Na dnes som opäť siahol po tvorbe Hermanna Hesseho.
Večer na dedine
Pastierik ovce ženie
tichou uličkou bielych stien.
Dedina chce spať, drieme.
Na oči domov padá sen.
Som v týchto múroch holých
dnes cudzím hosťom iba ja
a srdce v nemom bôli
sa čašou lásky opája.
Kam viedla moja cesta,
vždy oheň v krbe plápolal;
neviem však ani dneska,
kde domov a kde vlasť som mal.
Poľom
Blankytom tiahnu mračná studené
nad poľom občas vietor zastene
a poľom sem-tam blúdi
mojej matky dieťa stratené
Sad z lístia sa už vyzlieka,
v stromovh spev vtákov narieka.
Niekde tam za horami
musí byť vlasť moja ďaleká.