Založ si blog

H.Hesse: Peter Camennzind

Na maliarku som pre svoje spisovateľstvo celkom zabudol, iba keď od nej prišiel lístok: “Vo štvrtok sa zíde u mňa na čaj niekoľko mojich priateľov a priateliek. Príďte, prosím, aj vy a priveďte svojho priateľa.”
Šli sme ta a našli sme pokope menšiu kolóniu umelcov. Boli to takmer výlučne tí nepreslávení, neúspešní, čo ma do istej miery dojímalo, aj keď sa všetci zdali celkom spokojní a bezstarostní. Dali nám čaj, chlieb s maslom, šunku a šalát. Nemal som tam známych a zhovorčivý som aj tak nebol, a preto som sa poddával svojmu hladu a ticho a vytrvalo som jedol takmer celú polhodinku, kým ostatní ešte len popíjali čaj a tárali. A keď si aj oni, jeden po druhom, chceli čosi vziať, ukázalo sa, že som takmer celú zásobu šunky zjedol sám. Mylne som sa totiž domnieval, že majú v rezerve ešte aspoň jednu misu. A keď sa len ticho smiali a vysielali ku mne ironické pohľady, rozzúrilo ma to a preklial som Talianku aj s jej šunkou. Vstal som, ospravedlnil sa jej krátko, vyhlásil, že si druhý raz prinesiem večeru so sebou, a siahol som po svojom klobúčiku.
Nato mi Agliettička vzala klobúk z ruky, začudovane a vážne sa na mňa zadívala a poprosila ma, aby som ostal. Na tvár jej padlo svetlo stojacej lampy, zmiernené priesvitným tienidlom, a moje oči priam uprostred hnevu zasiahla zrazu podivuhodná, zrelá krása tejto ženy. Pripadal som si naraz veľmi nespôsobný a hlúpy a celkom ako poriadny žiačik našiel som si miesto v odľahlom kúte. Tam som sedel a listoval v albume o Comskom jazere. Ostatní popíjali čaj, chodili hore-dolu, smiali sa a hovorili jeden cez druhého a kdesi v úzadí bolo počuť ladiť husle a čelo. Opona sa odhrnula a pred improvizovanými stojanmi sedeli štyria mladí ľudia, ktorí sa chystali na sláčikový koncert. V tej chvíli pristúpila maliarka ku mne, postavila predo mňa na stolík šálku čaju, kývla mi láskavo a sadla si ku mne. Kvarteto spustilo a hralo dlho, ale ja som aj tak nič nepočul, len som s roztvorenými očami zízal na štíhlu, jemnú, krásne oblečenú dámu, o ktorej kráse som zapochyboval a ktorej zásoby som pojedol. S radosťou i úzkosťou pripomenul som si i to, že ma chcela kresliť. Potom som pomyslel na Rösi Girtannerovú, na výstup na skalnú stenu s alpskými ružami, na povesť o snehovej kráľovnej a všetko mi to prichodilo len ako príprava na tento dnešný okamih.
Keď sa hudba skončila, maliarka neodišla, ako som sa obával, ale ostala pokojne sedieť a začala sa so mnou zabávať. Gratulovala mi k novele, ktorú videla v novinách. Strúhala si žarty z Richarda, okolo ktorého sa tlačilo zopár mladých dievčat a ktorého bezstarostný smiech pochvíľou prehlušoval všetky ostatné hlasy. Potom ma znovu popýtala, či by ma nemohla kresliť. Hlavou mi blysla myšlienka. Vzápätí som pokračoval v rozhovore po taliansky a zožal som zato radostne prekvapený pohľad jej živých južanských očí, ale aj nádherný pôžitok počúvať ju hovoriť rečou, ktorá zodpovedala jej ústam, očiam a jej postave, tou plnozvučnou, elegantnou, bystro plynúcou lingouo toscanou s očarujúcim ľahučkým nábehom k tessinskej taliančine. Ja sám som nehovoril krásne ani plynulo, ale nedbal som na to. Na druhý deň som mal prísť, aby si ma nakreslila.
“A rivederla,” povedal som pri rozlúčke a uklonil sa, ako hlboko som vedel.
“A rivederci domani” usmiala sa a kývla mi.
Kráčal som od jej domu čoraz ďalej, až kým ma cesta nezaviedla na hrebeň vŕšku, a zrazu sa predo mnou rozprestrel krásny a mocný temný kraj. Jediný čln s červeným lampášom sa kĺzal po jazere a vrhal pár blkotavých šarlátových pásov na čiernu vodu, z ktorej len kde-tu vystupoval striebornosivý obrys ojedinelého uzučkého hrebeňa vlny. V neďalekej záhrade hrali na mandolíne a smiali sa. Nebo bolo takmer do polovice zaoblačené a ponad kopce vial mocný teplý vietor.
A ako vietor láskal vetvy ovocných stromov, dobiedzal do nich a skláňal ich, že stonali a smiali sa a chveli, tak sa pohrávala so mnou moja vášeň. Kľakol som si hore na kopci, ľahol na zem, vyskočil a stonal, dupotal som, hodil klobúk pred seba, zaboril som si tvár do trávy, lomcoval som kmeňmi stromov, plakal som, smial sa, vzlykal, zúril a hanbil sa, bol som blažený a na smrť zronený. Po hodine sa všetko vo mne uvoľnilo a zaniklo v chmúrnej dusnote. Nemyslel som na nič, nerozhodoval sa pre nič, necítil nič; ako vo snách zostúpil som z kopca, pretúlal sa polovicou mesta, a keď som zbadal v akejsi zastrčenej uličke ešte otvorenú malú močnú putiku, ani nevediac ako, vošiel som dnu, vypil dva litre waadtländského a šiel som domov až nad ránom strašne spitý.
