Autorom nasledujúcich myšlienok je Sully Prudhomme.
Šťastie sa odlišuje od pôžitku svojou podmienkou: schopnosťou trvať, byť stálym. Vytvára atmosféru; kým pôžitok je len zábleskom, výbuchom radosti.
Vlastníctvo sa dostatočne nerozlišuje od užívania. Keby bol človek založený tak, aby súčasne s nadobudnutím majetku dosiahol vždy aj radosť, že o ňom môže voľne rozhodovať, potom by bolo vlastníctvo šťastím. Ale úmerne s tým, ako narastá naše bohatstvo, vzďaľuje sa horizont našich túžob. Túžime, pravda, len po bohatstve, v aké môžeme dúfať, ale čím viac ho budeme mať, tým viac budeme po ňom túžiť, a takto sa bude až donekonečna rozširovať úzky kruh našich prvotných ambícií.
Láska je veľkým prameňom šťastia, ale pretože veci tohto sveta pominú a tým, že pomíňajú a nás zasahujú, nútia nás hľadať šťastie vo zväzku s vecami večnými. Tie ale nie sú všetky každému na dosah; tak ako krása a pravda. Podmienkou šťastia je dobro, ktoré je večné, a boh chcel, aby sa ho dostalo každému.
Nepatrí nám minulosť, ani budúcnosť. Významne však vplývajú na súčasný stav našej citlivosti spomienkou a ľútosťou, nádejou a obavou. Aj šťastie je len návratom a predstihom.
Zdá sa, že potreby každej bytosti sú prispôsobené jej inteligencii. Nebol by na tom teda lepšie nahý človek obdarený duchom ako hoviadko so svojím pudom, keby jeho duši vládol len rozum? Lenže on dostal ešte niečo navyše . Srdce. Aby cítil bolesť a radosť, a najmä aby mohol milovať. Ale srdce ho neurobilo šťastnejším. Po nesmiernej námahe dosiahol blahobyt a prekvapilo ho, že to nie je šťastie. Pustil sa teda do hľadania, skúma vesmír a udiera sa do čela. Nepomyslí na to, že len zo srdca vyvierajú všetky túžby, ktoré chce uspokojiť duchom, a ten nie je taký nekonečný vo svojich schopnostiach ako srdce vo svojich želaniach. Človek rovnako pohotovo zabúda, ako nadšene túži. Keď už dosiahol cieľ svojich hľadaní, pociťuje len radosť, teda zlomok šťastia, a dôvod je jednoduchý: jeho objav mu spočiatku spôsobil zbytočné potešenie, na ktoré si rýchlo zvykol. Odteraz nie je šťastnejší, že mu pribudol majetok, ale bol by nešťastný, keby ho stratil. Poteší nás azda každý deň vedomie, že máme dve ruky? Nikto na to ani len nepomyslí a ničíme sa všetkými údmi. Naproti tomu, mali by sme radosť, keby sme zistili, že nám pribudla tretia ruka? Lenže od tejto chvíle by bol nešťastný ten, kto by mal iba dve. Väčšina objavov takto zvýši nekonečný počet možných strát, pričom sa neznásobí počet skutočných radostí. Boháč si myslí, že by mohol veľa stratiť, bedár zasa, že by mohol veľa získať. Prvý si robí starosti s tým, čo má, druhý s tým, čo mu chýba, a ani jeden nie je spokojný. Zostáva ešte stredná cesta, ale tá je pre mnohých ľudí neznesiteľnejšia ako bieda, lebo každá krajnosť sa zvýrazňuje tým, že lichotí pýche.
Ponúknite niektorým hráčom, že im vrátite štvrtinu toho, čo prehrali, radšej hodia posledný halier do vody, než by na to pristali. Povedal som už, že v každej krajnosti je trpká rozkoš, ktorej nás priemernosť zbavuje. Akoby sme šťastene pohodili zvyšok, čo nám zostal, aby sme jej nedožičili radosť zmocniť sa nás celkom.