peternagy

Ninka

Dnes nemám vôbec inú robotu
len ideálne stráviť sobotu.
A ak tá Ninka nepovie mi Bež!
svoj život ideálne strávim tiež.

„Počkaj ty cvok! Chceš sa dať dobehnúť?
Veď je to volavka!“ „Mám na ňu chuť!“
„Počkaj ty cvok – a s kamarátmi si
daj radšej štok, ten ti to uhasí!“

„Dnes nedovolím vám nič zhadzovať,
dnes na slopačku vykašlem sa rád,
dnes Ninka prejavila ochotu
čo ak to smer dá môjmu životu?“

„Načo sa toľko trápiť nad Ninkou?
Veď Ninka spala s celou Ordynkou!
Kto by mal chuť k nej ešte zaľahnúť?“
„Na reči vykašlem sa – ja mám chuť!“

Vravela, že s tým končí – ľúbi ma!“
„A o sto rubľov, že ti zahýna!
Každého ťahá – poď ma prefiknúť!“
„Mne je to fuk – mám na ňu skrátka chuť.“

„Veď chripí! Ani nie je umytá!
Pod okom – sinka, nohy – jelitá.
Hajzloška sa vie lepšie oháknuť…
„Aj na to kašlem – ja mám na ňu chuť.“

Každý mi vraví – nie je najkrajšia.
Ale mne práve také páčia sa.
Je volavka? Nuž keď si ňou, tak buď
A ja mám na ňu o to väčšiu chuť!“
1964
———————————————————-

Nevesta ma bude oplakávať čestne

Nevesta ma bude oplakávať čestne
Cech zaplatia chlapci – a v ňom aj môj diel
iní dospievajú za mňa všetky piesne
možno na mňa štrgne si aj nepriateľ.

Nechali ma sedieť bez pútavých knižiek
a gitaru moju bezo strún,
a nemôžem vyžšie a nemôžem nižšie
a nesmiem mať slnko ani spln

Nesmiem na slobodu – nemám na to právo,
smiem merať len vzdialenosť dvoch stien,
a nesmiem ísť vľavo a nesmiem ísť vpravo,
smiem len kúsok neba mať a smiem mať iba sen.

Snívam ako z cely bachár vypustí ma,
ako znova civil dajú mi,
Kto ma privíta a kto ma vyobjíma?
Aké piesne zaspievajú mi?
1963
———————————————————–

Kúpeľ na bielo

Vykúr pre mňa ten kúpeľ, ej, totčička,
nech ma rozpáli zúfalý plam
na tú policu sadnem si skrajíčka,
svojim pochybám zbohom tam dám.

Keď ma malátnosť chytí – džbán studený
za krk chrstnem si – všetko ber šľak!
no tá tetováž z obdobia kultu mi
robí na hrudi modravý fľak

Vykúr, totčička, kúpeľček na bielo.
Nie som zvyknutý na biely svet.
Aj keď zblazniem a keby aj horelo,
para jazyk mi rozviaže hneď

Koľko vier, koľko stromov sa zváľalo
koľko prešli sme útrap a trás –
a ja Stalinov profil mám naľavo
a tam napravo Mášu en face!

Za tú vieru, čo bývala nemalá,
toľké roky ma skladoval raj!
Za tú hlúposť, čo páru už nemala,
smel som navštíviť sibírsky kraj.

Vykúr, totčička, kúpelček na bielo.
Nie som zvyknutý na biely svet.
I keď zblazniem a keby aj horelo,
para jazyk mi rozviaže hneď.

Dobre pamätám – bolo to zaránky.
„Braček pomoc!“ som stihol dať chýr –
Už ma dvaja z nich, mládenci parádni,
viedli cez Sibír až na Sibír!

A tam každý, či v lome, či v okovách,
keď sa dosýta nahltal sĺz,
dal si Stalina na srdce tetovať –
aby počul to pukanie sŕdc.

Nekúr, totčička, kúpeľček na bielo.
Nie som zvyknutý na biely svet.
I keď zblazniem a keby aj horelo –
para jezyk mi rozviaže hneď.

Och, už nevládzem, trepem dve na štyri,
mne z rej pary to páli tak zle –
veď som prišiel sem z chladnej hmly Sibíri,
nie som doma v tej horúcej hmle.

Ale v hlave už svitá mi máličko –
že ten biľag tam zbytočne mám!
Po ňom šľahám sa brezovou metličkou –
ako oni nás šľahali tam.

Vykúr, totčička, kúpeľček na bielo,
nech si privyknek na biely svet!
I keď zblazniem a keby aj horelo,
para jazyk mi rozviaže hneď

Vykúr – nekúr…
Vykúr – nekúr…
Vykúr – nekúr…
1968
———————————————————

O fatálnych dátumoch a číslach

Priateľom básnikom

Kto skončil život tragicky – to pravý básnik bol.
Ak na termín – tak bol ním v plnej miere:
dvadsaťšesťročný vypravil sa jeden pod pištoľ
a druhý obesil sa v Angleterre.

Tridsaťtriročný Kristus vravel – veď bol básnik tiež:
„Nezabiješ – ak hej, ťa všade nájdem!“
Na kríž ho pribili – vraj, skôr než dačo vyvedieš!
Písať a hútať prestaneš tam hádam.

Pri čísle tridsaťsedem vytriezvieva rozum môj.
Aj teraz – ako smrť by dýchla práve.
Toľko mal rokov Puškin, keď sa pobral na súboj
a Majakovskij si dal hlaveň k hlave.

Boh zahráva sa s nami rád pri tejto číslici.
Buď, alebo – nás triedi bez rozpakov.
Rimbaud a Byron zahynuli na tej hranici –
ale tí dnešní prešmykli sa dáko.

Súboj sa nekonal – či odložil sa o pár liet.
V tridsiatich troch ťa pritĺkli – no slabo.
A krv? Ech, kdeže by sa vzala krv – len šedín šeď
ti sluchy zašpinila, aj to chabo

„Niet sily strieľať sa?!“ Vraj srdce spadlo do gatí!
Len pokoj krikľúni a psychopati!
Po ostrí noža chodia holopätí poeti,
režú si bosé duše ako päty!

Tri „e“ má v ruštine to slovo „dlinošejeje“.
Básnika skrátiť – jasné, ortieľ večný.
Bodni ho – na tej špici noža najšťastnejší je.
Zaklatý za to, že bol nebezpečný.

Je mi vás ľúto, prívrženci osudových dát –
vzdycháte ako háremové víly.
Ľudský vek predĺžil sa, a tak možno povedať –
aj konce básnikov sa odložili.

Isteže, pre slučku vždy dlhý krk je vítaný.
Hruď – terč. No načo prahnúť za výstrelmi?
Zosnulí nesmrteľnosť nezískali dátami,
takže tých živých nesúrte tak veľmi!

1971