rovnakého poľovníckeho združenia ako v prípade medializovanej samice Ingrid.

katalánsko, barcelona

Puigdemont: postup Madridu je najhorším útokom od čias Franka

21.10.2017 19:42, aktualizované: 21:41

V Barcelone demonštruje 450 000 ľudí za nezávislosť Katalánska.

spánok, nespavosť, hodiny, budík, noc, posteľ, stres, vstávanie

Na budúci víkend sa znovu mení čas

21.10.2017 19:19

V noci zo soboty 28. na nedeľu 29. októbra vrátime ručičky o 3:00 späť na 2:00 a pospíme si tak o hodinu dlhšie.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 174
Celková čítanosť: 211782x
Priemerná čítanosť článkov: 1217x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy