Autorom nasledujúcich citátov a myšlienok je Sully Prudhome (1839-1907), francúzsky básnik, spisovateľ a filozof, držiteľ prvej Nobelovej ceny za literatúru.
Nízkosť niekoľkých geniálnych mužov ma poučila, že jediným sídlom ľudskej dôstojnosti je srdce.
Tí, ktorí sa domnievajú, že odrazu zmenia spoločnosť, sú blázni, ale ich bláznovstvo nespočíva v tom, že nepochopili potrebu zmeniť ju. Z tohto hľadiska treba posudzovať niektoré utópie.
Prostoduchosť neraz považujeme za dobrotu, ale srdce jednoducho nemáme, ak nám chýba duch. Lebo mať srdce, to nie je iba milovať, táto schopnosť je vlastná aj zvieratám, ale znamená to vnášať do lásky jemnosť duše a veľkosť ducha. Srdce je výsadou človeka, pretože je inteligenciou v nehe.
Niektorí ľudia pochopia a vytušia veci srdca a vedia o nich úžasne hovoriť, iní ich zasa hlboko precítia, ale nedokázali by o nich povedať nič.
Aby mohlo žiť telo, uspokojí sa s hocikým, duch si vyberá, srdcu väčšni záleží na kvalite vzťahov než na ich kvantite.
Duch srdca je v jeho jemnosti.
Jedine čas, ktorý pôsobí na človeka, najmä za jeho neprítomnosti, môže ospravedlniť zmeny srdca, ale neodvážime sa to vzťahovať na nikoho. Čo lások a priateľstiev žije len z pochybností!
Nie je veľmi rozumné, ak povieme istým ľuďom, že by mali vždy konať tak, akoby ich videli.
Nepovedzme hneď, že má niekto nesprávny názor, ak sa nestotožňujeme so všeobecnou mienkou. Bolo by zábavné, keby mal pravdu práve on. Keby sa myslelo na to, že dav tvoria jednotlivci, menej by sa cenil zdravý rozum.
Niektorí ľudia sa hlasno dožadujú, aby mohli slúžiť spoločnosti, draho jej predávajú svoje služby a nadávajú do leňochov každému, kto sa utiahol do samoty a od nikoho nič nechce.
Muž sa mi nezdá nikdy väčšmi pohŕdaniahodný, ako keď vyhľadáva zábavu na plesoch alebo kdekoľvek inde.
Mužovou cťou je udržať čistý „štít rodiny“. Vec cti teda nie je nič iné ako otázka mravnej čistotz.
Vec cti je v podstate dôstojnosť oklamaná márnosťou.
Veľa mužov dodrží čestné slovo napriek svojej zvrhlosti, lebo im lichotí dôvera, ktorú slovo vzbudzuje, a ich už pomaly kompromitovaná čestnosť sa drží len na tejto nitke.
Čestný je ten, kto dáva cisárovi, čo je cisárovo, a bohu, čo uzná za dobré.
Keď sa muž stotožní so všeobecnou mienkou, môže to byť známkou jeho slabosti, pohŕdania alebo nadradenosti.
Keď sa niekto správa podľa svojej prirodzenosti, hovoríme, že sa pozabudol.
Čo si myslieť o spoločnosti, v ktorej už dobrých desať rokov môžu mať mladí ľudia len hanebné a zúfalé lásky?
Konverzácia svetákov, a najmä žien je iba dlhým výpočtom udalostí; je to zistenie, o ktorom treba diskutovať. Rozhovor vážnych ľudí je spoločným hľadaním pravdy, rieši alebo aspoň objasňuje nejaký problém.
Sú prípady, keď musí byť človek veľmi silný, aby sa nestal pochlebovačom