Milý Emil, píšem Ti z nemocnice. Predstav si, čo sa stalo. Ráno som išiel kúpiť noviny do trafiky, čo je neďaleko nášho starobinca. Kupujem noviny každý deň, je to zaužívaný zvyk, prečítať si dennú tlač pred raňajkami. A možno to nie je ani tak zvyk ako zlozvyk. V podstate som sa z novín nikdy nič podstatné nedozvedel. Voľakedy tam nepísali to, o čom by mali písať, furt tam boli všelijaké údaje o hospodárskom raste a o tom, ako sme na tom čoraz lepšie a aká je strana neomylná, a na druhej strane si zase dokáže priznať chyby, čo len svedčí o jej neomylnosti a všelijaké tie táraniny, veď vieš, kedysi sme dokonca mali v robote tzv. desaťminútovky a jeden z nás vždy musel ostatných upozorňovať prostredníctvom tlače, že čo nového vo svete a poviem ti, že nikdy nebolo toľko nového, aby to vydržalo na desať minút. Ale bolo nám ľúto vrátiť sa skôr do roboty, tak som dostal nápad, vieš, že som mal vždy vzťah k hudbe, že si ráno počas desaťminútovky zaspievame. Najprv sme si nacvičili Pieseň práce, tá sa dá perfektne spievať v trojhlase, má peknú melódiu, text tiež nie je na zahodenie, Znej pieseň slávna, vznešená, je to taká trochu hymnická záležitosť a tú sme potom počas desaťminútovky zaspievali aj niekoľkokrát, takže sme desaťminútovku pretiahli aj o pol hodiny, ale nikto nám nemohol nič vyčítať, lebo keď sa šéf opýtal že čo tam tak dlho robíme, vždy som povedal, že spievame Pieseň práce, aby nám potom ľahšie šla robota a on bol ticho, nepovedal ani slovo. Neskoršie sme rozšírili repertoár o Hej slnko vychodí, ale to sme potom vyradili, keď sa odhalili Stalinove zločiny, lebo tam sa spieva, že slnko vychodí pod zástavou Stalinovou a Stalina nebolo možné nikým nahradiť. Tak sme namiesto toho nacvičili Keby som bol vtáčkom. Inak, s tým Stalinom to bola dosť veľká sranda, keď zomrel, tak vedúca závodnej jedálne plakala tak, že ju museli odviesť do nemocnice. Nemohla prestať a potom sa jej, asi od toho plaču, začalo štikútať, takže musela dostať nejakú injekciu. Na druhý deň sa vrátila do roboty a o pár dní zomrel Gottwald a ona sa bála plakať, hoci by sa jej bolo žiadalo, ale obávala sa tej štikútky, lebo medzi nami, bola to poriadna sranda, to štikútanie celkom znehodnotilo tie smútočné chvíle. Jožo Majling vtedy povedal, že dúfa, že o pár dní nezomrie Široký, lebo vedúca závodky by sa uštikútala na smrť. Veď sa pamätáš, Stalin, Gottwald, Široký, nech nám žijú na veky! To heslo nejako nevyšlo, čo narobíš. Ale trocha som sa zaspomínal, prepáč. Takže, išiel som si kúpiť dennú tlač, mimochodom, dnes je to zaujímavšie čítanie ako kedysi, každý deň sa dočítaš, kto čo ukradol a prečo ho nemôžu zavrieť. Väčšinou preto, že (vraj) pritom neporušil zákon. Senzačné zákony, len čo je pravda. Ale k veci. Kúpil som noviny a zrazu som odpadol. S novinami to nemalo nič spoločné, nebolo tam nič na omdlenie. V nemocnici to najprv vyzeralo na infarkt, ale potom jeden starý skúsený lekár zistil, že sú to zastavené vetry. Im sa uľavilo, ale mne veľmi nie. Neviem, prečo sa zastavené vetry považujú za čosi menej ako infarkt, dokonca sa sestričky zo mňa smiali. Nuž, tak teraz ležím na pozorovaní a každé ráno pri vizite sa ma primár pýta: „tak čo, vetry idú?“ a ja odpovedám „idú, pán doktor“ a on povie „ale ďaleko nezašli, otvorte si okno.“ A to sa opakuje každé ráno. Ale inak je tu fajn až na stravu. Ahoj, tvoj Miro.
3.5.2010