Sused z ľavej strany
(politická satira)
Cítim sa v poslednom čase ako na svadobnej hostine. Na bohato prestretých stoloch je všetko, ako sa na svadbe patrí, gazdiná položila predo mňa práve pečené husacie stehno s lokšami a červenou kapustou. Klasika. Stojí to na tanieri predo mnou, rozvoniava – o chvíľu bude v papuľke nebíčko. „Niet nad dedinské svadby!“ mrmlem si v intelektuálskom duchu a rozmýšľam: „Dám si najprv na vidličku trochu tej kapusty, či ju robia dobre…“ Po myšlienôčke nasleduje rázny čin: ruka s vidličkou, na ktorej sa parí dusená červená kapusta, sa blíži k ústam.
-Nie ste vy Baďura, rodák z Dopšinej? – Jemne mi pred ústami pristavil ruku sused z ľavej strany. Ruka s kapustičkou stojí rovno pred mojimi ústami.
-Nie som, nie som. Dobrú chuť… – pri tom náhlom zabrzdení mi kapusta spadla späť do taniera, takže ju znovu naberám a ruka sa znovu blíži k ústam.
-A nemal váš otec sódovkareň v Dopšinej? – ohľaduplne ma drží za rukáv sused z ľavej strany. Vidlička zastala centimeter od úst.
-Hej. Sódovkáreň sme mali, – odpovedám milo susedovi po mojej ľavej ruke. Pravú ruku spustím s kapustičkou na tanier. Fľochnem očkom na suseda z ľavej strany. Je to človek vyžarujúci spokojnosť s danou situáciou. Tiež má na tanieri husacinu, lokše, kapustu, tiež má naliate dobre vychladené pivko, tiež má zabezpečené všetky práva svadobčana na svadbe. Do nosa mi udiera vôňa husacieho stehna z môjho taniera. Ach, ako rozvoniava… Ruka mi akosi sama zdvíha stehienko k ústam… Chrumkavé voňavé čudo sa blíži k ústam…
-A vy si myslíte, – pribrzdí mi ráznejšie ruku pred ústami svadobčan z ľavej strany, – že som vás hneď nepoznal? Naša teta Juliana brala od vás kvety, aj limonády…
-Áno. My sme mávali vychýrené limonády. Chodievali si po ne krčmári až z Turca… – držím stehno a tlačím ho k ústam, ale susedova ruka ma už nedrží jemne ako po prvý raz pri kapustičke. Už ma drží za rukáv akosi majetnícky, rozkošnícky…
-To je svadba, čo? – vyblafne sused uveličene a voľnou rukou mi podáva pohár. Stehno musím položiť, vziať si svoj pohár a pripiť si.
-Tak na tú sódovkáreň! – žmurká na mňa sused z ľavej strany.
Z taniera rozvoniava husacina, lokše, kapusta… Teraz! Teraz si obzerá nevestu, teraz musím rýchlo vložiť do úst prvý slastný hlt! Rýchlo položím pohár, schmatnem stehno a rýchlo sa chcem doň zahryznúť. Veď husacinu človek nemá každý deň. Pery sa už dotkli teplej chrumkavej kože, pod ňou vidím kúsok tučného, v ďalšej vrstve chudého mäska… (pečená husacina nie je gýč!) … chcem odhryznúť…
-Na svadbe musí byť dobrá nálada, nemám pravdu? – drží mi ruku za rukáv tesne pred „chlebárňou“ ten oplan zľava.
-Máte pravdu, máte pravdu, máte pravdu! – pritakám trochu vyčítavo. Ej, ale má silu ten môj sused z ľavej strany! Drží ma za zápästie s neprekonateľnou túžbou debatovať. – Dobrú chuť, reku, dajme si z husacinky… – myksľujem rukou s chrumkavým stehnom pred ústami.
-A nevesta sa ti páči? – pýta sa sused z ľavej strany, Zovretie nepopúšťa.
-Páči… – Som hladný. Nechaj ma! kričím v duchu, pretože slušní ľudia kričia nanajvýš v duchu.
-Lebo ak sa ti nepáči, povedz…! – drží ma za ruku s husacím stehnom odľud z ľavej strany. – Len povedz, že sa ti nepáči, a takú ti kydnem, že stratíš reč!
-Dobre, dobre. Všetko sa mi tu páči, len už ma nechajte najesť! – vyhrnula sa zrazu zo mňa utajovaná pravda.
-A čo by som ťa nenechau! Nažer sa tučniak!
S uvoľneným výdychom si odrežem z lokše (ešte snáď bude teplá?)… a blížim sa s ňou k ústam. Sused z ľavej strany ma zdrapne za rukáv, pristaví lokšu pred zažiadanými ústami.
-A ženích čo? Pozdáva sa ti? Lebo ja som z jeho podniku. Demikatex, ak ti to niečo hovorí…?
Cítim sa v poslednom čase ako na svadobnej hostine.
Július Satinský
————————————————————–