Na druhý deň sa slečna Agliettiová až preľakla,keď som k nej vošiel.
“Co je s vami? Ste Chorý? Vyzeráte celý zničený.”
“To nestojí za reč,” povedal som. “Tuším, že som sa dnes v noci spil, a to je všetko. Len začnite prosím!”
Usadila ma na stoličku a poprosila, aby som sedel pokojne. To som aj urobil, lebo som čoskoro zadriemal a celé popoludnie som v ateliéri pekne-krásne prespal. Možno pod vplyvom zápachu terpentínových farieb maliarskeho ateliéru sa mi snívalo, že náš člnok doma je čerstvo natretý. Ležal som pri ňom na štrkovisku a díval sa, ako sa otec oháňa hrncom a štetcom; aj matka tam bola, a keď som sa jej opýtal, či neumrela, povedala tíško: “Nie, lebo keby ma tu nebolo, stal by sa nakoniec z teba rovnaký lump ako tvoj tato.”
Keď som sa zobudil, spadol som zo stoličky a na svoj úžas našiel som sa v dielni Erminie Agliettiovej. Nevidel som ju, len počul hrkotať šálkami a príborom vo vedľajšej izbietke, z čoho som usúdil, že je už iste čas večere.
“Už ste hore?” zavolala na mňa.
“Už. Spal som dlho?”
“Štyri hodiny. Nehanbíte sa?”
“Ba hanbím: Ale mal som prekrásny sen.”
“Vyrozprávajte mi ho!”
“Áno, keď vyjdete a odpustíte mi”
Vyšla, no s odpustením vraj ešte počká, kým jej nerozpoviem svoj sen. Dal som sa teda do rozprávania a opisovaním sna ocitol som sa ďaleko v zabudnutom detstve; a keď som zmĺkol a už sa celkom zotmelo, vyrozprával som jej aj sebe samému históriu celého svojho detstva. Podala mi ruku, pouhládzala dokrkvaný kabát a pozvala ma, aby som jej prišiel sedieť zajtra, a ja som cítil, že pochopila dnešnú moju nespôsobnosť a že mi ju aj prepáčila.
V nasledujúcich dňoch sedával som jej celé hodiny. Takmer sme pri tom nehovorili. Pokojne som sedel alebo stál a ako začarovaný načúval som mäkkému čiaraniu uhľa, vťahoval do seba ľahký zápach oleja a nemal som iného pocitu, ako že som blízko ľúbenej ženy, a uvedomoval som si, ako jej pohľad podchvíľou spočíva na mne. Biele ateliérové svetlo roztekalo sa po stenách, niekoľko ospanlivých múch bzučalo na obločných tablách a vedľa v izbietke spieval plameň liehu, lebo po každom sedení mi ponúkla šáločku kávy.
Doma som o Erminii často premýšľal. Nedotýkalo sa mojej vášne, ani ju vôbec nezmenšovalo, že som si nemohol uctiť jej umenie. Ona sama bola taká krásna, dobrotivá, jasná a bezpečná; čo ma po jej obrazoch? V jej usilovnej práci nachádzal som skôr niečo heroické. Žena v zápase o prežitie, tichá, trpiaca a smelá hrdinka. Napokom niet nič bezvýchodnejšieho ako premýšľať o človeku, ktorého ľúbime. Taký sled myšlienok je ako ľudová či vojenská pesnička, kde sa prihodí tisíce vecí a jednako sa tvrdohlavo vracia ten istý refrén, aj keď sa to vôbec nehodí.
Tak je to aj s obrazom krásnej Talianky, ktorý nosím v hlave, i keď nie je nejasný, ale niet na ňom veľa z tých drobných línií a čŕt, ktoré vídame na cudzích zavše oveľa lepšie ako na tých, čo sú nám blízki. Neviem už ani, aký mala účes, ako sa obliekala a tak ďalej, ba ani len to, či bola vysokej alebo nízkej postavy. Keď myslím na ňu, vidím tmavovlasú, ušľachtilo formovanú ženskú hlavu, dvoje ostro hľadiacich neveľkých očí v bledej živej tvári a prekrásne zvlnené úzke pery trpkej zrelosti. Keď myslím na ňu a na celý čas mojej ľúbosti, spomínam si už iba na onen večer na kopci, keď sa teplý vietor kolembal nad jazerom a ja som plakal, jasal a vystrájal. A potom ešte na večer, o ktorom teraz porozprávam.
Bolo mi jasné, že sa musím maliarke vyznať a uchádzať sa o ňu. Keby bola odo mňa ďaleko, bol by som ju pokojne ďalej zbožňoval a trpel kvôli nej zamlčiavanú bolesť. Ale vídať ju takmer denne, hovoriť s ňou, podávať jej ruku a vchádzať do jej domu s ostňom v srdci, to som dlho nevydržal.
Umelci a ich priatelia usporiadali menšiu letnú slávnosť. Bolo to pri jazere, v peknej záhrade, jedného zrelého, mäkko vlahého večera uprostred leta. Pili sme víno a ľadovú vodu, počúvali hudbu a dívali sa na červené lampióny, čo viseli v dlhých girlandách medzi stromami. Besedovali sme, posmeškovali, smiali sa a nakoniec aj spievali. Akési maliarske chalanisko, čo sa hralo na romantika, na hlave odvážny baret, ležalo chrbtom opreté o zábradlie a vybrnkovalo na gitare s dlhým krkom. Tých pár významnejších umelcov alebo tam nebolo alebo sedeli obďaleč v kruhu starších, kde ich nebolo vidieť. Zopár mladších žien prišlo vo svetlých letných šatách, ostatné sa tu premávali vo zvyčajných nedbalých oblečeniach. Zvlášť mi bola protivná staršia škaredá študentka, na ostrihaných vlasoch mala mužský slamený klobúk, fajčila cigarety, prevracala do seba víno a hovorila hlasno a veľa. Richard sa ako obyčajne držal pri mladých dievčatách. Napriek všetkému vzrušeniu som bol chladný, pil som málo a čakal som na Agliettičku, ktorá sľúbila, že sa so mnou dnes počlnkuje. Aj prišla. Obdarovala ma kvetmi a nastúpili sme do člnka.
