Autorom nasledujúcich myšlienok je Sully Prudhome.
U hlupákov je skromnosť zdržanlivosťou z pýchy, u duchaplného človeka je zdvorilosťou z múdrosti.
Každý človek môže byť zdvorilý, ale nie každému sa podarí získať vyberané spôsoby, pretože osobitosť vo vystupovaní je prirodzený pôvab, ktorý dáva správaniu srdce a duch. Medzi zdvorilosťou a distingvovanosťou je rovnaký rozdiel ako medzi oblečením a tvárou.
Na pohostinstve je úžasné to, čím sa zároveň odlišuje od zdvorilosti: úcta, ktorá sa preukazuje čestnosti tým, že v neznámom človeku vopred rešpektujeme kvality, ktoré u neho predpokladáme. V hosťovi prijímame ľudskosť, v priateľovi človeka.
Brániť sa nezdvorilosti znamená žalovať sa, že nás neoklamali.
Najťažšou formou zdvorilosi je predstierať, že niekoho pozorne počúvame.
Zdvorilosť je ozaj jediné pokrytectvo, ktoré sa odpúšťa, pretože je obojstranné.
Úprimné správanie vychádza zo srdca, zdvorilosť nie je srdečná; vyjadruje priazeň, ktorá sa obmedzila iba na predstieranie.
Zdvorilosť: vzájomná poistka proti nepríjemným následkom úprimnosti. Povinnosť medzi ľahostajnými, poznanie toho, čo by sa malo cítiť, olej na pántoch dverí…
Zdvorilosť je umenie dať po každej stránke pocítiť, že máme úctu tých, od ktorých ju vyžadujeme. Prostí ľudia nebývajú najzdvorilejší, zato ľudia pyšní sú vždy zdvorilí.
Musíme sa naučiť umeniu zdvorilo sa izolovať. Spočíva v tom, že pri počúvaní používame len svoju tvár. Predstierame tajomnú spoluúčasť, diskrétnu pochybnosť, nahodíme výraz vytrvalého súhlasu alebo nerolúštiteľnej pochybnosti, a takto sa vždy vyhneme odpovedi. Slová sú také vzácne pre tých, ktorí radi rozprávajú vo všetkom ich utešia, i v tom, že ich nikto nepočúva.
Vek, ktorý nám pridáva na smiešnosti, nás zbavuje citu.
Ak už nedokážeme trpieť za otvorenými dverami, potrebujeme slnko, menej žien sa nám zdá škaredých a jedál dobrých, znamená to, že sme zostarli.
Mám hrôzu z ľudí, ktorí sa osamote nudia, nemôžu byť dobrými spoločníkmi iným, keď nimi nevedia byť ani sami sebe.
Je strašné uvedomiť si, že nudiť sa, to je vlastne cítiť, že žijeme. Zamestnanie nezanechá po sebe nijaký pocit života.
Nuda je vedomie, že sme nažive, a nežijeme.
Záhaľka potrestaná sama sebou.
Hlúposť odsúdená sama sebou.
Sú tri druhy lenivosti: tela – nedbalosť, ducha – snenie, vôle – rozmar.
Lenivý človek je egoista, napriek dobrému srdcu.
Robíme si zásluhu z toho, že máme radi svoju prácu; ibaže, ak nás práca neteší, nemôžeme ju mať radi; ak nám zasa spôsobuje radosť, už nie je zásluhou.
Za lásku k práci sa často považuje láska k povolaniu.
Veľkoobchodník nazýva básnika lenivcom, ale nevšimne si, že básnik, ktorý priam uteká od obchodných záležitostí, trávi celé noci pri písaní. Jeden sa vyžíva v obchodovaní, druhý v intelektuálnej činnosti. Ani jeden z nich nemá rád prácu, ktorá ho unavuje, nemôžu sa však bez nej zaobísť, pokiaľ je jedinou previerkou ľudských schopností. Ozajstný lenivec nenachádza v činnosti nijakú radosť, aktivita nie je pre neho prirodzeným pôsobením orgánov a schopností – stojí ho námahu. Potreba práce sa dá presne prirovnať k štekleniu, ktoré vyvoláva pôžitok, suis generis. Lenivosť je neprítomnosť tohto šteklenia. Lenivci sa nám nepáčia, lebo nám nie sú užitoční, ale aktívni ľudia nerobia nič iné, len poslúchajú svoju povahu. Jedným slovom, rovnako ťažké je pre jedných chvíľku postáť, ako pre druhých rozhýbať sa. Keď sa to tak vezme, aktivita hlupáka je horším neduhom ako lenivosť.