Autorom nasledujúcich myšlienok a citátov je Sully Prudhomme.
Máloktorá žena je taká počestná a duchaplná, aby zabudla na to, že je krásna.
Naozaj neviem, čo je mučivejšie pre citlivého muža: nebyť milovaný, keď sám miluje, alebo byť milovaný, keď sám nemiluje.
Úvahy o márnosti a pominuteľnosti lásky sú povrchné. Iba človeku náleží, aby si zabezpečil lásku v srdci; nemal by ju preto ničiť tým, že rozdelí jej prirodzenosť. Tak ako krásu tvorí forma a výraz, láska je cítením a myslením dovedna. Láska bez bozku je neúplná, takisto bez nežnosti a úcty. Umenie milovať znamená miešať oba pramene šťastia rovnakým dielom a nedopustiť, aby vyschli. Keby sme chceli vyprázdniť pohár rozkoše na jeden dúšok, zdala by sa nám nakoniec všednou. Lásku môžeme v jej pôvaboch rozložiť, a najviac nás potešia, keď ich vychutnávame. Dôvod je jednoduchý: zmyselná rozkoš, nech by bola hocijako silná, je ohraničená, konečná, ale obraz, ktorý si o nej vytvoríme, nemá hraníc, je iba predstavou! Z toho vyplýva určité sklamanie. Ale na druhej strane, cit, morálna láska nemá v srdci mieru, vždy presahuje silu fyzického ošiaľu; z toho vzniká mučivý pocit disproporcie medzi láskou srdca a láskou zmyslov, a pretože sú neoddeliteľné, presýtenosť sa ľahko prenáša z jednej na druhú. Nie je nič ľahšie, ale aj zhubnejšie, ako dať sa strhnúť nestriedmosťou rozkoše, ktorá sa naostatok veľmi rýchlo vyčerpá. Múdry muž naopak svoje pôžitky delí na menšie a vždy si niečo uchová, aby svoje bohatstvo nepremrhal naraz. Takto vie pretvoriť aj telesnú lásku na bezhraničnú a nevyčerpateľnú, ako je láska duševná.
Zmyselní muži by mali pochopiť, že čím viac si budú ženu vážiť, tým príjemnejšie a pôvabnejšie radosti sa im dostanú, keď sa s ňou zblížia. Aj samotnej rozkoši záleží na cudnosti.
Ak ženu milujeme, je nám príjemná aj jej láska; ak ju nemilujeme, jej láska je nám na ťarchu, necháva nás ľahostajnými. Byť milovaný neznamená nič, ak sami nemilujeme.
Ak sa do nás ešte nikto nezamiloval, predstavujeme si, že aj láska najškaredšej ženy by nás urobila šťastnými, ale v tomto sa dočkáme sklamania.
Milovať – je všedné, milovať sa – vzácne. Láska je zákon, vzájomnosť lásky – náhoda.
Dať človeku život je rovnako vážna vec, ako ho oň pripraviť. Ani v jednom prípade neviete, ako zasahujete do jeho osudu; v oboch prípadoch o ňom rozhodujete. Láska sa skrýva ako zločin, váha ako zločin, kajá sa ako zločin. Pritom si milenci neuvedomujú, že práve mohli splodiť život; ovláda ich rozkoš, a keď ju oprávňuje manželstvo, neuvedomujú si ani toto tajomstvo, nezaváhajú, nemajú výčitky. Príroda, ktorá ich bezpochyby povzbudzuje, chápe dôležitosť aktu, a práve ona sa chveje v ich telách. Ona jediná splodí človeka, ktorý musí trpieť, milenci boli len jej slepými spoluvinníkmi.
Zverujem sa tomuto listu papiera: v mojom srdci je sila nevysloviteľného šťastia, nekonečnej dobroty. Keby ma boh chcel urobiť šťastným, základ by mu chýbal najmenej. S akou clivotou prežívam hlbokú rozkoš: ó, rozkoš, aký nezmyselný zvyk z teba robia, aká si nedocenená, nečistá a hlúpo zneužívaná! Zbavili ťa cti, drahocenné znamenie nežnosti! Veď ako inak povedať: „Milujem ťa“ než bozkom, ale aký bozk môžem dať a komu?