Jazero bolo hladké ako olej a nočne bezfarebné. Hnal som ľahký čln chytro a ďaleko na tichú šíravu jazera a díval som sa ustavične na štíhlu ženu, pohodlne a spokojne sediacu oproti mne na kormidelníckej lavici. Vysoké nebo bolo ešte belasé a pomaličky vydávalo zo seba matnú hviezdu za hviezdou a na brehu sem-tam zaznievala hudba a záhradná slávnosť. S tichučkým žblnkotom sa otvárala za veslom lenivá voda, po tichej hladine sa kde-tu plavili temné a ledve viditeľné člny, no beztak som ich nevnímal a neodvracajúc oči, visel som pohľadom na kormidelníčke a pripravované vyznanie lásky zvieralo mi srdce železným prstencom. Krása a poetickosť večernej scenérie, to, že sedíme v člne, hviezdy, vlahé, pokojné jazero, všetko to ma znepokojovalo ako krásna divadelná dekorácia, uprostred ktorej mám zahrať akúsi sentimentálnu scénu. Vo svojej úzkosti a stiesnený hlbokým tichom, lebo sme obaja mlčali, vesloval som ostošesť.
“Aký ste mocný!” povedala maliarka zamyslene.
“Myslíte tučný?” spýtal som sa.
“Nie, myslím svaly,” zasmiala sa.
“Hej, mocný, to som.”
To nebol vhodný začiatok. Smutný a nazlostený vesloval som ďalej. O chvíľu som ju popýtal, aby mi rozprávala niečo zo svojho života.
“Čo by ste chceli počuť?”
“Všetko,” povedal som. “Najradšej o vašich láskach. Aj ja vám potom porozprávam o jednej svojej, o jedinej. Je veľmi krátka a krásna a iste vás pobaví.”
“Čo nepoviete! Porozprávajte mi o nej!”
“Nie, najprv vy! Aj tak už viete toho o mne oveľa viac ako ja o vás. Rád by som vedel, či ste boli niekedy naozaj zaľúbená alebo či ste boli, ako sa obávam, na to priveľmi múdra a povznesená.”
Erminia sa na chvíľu zamyslela.
“To je zasa jeden z vašich romantických nápadov,” povedala, “dať si v noci na čiernej vode rozprávať od ženy historky. Žiaľ nemôžem. Vy básnici viete nájsť slová pre všetko krásne a pred tými, čo menej hovoria o svojich citoch, si vôbec neotvoríte srdce. Ale vo mne sa sklamete, lebo ja neverím, že možno ľúbiť horúcejšie a mocnejšie ako ja. Mám rada istého muža, ktorý je viazaný k inej žene, a ani on ma neľúbi menej; no nevieme, či kedy bude možné, aby sme boli svoji. Píšeme si a niekedy sa stretávame…”
“Smiem sa vás opýtať, či vám táto láska prináša šťastie alebo trápenie alebo oboje?”
“Ach láska nie ja na to, aby nás robila šťastnými. Verím, že je tu iba na to, aby nám ukázala, akí silní vieme byť v trýzni a žiali.”
To som chápal. A nevládal som sa ubrániť, aby mi namiesto odpovede nevykĺzol z úst tichý ston.
Počula ho.
“Ach,” povedala, “aj vy to už poznáte. A taký mladý! Nechcete sa mi vyspovedať? Ale len vtedy, ak sa vám naozaj žiada…”
“Azda inokedy, slečna Agliettiová. Cítim sa aj tak dnes akosi mizerne a mrzelo by ma keby som aj vám pokazil náladu. Neobrátime?”
“Ako chcete. Ako ďaleko sme vlastne?”
Neodpovedal som, len som zaprel veslá do šumivej vody, obrátil som čln a vesloval, akoby sa blížila búrka.
Čln sa náhlivo kĺzal po hladine a vo víre žalosti a hanby, v ktorom som sa zmietal, cítil som, ako mi veľké kvapky potu stekajú po tvári a zároveň na nej tuhnú. Keď som si pomyslel, ako blízko som bol k role úpenlivého prosebníka a zaľúbenca, ktorého zavrhujú s materinskou láskavosťou, zamrazilo ma až do špiku kostí. Aspoň tomu som sa vyhol a so zvyškom trýzne sa už budem musieť vyrovnať.
Vesloval som ako posadnutý späť.
Krásna slečna bola ku mne akási cudzia, keď som sa s ňou na brehu krátko rozlúčil a nechal ju samu. Jazero bolo také hladké, hudba taká veselá a lampióny také slávnostne červené ako aj predtým, no mne sa to všetko teraz videlo hlúpe a na smiech, Najmä hudba. Toho chalana v zamatovom kabáte, ktorý sa tu ešte vždy ponevieral s gitarou chvastúnsky zavesenou na hodvábnej stuhe, bol by som najradšej zmlátil ako žito. A ešte mal byť ohňostroj. Taká detinskosť!
