Keď Binaj ráno vstal, videl, že obloha sa cez noc vyjasnila. Ranné svetlo bolo jasné, ako úsmev dieťaťa. Po nebi plávalo len niekoľko úplne zbytočných mráčikov.
Binaj stál na verande, a keď si spomenul na iné také čisté ráno, srdce sa mu rozbúšilo. A tu uvidel, že ulicou pomaličky kráča Pareš s palicou v jednej ruke a so Satíšovou rukou v druhej. Satíš zočil Binaja na verande, zatľapkal a skríkol: „Binajbábu!“ Aj Pareš vzozrel a podíval sa na Binaja. Ten rýchle zbehol dolu a zatiahol Pareša i Satíša do domu.
Satíš chytil Binaja za ruku: „Binajbábu, minule ste vraveli, že k nám prídete; prečo ste u nás ešte neboli?“
Binaj objal s láskou Satíša a zasmial sa. Pareš oprel opatrne palicu o stenu, sadol si na stolicu a povedal: „Nebyť vtedy vás, boli by sme mali veľa nepríjemností. Veľmi ste nám pomohli.“
Binaj hneď odporoval: „Ale kdeže, nehodno o tom ani vravieť.“
Satíš ho znezrady prepadol otázkou: „Binajbábu, vy nemáte psa?“
„Psa?“ zasmial sa Binaj. „Nie, psa nemám.“
„Prečo?“ vyzvedal sa Satíš.
„Nikdy mi ani na um neprišlo, že by som si mal zaobstarať psa.“
„Počul som,“ povedal Pareš, „že Satíš bol u vás; iste vás nazlostil. Navraví toho toľko, že jeho sestra ho volá Rapotákom.“
„Aj ja toho veľa navravím,“ bránil ho Binaj, „nuž sme sa celkom zhodli. Pravda, Satíšbábu?“
Tak sa chvíľočku bavili. Pareš hovoril zo všetkých najmenej; jeho tichá, pokojná tvár sa len zavše usmiala a kedy-tedy prevravel dáke slovko. Keď sa lúčili, vstal a povedal: „Bývame na čísle sedemdesiatosem, hneď tu vpravo…“
„On vie, kde bývame,“ hlásil Satíš. „Veď ma nedávno odprevadil až k našim dverám.“
V týchto slovách nebolo nič zahanbujúceho, no Binaj sa v duchu jednako len zahanbil. Ako keby ho boli pri dačom pristihli.
Starec dodal: „Náš dom teda poznáte. Ak budete mať dakedy…“
„Netreba mi ani vravieť. Len čo…“
„Veď sme susedia,“ pokračoval Pareš. Nezoznámili sme sa dosiaľ len preto, že žijeme v Kalkate.“
Binaj odprevadil Pareša až na ulicu. Potom stál chvíľu vo dverách. Pareš kráčal pomaly, opierajúc sa o palicu, a Satíš sa s neúnavným ľapotaním šmatlal vedľa neho.
Binaj sa v duchu zhováral sám so sebou: „Ešte nikdy som nevidel takého starého pána, ako je Parešbábu; chcel by som mu zosňať prach z nôh. Aj Satíš, aký je to čarovný chlapec! Ak príde do rokov, bude z neho raz veľký človek. Aký je bystrý a priamy!“
Aj keby boli starec i chlapec čo akí, ťažko ich mohol Binaj za iných okolností po takej krátkej známosti zahrnúť toľkou úctou a láskou. Bol však v duševnom stave, v akom sa na dlhšiu známosť nečaká.
Potom začal Binaj uvažovať: „Budem musieť zájsť k Parešbábuovi, lebo to bude nezdvorilé.“
Lenže India ich združenia mu odpovedala Gorovými ústami: „Nesmieš ich navštevovať! Daj si pozor!“
Na každom kroku počúval Binaj zákazy tej ich Indie. Už dlho mal svoje pochybnosti, a jednako sa nevzpieral. Dnes sa rozdúchala v jeho vnútri vzbura. Zazdalo sa mu, že India je iba stelesnením zákazov.
Prišiel sluha a oznámil, že jedlo je prichystané. A Binaj sa ešte ani neokúpal. Odbila dvanásta. Nič po nič zavrtel Binaj prudko hlavou a vyhlásil: „Nebudem jesť, odnes to!“ Potom roztvoril dáždnik a vybehol na ulicu; ani si neprehodil na plecia kabát.
Šiel priamo ku Krišnadajálovmu domu. Vedel, že Spoločnosť pre povznesenie hinduizmu prenajala pre kancelárie dom na Amhurstovej ulici a že ta Gora chodieva každé odpoludnie, aby povzbudzoval listami všetkých členov svojej skupiny, roztrúsených po Bengálsku. Sem si prichádzali vypočuť rady z jeho úst aj ctitelia, ktorí boli šťastní, keď mu mohli pomáhať.
I dnes odišiel Gora do tejto kancelárie. Binaj doslova vletel k Ámandamají do časti domu, vyhradenej ženám. Ánandamají si práve zasadla, aby zjedla svoju ryžu, a Lačhamija čupela vedľa nej a ovievala ju.
Ánandamají sa začudovala: „Čo je Binaj, čo sa ti stalo?“
Binaj si sadol naproti nej: „Som strašne hladný, matka, daj mi dačo!“
Ánandamají sa vyľakala: „Tak, a čo teraz? Kuchár je preč, a vy predsa…“
„Vari som prišiel jesť, čo navaril kuchár? Na to by mi stačil môj vlastný. Chcem jesť tvoje jedlo. Lačhamija, podaj mi pohár vody!“
Keď mu ho Lačhamija priniesla, vypil Binaj vodu na dúšok. Potom zobrala Ánandamají znova tanier, nabrala ryže z vlastného taniera a Binaj sa pustil do jedla, ani čo by bol bohviekoľko hladoval.
Ánandamají sa dnes zbavila jednej bolesti. Keď Binaj videl jej rozjasnenú tvár, aj z jeho srdca ako keby bolo spadlo bremeno. Ánandamají vyšívala obliečku hlavice, zo susednej izby vanula vôňa kejových kvetov, Binaj poležiačky sedel pri nohách Ánandamají s hlavou opretou o dlaň, zabudol na celý ostatný svet a radostne sa s ňou rozvravel ako za starých čias.