Nedajú si to vziať
Raz večer sme s Lasicom hrali divadlo. Kým sme sa pred predstavením vzadu obliekali, spredu k pokladnici pristúpili dve ženičky z vidieka a pýtali si lístky na Lasicu a Satinského, lebo že nás poznajú, boli s nami spolu vo väzení v Dučanoch a májú nás radi. Pokladníčka im predala z rezervy posledné lístky a zdvihla domáci telefón: „Kedy ste boli zavretí?“ pýtala sa nás prekvapene. My sme jej povedali pravdu, že sme zavretí nikdy neboli. Keď nám pokladníčka povedala, odkiaľ má tú informáciu, išli sme si „spoluväzenkyne“ obzrieť. Obidve nás vyobjímali a ďakovali nám za krásne dni v base, keď sme blbli na dvore a robili ksichty z okna na mužskej strane väzenia. Darmo sme ich presviedčali, že sme nikdy vo väzení neboli a sučiansku basu nepoznáme. Svoju „pravdu“ si nedali vziať. Po chvíli sme boli menej urputní a napokon sme sa vzdali. Keď som v istej spoločnosti minule oznámil, že moja známa, národná umelkyňa, dostala po osemdesiatke infarkt, jedna staršia dámo chápavo poznamenala „Bodaj by nie, keď fajčí jednu za druhou…“ Tá národná umelkyňa je nefajčiarka. Keď som to tej dáme – pred všetkými – oznámil, len mávla rukou.
Raz sme skúšali nejakú hru, v ktorej bola reč aj o vynálezcovi parostroja – Stevensonovi. Niekoľkokrát ma opravila kolegyňa, keď som vyslovil Stevenson – Stývnson. Vraj meno vyslovujem nesprávne. Stevenson sa vyslovuje Stýfnson. Nie V ale F. Keď som jej povedal že Štefan je Stýv, a nie Stýf, oznámila mi, že boli dvaja Stevensoni. Spisovateľ (Ostrov pokladov) – ten sa vyslovuje Stývnson. A vynálezca – ten sa vyslovuje Stýfnson. Nedala si to vziať, hoci si to evidentne v tej chvíli vymyslela.
Občas pristúpi ku mne nejaký človek a povie mi: „Ahoj, ako sa máš?“ A keď vidí, že sa tvárim prekvapene a neviem ho zaradiť, oznámi mi, že sme chodili spolu do triedy. Žije v tom celý život, vie to o ňom každý v dome, v zamestnaní – nedá si to vziať. Som vždy odvalený železobetónovou vierou takýchto klamárov v seba samých. Som ohúrený ich riskovaním. Tým, že sa dajú vtiahnuť do debaty, Že si stoja za svojou „pravdou“. Ich blahosklonnosťou k nám – ktorí do nich skáčeme so svojimi pofidérnymi verziami. Svoju „pravdu“ si nedajú vziať.
Keď sa len tak potulujú po svete a trúsia svoje voloviny – čert ich ber! Keby Marx mal len reči o komunistickom manifeste a zostal by s manželkou a dcérami v šľachtickom prostredí, do ktorého sa priženil… Keby Lenin zostal hrať šachy v Zürichu a potom trúsil reči o revolúcii pod stanom vo Fínsku… Ale keď svoje manifesty, deklarácie, dekréty presadia v celej krajine ako vládcovia, musíme ich zobrať namiesto čertov do parády my! Jeden za všetkých – všetci za nikoho!
Autori deklarácie slávnostne deklarujú našu štátnu suverenitu „v zmysle politického a historického odkazu veľkomoravského štátu a cyrilo – metodského duchovného dedičstva…“ Je úplne pomýlené spájať požiadavku slovenskej suverenity práve s cyrilo – metodským duchovným dedičstvom. Veď Metodov nepriateľ, nitriansky biskup Viching, bol práve na Slovensku hrobárom cyrilo – metodského diela. Do 17. storočia nemáme nijaké písomnosti našich vzdelancov, kde by sa tradícia tých dvoch spomenula. Až v tom 17. storočí sa cez české zdroje a katolícke kruhy chytili slovenskí vzdelanci pera a urobili z Cyrila a Metoda národnobuditeľskú a obrannú tradíciu slovenského národa… Povesť o Svätoplukových prútoch je celkom zjavne o sile v jednote Moravanov, Čechov a Slovákov proti expanzii Franskej a Bulharskej ríše. Bolo treba udržať to, čo sme si vydobyli spoločne po páde Avarského kaganátu v 8. storočí… Cyrilo – metodské duchovné dedičstvo je o niečom úplne inom, ako nám tvrdia autori Deklarácie, ktorú sa majú naše úbohé deti učiť naspamäť. Tí dvaja nabádali Slovákov k tomu, aby nikdy nezvíťazilo heslo:“Jeden za všetkých – všetci za nikoho.“ Ale ono žije. Obzrite sa okolo seba. V tomto storočí sa prestali strážcovia „pravdy“ len tak potulovať a trúsiť svoje voloviny po knižniciach a vo voľnej prírode. Oni nám do očí tvrdia, že by bolo dobré zapamätať si slovo „socializmus“, aby nás náhodou USA na ceste k socializmu nepredbehlo. Nedajú si to vziať!
Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta, Ikar 2007
————————————————————–