Požičal som si od Richarda pár frankov, nasadil klobúk do tyla a dal sa na pochod z mesta von a potom ďalej, hodinu za hodinou, kým som nepocítil ospanlivosť. Uložil som sa na lúke, no prebudil som sa zase o hodinku mokrý od rosy, meravý a roztrasený od zimy a pobral sa do najbližšej dediny. Bolo včasráno. Prašnatou cestou kráčali chlapi, čo šli kosiť ďatelinu, ospanliví paholci zízali z maštaľných dvier, všade sa ohlasovala letná roľnícka robotnosť. Mal si ostať sedliakom, povedal som si, prekĺzol som zahanbený dedinou a hnal sa ukonaný ďalej, až kým mi teplé slniečko nedovolilo odpočinúť si. Na kraji mladej bučiny hodil som sa do suchej metlice a spal som na teplom slniečku až do neskorého popoludnia. Keď som sa prebudil, hlavu plnú vône lúk a údy celkom zmeravené, aké máva človek len od dlhého ležania na matičke zemi, pozdala sa mi slávnosť a člnkovanie a všetko také vzdialené, smutné a vyviate ako román čítaný pred mesiacmi.
Šiel som tri dni, dával som kožu prepaľovať slncom a uvažoval o tom, či nemám jedným vrzom putovať späť domov a pomáhať otcovi pri mládzi.
Pravda, bolesť aj tak ešte dlho neprestávala. Po návrate do mesta stránil som sa sprvu ako moru pohľadu na maliarku, no nadlho som s tým nevystačil a kedykoľvek neskôr na mňa pozrela a oslovila ma, zovrelo sa mi hrdlo trýzňou.

Čo sa svojho času nepodarilo otcovi, podarilo sa tomuto môjmu ľúbostnému trápeniu. Spravilo za mňa pijana.
Pre môj život i moje bytie to bolo dôležitejšie ako čokoľvek z toho, čo som doteraz vyrozprával. Ten mocný boh stal sa mi verným priateľom a je ním ešte aj dnes. Kto je mocnejší od neho? Kto taký krásny, fantaztický, rojčvý, veselý a zádumčivý? Je hrdinom i čarodejníkom. Je zvodcom a bratom Erosa. Vie uskutočniť nemožné; úbohé ľudské srdcia napĺňa krásnymi a zázračnými básňami. Zo mňa, pustovníka a sedliaka, spravil kráľa, básnika a mudrca. Na prázdne člny nášho života nakladá nové osudy a z prístavu ich vyháňa späť do náhlivých prúdov veľkého života.
Také je víno. No je to s ním ako so všetkými drahocennými vlohami a umeniami. Chce, aby ho ľúbili, túžili za ním, chápali ho a získavali s námahou. A to mnohí nevedia. A tak ich na celé tisíce privádza do záhuby. Robí z nich starcov, zabíja ich alebo zaháša v nich plameň ducha. No svojich obľúbencov pozýva na slávnosti a stavia pred nich dúhové mosty k ostrovom blaženosti. Vkladá im pod hlavu vankúš, keď ustanú, a berie ich do náručia, keď upadnú do krážov smútku, objíma ich nežne a dobrotivo ako priateľ a utešuje ich ako matka. Mení mätež života na veľké mýty a hrá na mocnej harfe pieseň tvorenia.
A vzápätí je z neho dieťa, má dlhé hodvábne kučery a útle pliecka a jemné údy. Opiera sa ti o prsia a dvíha k tebe svoju drobnú tváričku a díva sa na teba s úžasom i rojčivo milými preveľkými očami, v ktorých sa vlhko a ligotavo kolembá spomienka na raj a nestratené detstvo božie ako pramienok, čo vyviera v lese.
A tento boh podobá sa aj prúdu, hlbokému a šumivému, čo preteká jarnou nocou, a podobá sa moru, ktoré slnce a búrka kolíšu chladnou vlnou.
Ak hovorí so svojimi obľúbencami, zaplavuje ich pŕškou i prílivom búrlivého mora tajností, spomienok, poézie, tušenia. Známy svet sa stáva maličkým, vytráca sa a duša v úzkostnej radosti vrhá sa do neznámych diaľav bez ciest, kde je všetko cudzie a všetko dôverné a kde sa hovorí rečou hudby, básnikov a sna.
Ale najprv o tom porozprávam.
Stávalo sa, že som býval celé hodiny až do sebazabudnutia veselý, študoval som, písal a počúval Richardovu hudbu. No ani jediný deň mi neprešiel celkom bez trápenia. Neraz ma to prepadlo až v noci na posteli, že som stonal a vzpínal sa a usínal neskoro s slzách. Alebo sa to prebudilo, keď som stretol Agliettičku. Najčastejšie však to prichádzalo neskoro popoludní, keď sa začali krásne, vlahé, znavujúce letné večery. Vtedy som sa vyberal k jazeru, najímal čln, rozhorúčil sa veslovaním a potom sa mi nechcelo ísť domov. Ochutnával som tam rôzne vína, pil a dumal a bol som neraz na druhý deň celý chorý. Neraz sa ma zmocňovala pritom taká ukrutná trýzeň a pocit hnusu, že som sa rozhodol už nikdy viacej nepiť. Ale šiel som tam zasa a pil som. Pomaličky som rozoznával vína a ich účinok a začal som ich požívať s istým uvedomovaním, pravda, ešte dosť naivným a hrubým. Nakoniec som zakotvil pri tmavočervenom veltlínskom. Pri prvom poháriku chutilo mi drsne a vzrušujúco, potom mi zahmlievalo myšlienky do tichej, neprestajnej rojčivosti a nato začalo čarovať, tvoriť, samo básniť. Vtedy som sa videl obkolesený všetkými krajinami, čo sa mi kedysi páčili, nádherne prežiarenými, a ja som nimi putoval, spieval som, sníval a cítil, ako vo mne obieha umocnený, vrúcny život. A končilo sa to akýmsi príjemným smútkom, akoby som počul hrať na husliach ľudové piesne a akoby som vedel o veľkom šťastí, okolo ktorého som prešiel a minul ho ako vo snách.
