Milý Emil, prepáč, ak som sa ťa dotkol, keď som v minulom liste vyjadril podozrenie, že Mirka by mohla byť tvoja dcéra. Ale pochop môj šok, keď som sa dozvedel od jej matky, že otcom som ja. V takej situácii človek hľadá nejakú záchranu, ako sa vraví, „topiaci sa aj slamky chytá“ a ja som sa naozaj cítil ako topiaci. Predovšetkým som nevedel pochopiť, prečo sa naša spoločná známa priznala s celou vecou až teraz, prečo mlčala celých štyridsať rokov. Keď som sa jej na to v liste opýtal (napísala mi totiž spiatočnú adresu, čo ma veľmi prestrašilo), odpísala, že sa nechcela na mňa viazať, lebo podľa nej som bol nespoľahlivý nielen ľudsky, ale aj politicky, že sa dalo predpokladať, že každú chvíľu prídem o miesto a že mi nepomôže ani večerná škola marxleninizmu. To ma trochu urazilo, lebo veď som bol v strane a hoci som sa veľmi aktívne nezapájal do straníckeho života, bol som tam, platil som príspevky, a to sa nedá odškriepiť. To bolo vtedy. Po šesťdesiatom ôsmom. Po osemdesiatom deviatom by sa mi boli pochybnosti o mojej politickej spoľahlivosti zase hodili, lebo hneď v decembri som vrátil stranícku legitimáciu, ale svedectvo pani K. by ma bývalo očistilo v očiach vtedajšieho eštablišmentu. (Slovo eštablišmet píšem tak ako sa to číta, lebo neviem presne, ako sa to píše) Pani K. mi okrem iného napísala, že si vtedy našla primeranú partiu, dobre situovaného, politicky spoľahlivého súdruha, ktorý uveril, keď mu po trojtýždňovej známosti oznámila, že je v druhom mesiaci, že je to jeho. Nech mu je zem ľahká, lebo, ako napísala, umrel pred desiatimi rokmi. Po osemdesiatom deviatom sa dal na podnikanie, išlo mu to celkom dobre, ale nanešťastie sa zaplietol s ukrajinskou mafiou, prišiel o všetko, ešte aj o dom, na ktorý mal hypotéku, takže naša spoločná známa sa naňho vykašlala, rozviedla sa s ním, a teraz sa súdia o majetok nadobudnutý počas manželstva. Myslím si, že by sa teda skôr mohli súdiť o majetok, o ktorý počas manželstva prišli, ale nechcem im radiť. Trochu som sa preľakol, či sa pani K. nechce zacesiť na mňa, keď je teraz sama, ale keď som jej napísal, že žijem v starobinci (slovo hospic som pre istotu nepoužil), už sa mi viac neozvala. Takže máme pokoj. Aj ja, aj ty. Nechcel som ťa do toho zamotať, ale, chápeš, keby išlo do tuhého… veď vieš, topiaci…. Emil, teraz od teba potrebujem radu, celkom nezištne, poznáš ma, nie? Vediem tu v starobinci ten hudobný krúžok, alebo ako to nazvať, a prišiel za mnou správca, že či by som nebol ochotný niečo nacvičiť v rámci predvolebnej kampane. Keď som sa ho opýtal, že pre akú stranu, začudovane na mňa pozrel a povedal: „Vy ste spadli z neba? Kto vám zvýši dôchodok?“ Tváril som sa, že to viem, ale nevedel som. Vieš, že do politiky som sa nikdy aktívne nemiešal a, priznám sa, naozaj neviem, kto by nám už mohol zvýšiť dôchodok nejako podstatnejšie, hoci sľubovať to môžu všetci. Medzi nami, človek by ani nevedel, čo s tými peniazmi. Čo potrebujem, to mám, nefajčím, nepijem, nikam necestujem, okrem toho, keby sa zmedializovalo, že nám podvýšili penzie, mohla by prikvitnúť pani K. s tou svojou Mirkou a mal by som po chlebe. Ako vidíš Emil, život je stále jedno veľké dobrodružstvo.
Tvoj Miro.
26.4.2010