Na dnes som vybral z tvorby S. Prudhomma.
Puknutá váza
Kvetina zmiera v krehkej váze,
o ktorú vejár zavadil;
tak ľahunko, že pri náraze
ani len zvuk ho nezradil.
Ale tá rana po ovále
sa denne šíri hlodavá;
nevidená, no sklo sa stále
a stále viac jej poddáva.
Uniká voda biednej ruži,
kloní sa smutná, zoschnutá,
a nevie nik, čo vázu súži.
Ach, netknúť sa, je puknutá
I srdca neraz ruka drahá
sa dotkne celkom nevinne,
a puklina sa predsa vzmáha;
kvet lásky navždy zahynie.
Pred zrakom sveta si ju skrýva
no jemná rana do srdca
sa plačúcky vždy hlbšie vrýva…
Je puknuté, ach netknúť sa!