Do nedeľnej chvíle poézie som vybral niečo z tvorby Hermanna Hesseho, môjho obľúbeného spisovateľa. Verše preložil Július Lenko.
Pieseň lásky
Ty srnka si, ja jeleň som,
ty slnce si, ja sneh a srieň,
ty vtáča si, ja mocný strom
ta deň si a ja večný sen
Za noci z mojich spiacich úst
vták pestroperý vyletí.
Má jasný hlas, tak dnu ho pusť,
najkrajšie piesne lásky
v zobáku zlatom nesie ti.
———————————————
Milujúci
Tvoj priateľ leží v noci opojnej,
ešte ho hreješ, celá voniaš v ňom,
ó polnoc, bozk tvoj cíti, krv a vášeň v nej,
ó, mesiac, vzduch, ó, hviezdny nebasklon!
Do teba, drahá, preniká môj sen
hlboko ako do hôr, do vôd, do zeme,
o bralá trieska, mizne v šume pien,
je slnce, koreň, vzáča, brieždenie,
len pri tebe,
vždy blízko teba len.
Mars ani Saturn nevidím, krúžia v diaľavách,
v bledosti kvetov zrak môj len tvoju tvár vídava,
usmieva sa a smúti,
niet šťastia, ani žiaľu niet,
sme len my, ty a ja rozplynutí
v bytí ako v morskej hlbine,
tam navždy strácame sa,
tam umrieme a znovu zrodíme sa.
——————————————————–