Je tu jar, so všetkým čo k tomu patrí, príroda a ľudia ožívajú. Mne však z jari niečo chýba, dlho som nevedel čo. Až mi pri spomienkach na detstvo mi zrazu svitlo: no predsa guličky. Áno, chlapci sústredení nad jamkou s vreckami guličiek v rukách boli kedysi neklamným zvestovateľom jari. Už som dlhé roky nevidel hrať chlapcov guličky, nejako to vyšlo z módy. Kam zmizli guličky? Prechádzajúc sa po meste mi je však zrazu jasné, prečo sa teraz chlapci nehádajú nad jamkou a guličkami. Nie je na to vhodné miesto, asfalt, kameň, betón a tráva nie je vhodné miesto na túto hru. Na guličky treba udupaná zem, kde sa dá pätou topánky vyvŕtať dierka a partia guličiek môže začať. Pamätám si na tie vrecúčka farebných hlinených guličiek, jedno vrecúško stálo tuším korunu a bolo tam sto guličiek. Na pravidlá hry si už nespomínam. Raz sme len tak zo srandy a z recesie hrali guličky aj na gymnáziu na školskom dvore, dievčatá nám robili kibicujúcich divákov. Celkom sa mi darilo, vyhral som asi dvadsať guličiek. Pamätám sa aj na kovové a sklené guličky, ktorými sa spestrovala hra, tieto guličky mali vyžšiu cenu ako hlinené. Guličky menili majiteľa, vyhrával ten, čo mal na konci hry najviac guličiek. Samozrejme, v návale boja nechýbali škriepky, hádky, drobné potýčky. Myslím, že dnešné veľkomestské a sídliskové deti už guličky nepoznajú, aspoň ich nevidieť. Je to tak všade?
Ale nemusí nám byť za guličkami veľmi smutno. To, že chýbajú plochy s udupanou zeminou bez trávy je vlastne pozitívum. Dnes sú už mestá, sídliská, ale aj dediny viac upravené ako za čias nášho detstva, dnes už deti vyrastajú inak ako za našich čias. Ale nemenil by som. My sme sa mali kde hrať aj bez detských ihrísk, aj futbal a badminton sme ešte mohli hrať na ulici. Veru, všeličo by nám mohli dnešné deti závidieť, nielen hru v guličky. Ja im tie počítače, televíziu, prehrávače a mobily nezávidím.