To už tak prišlo, že som v krčme pomaličky sedával len zriedkakedy sám, našiel som si všelijakú spoločnosť. Len čo som sa cítil v kruhu ľudí, pôsobilo víno na mňa inakšie. Stával som sa zhovorčivým, ale nie vzrušeným. Cítil som len akúsi chladnú zvláštnu horúčku. Cez noc rozkvitla ešte aj mne málo známa stránka mojej bytosti, no sotva veru patrila k záhradným a okrasným kvetom, skôr tak ešte medzi bodliaky a žihľavy. Zarovno so zhovorčivosťou premkol ma totiž ostrý, bystrý duch, robil ma sebaistým, rozvážnym, kritickým a vtipným. Ak tam boli ľudia, ktorých prítomnosť ma rušila, dovtedy som ich jemne a ľstivo alebo tiež hrubo a zaťato podpichoval a zlostil, kým neodišli. Ľudí som aj tak už od detstva veľmi neobľuboval, ani nepotreboval, a teraz som ich začal pozorovať priam kriticky a ironicky. S obľubou som vymýšľal a rozprával krátke príbehy, kde som pri zdanlivej vecnosti predstavoval vzťahy medzi ľuďmi neláskavo, satiricky a trpko som sa im vysmieval. Ani sám som nevedel, kde sa vo mne berie tento pohŕdavý tón, ktorý sa prevalil vo mne ako zrelý vred a ktorého som sa dlhé roky nevládal zbaviť.
Ak som zavše večer sedel sám, sníval som zase o vrchoch. hviezdach a smutnej hudbe.
V tom čase napísal som rad úvah o spoločnosti, kultúre a umení našich čias, jedovatú knižočku, ktorej kolískou boli moje krčmové rozhovory. Pri mojich aj naďalej usilovných štúdiách dejín pridal sa mi rôzny historický materiál, ktorý poskytoval mojim satirám dosť solídny podklad.
Na základe tejto práce dosiahol som v istých významnejších novinách postavenie stáleho spolupracovníka, z čoho som už takmer mohol vyžiť. Vzápätí vyšli tieto črty aj ako samostatná knižočka a mali aký-taký úspech. A tak som filológiu hodil cez palubu. Bol som už vo vyžších semestroch, nadviazali sa aj akési spojenia s nemeckými časopismi a vyzdvihli ma z doterajšieho ústrania a chudoby do kruhu uznávaných. Zarobil som si na chlieb, zriekol sa nepríjemného štipendia a plavil som sa s napätými plachtami v ústrety opovrhnutiahodnému životu radového literáta z povolania.
Aj napriek úspechu a mojej márnivosti, aj napriek satirám a mukám lásky klenula sa nado mnou v radosti i žiali teplá žiara mladosti. Napriek všetkej irónii i troške neškodnej blazeovanosti vídal som v snách pred sebou aj cieľ, šťastie, naplnenie. Čo by to malo byť, to som nevedel. Cítil som len, že život mi raz priplaví k nohám rozosmiate šťastie, slávu, azda lásku, uspokojenie mojej túžby a vyzdvihnutie mojej bytosti. Bol som ešte páža, čo sníva o šľachtických paniach a pasovaní za rytiera a veľkých poctách.
Mal som pocit, že stojím na začiatku stúpajúcej dráhy. Nevedel som, že všetko, čo som doteraz prežil, bolo len náhodné a že mojej bytosti i životu chýba hlboký, vlastný základný tón.
Nevedel som ešte, že trpím túžbou, ktorú nespĺňa ani láska, ani sláva.
A tak som vychutnával svoju malú, trochu trpkú slávu s rozkošou mladého človeka. Dobre mi padlo posedieť si pri dobrom víne s bystrými ľuďmi a vidieť, ako sa ich tváre zvedavo a pozorne obracajú ku mne, keď začnem hovoriť.
Zavše mi zišlo na um, že vo všetkých tých dušiach volá akási veľká túžba po oslobodení a vedie ich čudnou cestou. Veriť v boha pokladalo sa za hlúpe a takmer neprístojné, ale verilo sa na všakovaké učenia a mená, na Schopehauera, Budhu a Zarathustru a mnohých iných. Jestvovali mladí bezmenní básnici, čo usporadúvali vo svojich tichých bytoch slávnostné pobožnosti pred sochami a obrazmi. Boli by sa hanbili skloniť pred Hospodinom, ale korili sa na kolenách Diovi z Otricoli. Jestvovali askéti, čo sa trýznili zdržanlivosťou, a ich šaty volali priam do neba. Ich boh sa volal Tolstoj alebo Budha. Boli umelci, čo sa privádzali do apartných nálad vhodne ladenými tapetami, hudbou, jedlami, vínami, voňavkami alebo cigarami. Hovorili povrchne a vyumelkovanou samozrejmosťou o hudobných líniách, o farebných akordoch a podobných veciach a striehli všade na “individuálne znaky”, ktoré zväčša pozostávali z drobného neškodného sebaklamu alebo dajakého bláznovstva. V podstate som sa na celej taj kŕčovitej komédii zabával a bola mi smiešna, no cítil som neraz hrôzu pri pomyslení, koľko vážnej túžby a ozajstnej duševnej sily za tým horí a blčí.
