Autorom nasledujúcich myšlienok a citátov je Sully Prudhomme
Naozaj ťažko je rozhodnúť, či je správnejšie človeka posudzovať podľa jeho správania alebo podľa toho, čo napísal, lebo ak sú v správaní naše skutky, v napísanom sú naše túžby. Krásne duše môžu v nešťastí klesnúť až na dno. Koľko je len ľudí výzorom škaredých, ale dušou krásnych! Naše výtvory nás vykresľujú takých, akými by sme chceli byť, akými by sme mohli byť, nebyť nešťastia, ktoré nás mravne kazí.
Väčšinu knižiek mladých autorov vypĺňajú staré myšlienky. Vo výtvoroch ducha dosahuje zrelosť iba génius. Ale tam, kde vstupuje do hry srdce, učni sa odrazu stávajú majstrami, pretože sú bližší prírode.
Úvody v knihách sa obyčajne nečítali, tak sa z nich urobili predslovy a potom informácie pre čitateľa. Nič nepomohlo. Prirodzene, radšej chceme vedieť, čo hovorí autor, než to, čo chcel povedať. Pascal výslovne hovorí: „Tie isté slová majú iný zmysel, ak ich vysloví niekto druhý.“ Preto je veľmi dôležité, aby sme vnikli do autorovho myslenia ešte predtým, ako ho začneme čítať.
V dobrej komédii musí mať zápletka zábavný alebo nešťastný koniec. Ak sa v nej teda vyskytne situácia dramatickej povahy, musíme ju prerobiť na komickú. Preto je potrebné, aby divák uhádol alebo poznal rozuzlenie, aby neprežíval úzkosť postavy. Musí byť nezávislý a akoby mimo komického deja, aby ho za taký mohol považovať. V dráme je to naopak, tam sa musí duša diváka takpovediac stotožniť s dušou hrdinu, aby s ňou prežívala všetky jej emócie. Väčšia alebo menšia účasť srdca v epizódach spôsobuje rozdiel v žánroch.
Jazyk je dosť bezmocný, ak má vyjadriť úplnú myšlienku! Vyslovujem slová, ktoré sú znakmi určitých ideí, ale aký je znak mojej senzibility vo chvíli, keď hovorím? Odtienky smútku alebo radosti nemajú meno, a práve tieto jemné a prenikavé pocity sú osnovou, na ktorú sa vyšívajú myšlienky: tvoria sa na nej ako svetlo a tieň. Preto by sme nemali písať tak, ako hovoríme, lebo napísané nemá ani zdroj posunkov ani intonáciu na vyjadrenie citov; zdroj, ktorý už celkom nestačí. Napísané slovo, zbavené mimiky srdca, potrebuje umelý podnet, aby ju nahradilo. Tajomstvo tejto emócie pera sa volá štýl. Z toho potom vyplýva, že aj ľudia bez vášne, ale šikovní, vyrábajú romány dojímajúce k slzám.
Spisovatelia skôr znesú, keď sa kritizuje idea ich diela ako ich štýl. Z jednoduchého dôvodu: môžeme obhajovať svoju pravdu, ale ako obhájime to, čo sme zle napísali? V názoroch je sloboda, ale štýl nie je svojvoľný. Môžeme paktovať so zdravým rozumom, môžeme sa s ním beztrestne pohrávať, ale vkus na nijaký kompromis nepristane, vynesie rozsudok, ktorému sa musíme podrobiť. Uzavrieme kompromis so zdravým rozumom, vyhneme sa logike, ale proti rozhodnutiam vkusu sa nedá odvolať. Navyše, ak usudzujeme nesprávne, aspoň usudzujeme, ale zlý štýl je známkou biednej inteligencie. Takéto pocity spisovateľov však nedokazujú, že by si vo väčšine prípadov zveľaďovali viac formu ako obsah.
Dve odťaživé myšlienky budia často zdanie, že si protirečia; sprostredkovacia myšlienka ich môže zosúladiť.