Amatéri nech zostanú v bočných uličkách!
Ešte pred tromi rokmi mi udržiaval chuť do života a dobrú náladu istý švajčiarsky kantón – posledná bašta mužskej totality. V tomto kantóne nemali ženy volebné právo. Zúrivo dobiedzali, chceli sa silou – mocou dostať do politiky – ale prastaré volebné zvyky v tomto kantóne im to znemožňovali. O dôležitých veciach, ako aj o nových zákonoch v tom kantóne vždy rozhodovalo referendum pod holým nebom na hlavnom námestí hlavného mesta kantónu. V deň referenda prišli na námestie všetci muži. Ženy v tom čase prístup na námestie nemali. Nepokojne vyčkávali v bočných uličkách okolo námestia, prevolávali heslá za svoje ženské hlasovacie práva, hmýrili sa tam, soptili… nič im nepomohlo, hlasovacie právo nemali. Ešte pred tromi rokmi rozpútali ženy rozsiahlu kampaň vo švajčiarskej i svetovej tlači, získali na svoju stranu konfederálneho prezidenta, parlament, televíziu, rozhlas – a keď nastal deň referenda, boli presvedčené o svojom víťazstve. Mnohí muži mali z domu ultimátum, že nedostanú večeru, že budú spať na chodbe atď., ale keď dal predseda kantonálnej rady hlasovať ne námestí, či majú ženy dostať volebné právo, mužské ruky sa nezdvihli – nový zákon neprešiel a na námestí sa dlho do noci ozýval bujarý, slobodný mužský smiech. Bočné uličky zúrili…
Nuž a tá posledná mužská pevnosť v Európe minulý rok padla! Bohvie, čím pohrozili ženy svojim mužom v tom kantóne, jedno je isté: volebné právo si vydobyli. V tom momente som citovo ochladol k tomu švajčiarskemu kantónu. Ženy – vedomé si svojich nadobudnutých práv – hneď začali mútiť v politike vodu, miešať karty, znervózňovať mužov nepodstatnými volovinami. Ten švajčiarsky kantón ma tak naštval, že ho tu ani nemám chuť menovať. Tamojší voliči – „chlapi“ – si sami odhlasovali koniec slobody. Tí rozumbradovia pod Alpami pustili do politiky element, ktorý tam nepatril, nepatrí a nikdy patriť nebude. (Veštiť z lógru, čo zostane po čiernej káve – to vedia vynikajúco, aj rodinné úspory podržia, ale mali by si brať príklad z rómskych žien. Tie chodia sedem metrov pred mužom alebo za mužom. Nikdy sa nepresadzujú, aby s pánom tvorstva držali krok…) A Švajčiari si pustili ženy dobrovoľným referendom do politiky! Tak im treba – mastný chleba!
My sme pár dní pred druhými slobodnými voľbami v našich novodobých dejinách v podobnej situácii ako tí švajčiarski CHLAPI na svojom námestí. Pritom o naše ženy nejde. Tie majú u nás odjakživa všetky práva vydobyté, a keby nebolo ich, našinec by ani nevedel, čo je to strach. Aj v politike sa už dávno otrkali a cítia sa v nej ako ryby vo vode. U nás ide o amatérov. O nadšencov – kandidátov za poslancov, milovníkov najrozličnejších brzdných systémov. Vyčkávajú v bočných uličkách okolo námestia na vstup do politiky. Sú to ľudia, ktorí akupunkturicky presne nevedia, čo je pre nás – chlapov s rodinami – teraz najdôležitejšie. Opäť sa chystajú rokovať v parlamentoch o úplne nepodstatných veciach: o názvoch, o čistote jazyka, o zoznamoch, o tom, či sú zelení naozaj zelení, keď nie sú priamo spod Kriváňa… My – „chlapi na námestí“ – by sme sa mali vo voľbách jednoznačne vyjadriť, že nám ide o peniaze. O naše peniaze, ktorými budeme v politike platiť profesionálov. Ľudí, ktorí si dokážu šuškať s miliardármi vo svetových bankách v ich jazyku (čiže tak, ako im zobák narástol. Lebo hovoriť tak, ako mi zobák narástol, viem aj ja – amatér…).
My – chlapi – by sme sa mali v týchto voľbách jednoznačne vyjadriť, že najdôležitejšie sú peniaze, peniaze a ešte raz peniaze. Pôjde o veľké peniaze, o peniaze pre naše deti, pre vnukov. Aby sa mohli aj oni rehotať na tom „našom námestí“, ako sa už boháči po námestiach rehotať zvyknú. Aby cítili spolu s nami, že sú mocní.
Lebo amatéri z bočných uličiek majú ženské myslenie. Filozof Lasica raz bol povedal: „Ženy myslia celkom takisto ako my – muži, lenže myslia na niečo celkom iné.“ Väčšinou ani nevedia presne povedať, na čo práve myslia. My – chlapci – povedzme si to otvorene: myslíme stále na peniaze. Ak dáme hlasy amatérom z bočných uličiek, budeme musieť opäť sporne hľadať „bokovky“ pri zárobkoch, komplikovať si život zlodejinkami a amatérskymi vykonštruovanými „tretími cestami“ k prosperite, namiesto toho, by sme bohatli verejne, v pohode a spolu s národom.
Čertvie, prečo som optimista a myslím si, že nedopadneme tak ako ten – naschvál nemenovaný švajčiarsky kantón. Asi preto lebo u nás je dosť chlapov – profesionálov, ktorí vedia chytiť rozum do hrsti.
Amatéri nech zostanú v bočných uličkách. Bez šance mútiť v politike vodu, miešať kartz a znervózňovať nás teraz nepodstatnými volovinami.
————————————————————-