Zo všetkých tých fantazticky vystupujúcich novomódnych básnikov, umelcov a filozofov, s ktorými som sa dovtedy poznal obdivujúc ich i zabávajúc sa na nich, ani z jedného, pokiaľ viem, nestalo sa niečo význačné. Bol medzi nimi aj Nemec zo severu, v tom veku čo aj ja, príjemná figúrka a nežný, milý človek, delikátny a senzibilný vo všetkom, čo sa týkalo ktoréhokoľvek umenia. Pokladali ho za jedného z budúcich veľkých básnikov, Sám som raz počul recitovať niekoľko jeho básní a ešte aj teraz vznášajú sa mi v spomienkach ako niečo nevšedné vzdušné, oduševnene krásne. Azda bol jediný z nás, ktorý sa mohol stať skutočným básnikom. Neskôr som sa náhodou dozvedel o jeho krátkom príbehu. Pre akýsi literárny neúspech zmocnila sa tohto precitliveného človeka plachosť, utiahol sa do ústrania a padol do rúk mecenášskemu darebákovi, ktorý namiesto toho, aby ho povzbudil a priviedol k rozumu, načisto ho v krátkom čase znivočil. Vo vilách tohto boháča viedol básnik s nervóznymi dámami nudné estétske rozhovory vypracujúc sa v nich na uznávaného hérosa, a vo svojej žalostnej poblúdenosti sa systematicky pripravoval o rozum hlasnou Chopinovou hudbou a predraffaelovskými extázami.
Na tento polooperetný húf rozmanite poobliekaných a učesaných básnikov a krasoduchov spomínam si s hrôzou i súcitom, lebo len dodatočne som pochopil nebezpečenstvo takého spôsobu života. Moja horniacka sedliacka nátura ma ochránila pred učasťou na tomto zhone.

Ušľachtilejšie a obšťastňujúcejšie ako sláva a víno a láska a múdrosť bolo mi priateľstvo. Napokon ono jediné mi pomáhalo z ťarbáckosti a udržiavalo moje mladé roky neskazene svieže ako ranné zore. Ani dnes nepoznám na svete nič krajšieho ako čestné a statočné priateľstvo medzi mužmi a ak ma zavše v dňoch, keď sa oddávam trudným myšlienkam, prepadne čosi ako clivota za mladosťou, tak je to len a len za mojím študentským priateľstvom.
Odkedy som sa zaľúbil do Erminie, začal som Richarda zanedbávať. Zo začiatku som si to ani neuvedomoval, no po niekoľkých týždňoch prebudilo sa vo mne svedomie. Vyspovedal som sa mu a on sa mi zveril, že s poľutovaním videl, ako celé toto nešťastie prichádza a narastá, a tak som sa srdečne a žiarlivo znova upäl naňho. Tú trošku, čo som si vtedy osvojil z veselších a voľnejších umení života, dostal som od neho. Bol krásny a veselý na tele i na duchu a život akoby nemal preňho tiene. Ako bystrý a vrtký človek dobre poznal vášne a omyly svojich čias, ale skĺzli po ňom bez akejkoľvek ujmy. Jeho chôdza a reč a celá jeho bytosť boli svižné, harmonické, hodné lásky, Och ako sa len vedel smiať!
Pre moje študovanie vína mal málo porozumenia. Zavše sa aj pripojil ku mne, no mal už po dvoch pohárikoch dosť a prizeral sa mojej podstatne väčšej spotrebe s naivným úžasom. No keď videl, že trpím a bezmocne sa oddávam zádumčivosti, hrával mi, čítaval alebo chodieval so mnou na prechádzky. Na našich krátkych výletoch bývali sme neraz samopašní ako chlapčiská. Raz sme odpočívali rozhorúčení po obede, ležiac v zalesnenom údolí, hádzali sme po sebe jedľovými šuškami a spievali verše zo “Zbožnej Heleny” na cituplné melódie. Bystrý, jasný potok nám tak dlho chladivo žblnkotal do uší, kým sme sa nepovyzliekali a nepohrúžili do studenej vody. Vtom si Richard zmyslel zahrať komédiu. Sadol si na skalisko obrastené machom a predstavoval Lorelei a ja som vesloval popodeň ako lodník na malej lodici. Pritom vyzeral tak panensky cudne a strúhal také grimasy, že ja, ktorý som mal prejavovať krutý žiaľ, išiel som sa popučiť od smiechu. Zrazu bolo počuť hlasy, na chodníčku sa zjavila spoločnosť turistov a my sme museli ozlomkrky utekať, aby sme sa skryli so svojou nahotou pod vymletým, previsnutým brehom. Keď nič netušiaca spoločnosť prešla okolo nás, začal Richard vydávať zo seba čudné zvuky, krochkal, kvičal a fuňal. Ľudia zdúpneli, obzreli sa okolo seba, nazerali do vody a len-len že nás neobjavili. Nato sa môj priateľ vynoril do pol tela z úkrytu a povedal hlbokým hlasom a s kazateľským gestom: “Choďte v pokoji!” Vzápätí zmizol, uštipol ma do ramena a povedal: “Aj toto bola šaráda.”
“Aká?” spýtal som sa.
“Pan vydesil niekoľkých pastierov,” smial sa. “Škoda, že tam boli aj ženy.”
O moje štúdium histórie sa takmer nezaujímal. No čoskoro si aj on osvojil moje nadšenie a lásku k svätému Františkovi z Assisi, i keď si príležitostne robil z neho žarty, nad ktorými som za rozhorčoval. Videli sme ,ako trpezlivý svätec, láskavý, oduševnený a radostný ako veľké dieťa, putuje umbrijským krajom, veselý v bohu a plný pokornej lásky ku všetkým ľuďom. Čítavali sme spolu jeho nesmrteľný spev na slnci a poznali sme ho takmer naspamäť. Raz, keď sme sa vracali z vychádzky parníkom po jazere a večerný vietor čeril pozlátenú vodu, spýtal sa ma Richard tíško: “Ty, ako to vraví náš svätec?” A ja som zacitoval:
“Laudato si, misignore, per trate vento e per aere e nubilo e sereno et onne tempo!”
