Nasledujúce básne sú od indického básnika, spisovateľa Rabindranátha Thákura (1861 – 1941). Sú zo zbierky Gitándžali (Obeť piesňou)
Urobil si ma nekonečným, v tom si našiel potešenie. Túto krehkú nádobu neustále vyprázdňuješ a napĺňaš ju vždy novým životom.
Nosil si túto útlu trstinovú flautu cez hory a doly a vydychoval si ňou večne nové melódie.
Pod nesmrteľným dotykom tvojich rúk zažíva moje malé srdce radosť bez medzí a rodí sa v ňom nevýslovná reč.
Tvoje nesmierne dary môžem preberať iba do týchto malých dlaní. Veky ostávajú a ty stále nalievaš a stále je kam liať.
——————————————————
Keď mi kážeš spievať, mám dojem, že mi srdce pukne hrdosťou, hľadím Ti do tváre a oči sa mi napĺňajú slzami.
Všetko, čo je v mojom živote drsné a nesúzvučné, zlieva sa v sladkej harmónii a moje vzývanie rozpína krídla ako veselý vták na let cez more.
Viem, že máš potešenie z môjho spevu. Viem, že len ako pevec stúpam pred tvoj trón.
Okrajom naširoko rozpätej perute svojej piesne dotýkam sa tvojich nôh, ktoré by som sa nikdy nepokúšal dosiahnuť.
Súc opjený rozkošou spevu, zabúdam sa a nazývam priateľom teba, ktorý si mojím pánom.
——————————————————
Neviem, ako to spievaš, môj majster! Načúvam vždy v tichom úžase.
Svetlom tvojej hudby žiari svet. Živý dych tvojej hudby vanie od oblohy k oblohe. Svätý prúd tvojej hudby preráža všetky kamenné zátarasy a náhli sa ďalej.
Moje srdce túži pripojiť sa k tvojej piesni, ale márne zápasí o hlas. Chcel by som prehovoriť, ale reč neprepuká do spevu a ja sklmaný bedákam. Ach, ty si urobil moje srdce zajatcom nekonečných sietí svojej hudby, majster môj!
—————————————————–
Život života môjho, vždy sa budem snažiť, aby som zachoval svoje telo čisté, lebo viem, že tvoj živý dotyk spočíva na všetkých mojich údoch.
Vždy sa budem snažiť, aby do mojich myšlienok neprenikla lož, lebo viem, že ty si pravda, ktorá zažala svetlo v mojej mysli.
Vždy sa budem snažiť, aby som zo svojho srdca vyhnal všetko zlo a uchoval svoju lásku v kvete, lebo viem, že v najtajnejšej svätyni môjho srdca sídliš ty.
A vynasnažím sa, aby ťa zjavovali moje činy, lebo viem, že silu konať mi dodáva tvoja moc.
——————————————————
Prosím ťa, dovoľ mi, aby som mohol chvíľu sedieť po tvojom boku. Dielo, ktoré mám v rukách, dokončím neskôr.
Zbavené výhľadu na tvoju tvár nepozná moje srdce oddych ani pokoj a moja práca sa stáva nekonečnou drinou v bezbrehom mori lopoty.
Dnes k môjmu oknu prišlo leto so svojimi šepotmi a vzdychmi a včely spievajú ľúbostné piesne na dvore kvitnúceho hája.
Prišiel čas, keď môžem nečinne sedieť tvárou v tvár tebe a spevom ti zasvätiť svoj život v tejto tichej a prekypujúcej chvíli pokoja.
——————————————————-
Zanechaj to spievanie a modlenie a odriekanie ruženca! Koho to uctievaš v tom osamelom tmavom kúte chrámu, ktorého dvere sú pozatvárané? Otvor oči a uzri, že tvoj Boh nie je pred tebou!
Je tam, kde oráč orie ťažkú zem a kde cestár tlčie kamene. Je s nimi na slnku a daždi a jeho odev je pokrytý prachom. Zhoď zo seba svoj svätý plášť a tak ako on zostúp na prašnú zem!
Oslobodenie? Kde možno nájsť to oslobodenie? Sám náš pán radostne vzal na seby putá tvorstva, je s nami všetkými navždy spojený.
Vykroč zo svojich dúm a zanechaj svoje kvety a kadidlá! Akáže škoda, ak sa tvoj odev roztrhá a pošpiní? Pridruž sa k nemu a stoj pri ňom v práci a v pote svojho čela.
——————————————————