peternagy

Emil, včera nás bola pozrieť nejaká poslankyňa z miestneho úradu, že vraj čo a ako a že či sme spokojní a či niečo nepotrebujeme a že čo robíme vo voľnom čase. Hrdlička jej povedal, že vo voľnom čase žijeme, lebo voľný čas máme stále. Trochu je to zarazilo, začala sa vypytovať na stravu, tak som jej povedal, že už bolo dosť dukátových buchtičiek, že ich nenávidím od školských čias a ona si to, predstav si, zapísala do notesa a potom sa ma opýtala: „Radšej by ste makové?“ Lenže ja ani makové, Emil, vieš, tento typ stravy neznášam, ale bol som ticho, lebo všetci začali kričať „makové, makové“ a nechcel som rozbíjať kolektív. Tak si poslankyňa zapísala do no notesa makové a chvíľu bolo jasné, že už nemá čo povedať, že nevie, čo sa má opýtať, a po chvíli sa jej rozležalo a opýtala sa, že čo by sme si ešte želali. A vtedy sa prihlásil debil Hrdlička a povedal, že by nás mohli častejšie navštevovať rodičia. Najprv bolo ticho a potom nastal všeobecný rehot, smiala sa aj poslankyňa, všetci sme sa rehotali okrem Hrdličku, ten sa stále tváril, že to myslí vážne. A potom poslankyňa navrhla, aby sme si založili tanečný krúžok, aby sme mali čo robiť po večeroch. Vtedy sa začal prvý smiať Hrdlička, zodvihol barly a skríkol na poslankyňu „smiem prosiť?“, ale Marčuková, vozíčkarka, ho zahriakla, aby nesrandoval, že tanec je zdravý a že ona je za, lebo na vozíčku sa dá pohybovať v primeranom rytme. Tak uvidíme, treba zohnať CD prehrávač a nejaké staré šlágre z čias našej mladosti, Lístoček z brezy a podobne. Ja osobne som navrhol, že by sme si mohli aj zašportovať, tiež sa najprv všetci začali smiať, aj poslankyňa, ale ja som jej povedal, že by sme mohli na dvore hrať guľôčky, a že pre vozíčkarov je to výhodné, lebo sa nemusia zohýnať. Tak to odsúhlasili a mám to zorganizovať. Emil, nevieš, kde by som mohol zohnať guľôčky? Ktovie, či to vôbec ešte vyrábajú, silne o tom pochybujem, takže ak by si nejaké mal, alebo vedel o niekom, kto ich má odložené, nezabudni, všetci sa na mňa spoliehajú a o dva týždne by mal byť turnaj. Chceli sme ho urobiť už teraz na počesť SNP, ale nemáme guľôčky. Pri tejto príležitosti som si spomenul na Králika, starého komunistu, robil kultúrneho referenta u nás v podniku. Raz niesol pod pazuchou plagáty, vraj mu súdruh riaditeľ kázal povylepovať ich k pätnástemu výročiu povstania a ja som povedal, že je ešte len štrnáste, lebo povstanie bolo v štyridsiatom štvrtom a teraz je päťdesiaty ôsmy a on sa zamyslel a potom povedal, že sa ešte pre istotu pôjde opýtať súdruha riaditeľa. Inokedy zasa uvádzal predstavenie Nora, hrali to študenti z divadelnej školy, bolo to u nich v divadle a my sme to mali zadarmo, takže nás tam veľa nebolo a Králik vyšiel pred oponu, povedal „súdružky a súdruhovia“ urobil krok vpred a spadol do orchestriska, takže celé vystúpenie znelo „súdružky a súdruhovia… ježišmárjajozef!“ Dosť sme sa nasmiali, hoci tá Nora bol v podstate vážny kus. Ale ten Králikov úvod sa už nedal prekonať. Emil, zháňaj guľôčky! Miro