Keď sme sa poškriepili a povedali si škaredé slová, zasypal ma vždy položartom, na spôsob školákov, takým množstvom smiešnych prekárok, že som sa čoskoro musel rozosmiať a hnev stratil svoj osteň. Pomerne vážny býval môj priateľ len vtedy, keď počúval svojich obľúbených hudobníkov alebo keď sám hral. Aj vtedy vedel hru prerušiť a povedať dajaký žart. No jednako jeho láska k umeniu bola plná čistej, úprimnej oddanosti a jeho cit pre ozajstné a významné zdal sa mi neomylný.
No priam zázračne sa vyznal v jemnom, nežnom umení útechy, úprimnej účasti, alebo povzbudzovania, keď sa niektorý z jeho priateľov ocitol v tiesni. Keď ma našiel v zlej nálade, vedel mi narozprávať toľko drobných anekdotických historiek, groteskných a milých, a mal pritom v tóne čosi také upokojujúce a rozveseľujúce, že som mu len málokedy odolal.
Predo mnou mal trocha rešpekt, lebo som bol vážnejší ako on; ale ešte väčšmi mu imponovala moja telesná sila. Chválil ma preto pred inými a bol hrdý, že má priateľa, ktorý ho môže rozdrviť jednou rukou. Dal veľa na telesné schopnosti a obratnosť, naučil ma tenis, vesloval a plával so mnou, brával ma jazdiť a nedal mi pokoj dovtedy, kým som nehral biliard takmer tak dobre ako on. Bola to jeho obľúbená hra a nielenže ju umelecky a majstrovsky ovládal, ale býval pri biliarde aj veľmi živý, vtipný a veselý. Často dával guliam mená ľudí spomedzi našich známych a pri každom údere konštruoval a ich postavenia, priblíženia či vzdialenia celé romány plné vtipov, narážok a karikujúcich prirovnaní. Pritom hral tak pokojne, ľahko a veľmi elegantne, že bolo priam potešenie dívať sa naňho.
Moje spisovateľské úsilie si necenil väčšmi ako ja sám. Raz mi povedal: “Pozri, pokladal som ťa vždy za básnika, aj ťa ešte zaňho pokladám, ale nie pre tvoje fejtóny, lež preto, lebo cítim, že máš v sebe čosi krásne a hlboké, čo skôr alebo neskôr vytryskne na povrch a potom to bude ozajstná poézia.”
Medzitým nám semestre prekĺzli ako drobné mince pomedzi prsty a znenazdania prišiel čas, keď Richard musel pomýšľať na návrat do vlasti. Užívali sme míňajúce týždne s trocha silenou samopašou a dohodli sme sa nakoniec, že by sme tie krásne roky mali pred našou trpkou rozlúčkou veselo a sľubne zakončiť ešte dajakým nádherným slávnostným podujatím. Navrhol som prázdninovú cestu do Bernských Álp, no bolo ešte len predjarie a vlastne na hory priskoro. Zakiaľ som si lámal hlavu nad inými návrhmi, Richard napísal svojmu otcovi a pekne potichučky mi pripravil veľké a milé prekvapenie. Jedného dňa prišiel so zmenkou na poriadnu sumu a pozval ma, aby som s ním išiel do horného Talianska ako jeho sprievodca.
Srdce sa mi rozbúšilo úzkosťou i jasotom. Malo sa mi vyplniť už od chlapčenstva prechovávané, vysnívané, najtúžobnejšie želanie. Ako v horúčke porobil som malé prípravy, naučil priateľa ešte zopár slov po taliansky, obávajúc sa až do posledného dňa, že z toho nič nebude.
Batožinu sme si poslali napred, sadli do vlaku, zelené polia a kopce sa mihali okolo nás, Urnské jazero aj Gotthard, potom horské osady a potoky a lavínové úšusty a tessinské zasnežené končiare a potom už prvé černasté kamenné domce v nevysokých viničných vŕškoch a nedočkavá cesta k jazerám a cez úrodnú Lombardiu v ústrety živému, zvláštne príťažlivému i odpudzujúcemu Milánu.
Richard nemal o Milánskom dóme nijakú predstavu, vedel o ňom iba ako o chýrnom staviteľskom veľdiele. Bolo zábavné vidieť jeho rozhorčené sklamanie. Keď premohol prvý údes a znova nadobudol svoj humor, sám navrhol, aby sme vystúpili na strechu a poprechodili sa medzi šialenou mätežou kamenných figúr. S uspokojením sme konštatovali, že takmer okolo stovky sôch tých nešťastných svätcov na fiálach nie je ani taká škoda, lebo zväčša, aspoň tie novšie, je to obyčajná fabrická práca. Ležali sme takmer dve hodiny na širokých šikmých mramorových platniach, mierne prehriatych slnečným aprílovým dňom. Richard sa mi bezstarostne priznal: “Vieš, v zásade nemám nič proti tomu, ak zažijem aj viac takých sklamaní ako s týmto hrozným dómom. Celou cestou som mal strach pred všetkou tou veľkoleposťou, ktorú uvidíme a ktorá nás prigniavi. A teraz to začína vyzerať tak milo a ľudsky smiešne!” Neusporiadaný kamenný zástup figúr, uprostred ktorého sme sa uvelebili, strhol Richarda k barokovým fantáziám.
“Pravda,” povedal, “tam hore na chórovej veži ako na najvyžšom vrchole stojí akiste najväčší a najvznešenejší svätec. No a pretože to nie je nijaké potešenie balansovať na končistej vežičke ako kamenný povrazolezec, je jasné, že z času na čas najvrchnejšieho svätého vykúpia a vezmú do neba. Pomysli si, aké to musí byť zakaždým divadlo! Lebo potom všetci ostatní svätci postúpia presne podľa hodnosti a poriadku o miestečko ďalej a každý sa veľkým skokom náhlivo prehupne na fiálu svojho predchodcu, pričom žiarli na tých, čo prídu ešte pred neho”
Kedykoľvek som potom prechádzal Milánom, zišlo mi na um toto popoludnie a ja som s ľútostivým smiechom videl stovky mramorových svätcov robiť odvážne skoky.
