Na dnes som vybral opäť z tvorby Hermanna Hesseho.
Cestou
A keď som v ľahkých vánkoch šiel a šiel
až nad oblaky na vysoký vrch,
ríš mŕtvych odsrtela sa predo mnou,
rozsiahle mračná predkov z dávnych čias,
žiarivý trblet nespočetných duchov.
A zázračne som prišiel k poznaniu,
že nie som sám, že nie som cudzinec,
že moja duša, vidiaci môj zrak,
ústa i uši, mojich krokov zvuk
sú nielen moje, nie sú z dnešných čias,
ako i vôľa, zdanlivý môj pán.
Som lúčom svetla, listom na strome
tisícov pokolení, ktorých dávne rody
v pohoriach žili a či putovali,
aj iných, ktorých bes hnal do vojen,
ale aj tamtých, ktorých obydlia
z drahých driev, skvostov, zlata vystavené
sa v krásnych mestách bájne zaskveli.
Od nich až po láskavý pohľad mojej
matky, ktorá mi privčas umrela,
všetko je istou cestou, ktorá šla
bezpečne ku mne, a tak bude viesť
odo mňa ďalej tam do bezbrehých
čias k pokoleniam, pre ktoré som dedom
a v rode ktorých budem žiť i ja.
A keď som v ľahkom vánku nahor šiel
až k mračnám navrch, zdal sa mi môj život,
vidiaci zrak môj, srdce búšiace
nádherným lénom, ktoré vďačne nosím,
však jeho cena, jeho nádhera
nepatrila len mne, preto nepominú.
A tíško vial
mi vôkol čela vánok studený.