V Janove som sa stal bohatším o veľkú lásku. Bol jasný vetristý deň, krátko po obede. Opieral som sa rukami o široké mramorové zábradlie, za mnou sa rozprestieral farbistý Janov a podo mnou sa zdúval a žil veľký belasý príliv. More. S temným hučaním a nepochopiteľnou požadovačnosťou hádzalo sa mi v ústrety večné a nezmeniteľné a ja som cítil, že sa čosi vo mne na život a na smrť spriatelilo s tým belasým penistým prúdom.
Práve tak mohutne zapôsobil na mňa aj ďaleký morský horizont. Videl som tak ako v čase detstva vzdušnú belasú diaľku, akoby tam čakala na mňa s otvorenou bránou. A opäť sa ma zmocnil pocit, že som sa nezrodil pre domácky život medzi ľuďmi a v mestách a v bytoch, ale že mi prichodí prechádzať peši cudzími krajinami a plaviť sa po bludných cestách morami. Temným náporom dvíhala sa vo mne stará rozosmutňujúca túžba hodiť sa bohu na prsia a zbratať svoj nepatrný život s nekonečným a bezhraničným.
Pri Rapalle som plával a prvý raz zápasil s prílivom, okúsil som trpkú slanú vodu a pocítil silu kolembania. Vôkol belasé jasné vlny, hnedožlté bralá a pláže, hlboké tiché nebo a večité, veľké šumenie A zrazu ma premohol pohľad na lode kĺžuce sa v diaľke, na čierne stožiare a biele plachty a zástavku dymu doďaleka sa plaviaceho parníka. Okrem svojich obľúbencov, nikdy neodpočívajúcich oblakov, nepoznám krajší a vážnejší obraz túžby a putovania ako loď, ktorá sa plaví vo veľkej diaľke, zmenšuje a stráca sa za otvoreným horizontom.
A prišli sme do Florencie. Mesto, ako som ho poznal zo stoviek a tisícov slov – ležalo tam svetlé, priestranné , pohostinné, popretínané zeleňou, mostami pospájanou riekou, opásané jasnými vŕškami. Bezočivá veža Palazza vecchia čnela odvážne do jasného neba, do jej výšky sa vypínalo aj biele slncom zaliate krásne Fiesole a všetky vŕšky stáli tam biele a červenastoružové v závoji kvitnúcich stromov. Čulý a prívetivý prostý toskánsky život pripadal mi ako zázrak a ja som sa tam čoskoro udomácnil, akoby to býval môj domov. Celé dni sme sa tárali po kostoloch, námestiach, uliciach, loggiách a trhoviskách, večery sme presnívali v záhradách na vŕškoch, kde už dozrievali citróny, alebo v maličkých naivných vieškach, kde sme popíjali chianti a zhovárali sa. Potom zasa veľa obšťastňujúcich hodín v galériách sôch a v Bargellu, v kláštoroch, bibliotékach a sakristiách, popoludnia vo Fiesole, San Miniate, Settignane, Prate.
Podľa dohovoru, ktorý sme si urobili ešte doma, nechal som Richarda na týždeň samého a oddal som sa najvznešenejšiemu a najdrahocennejšiemu putovaniu svojej mladosti bohatým zeleným umbrijským kopcovitým krajom. Šiel som po cestách svätého Františka a cítieval som ho nejednu hodinku putovať popri sebe, myseľ plnú bezhraničnej lásky, pozdravujúc s vďakou a radosťou každého vtáčika, každučký prameň, každý kriačik šípových ruží.
Na stráňach prežiarených slncom trhal som a jedol citróny, nocoval som v dedinkách, spieval a vytváral si básne sám pre seba a Veľkú noc som oslávil v Assisi, v kostole svojho svätca.
Prichodí mi zakaždým, akoby tých osem dní mojej púte po Umbrii bolo korunou i krásnymi večernými zorami mojej mladosti. Každý deň vytryskovali vo mne pramene a ja som sa díval na jasnú, slávnostnú jarnú krajinu ako do dobrotivých očí božích.
V Umbrii som zbožne nasledoval Františka, “pevca božieho”; vo Florencii som sa neprestajne kochal predstavou života v quattrocente. Už doma som bol napísal satiry na formy nášho dnešného života. Ale vo Florencii som po prvý raz pocítil celú ošúchanú smiešnosť modernej kultúry. Tam ma prvý raz prepadlo tušenie, že v našej spoločnosti budem navždy cudzincom, a tam skrslo vo mne aj želanie žiť svoj život mimo tejto spoločnosti a ak sa bude dať, tak na juhu. Tu som sa mohol stretávať s ľuďmi, tu som sa tešil na každom kroku slobodomyseľnej prirodzenosti života, nad ktorou sa zušľachťujúco a zjemňujúco rozprestierala tradícia klasickej kultúry a dejín.
Žiarivo a blažene ubehli nám tie krásne týždne. Ani Richarda som ešte nevidel tak rojčivo uchváteného Samopašne a priateľsky sme vyprázdňovali poháre krásy a pôžitku. Chodievali sme do odľahlejších, horúco položených dedín vo vŕškoch, kamarátili sme sa s hostinskými, mníchmi, vidiečanmi a malými spokojnými dedinskými farármi, načúvali sme naivné serenády, kŕmili sme ohorené pekné deti chlebom a ovocím a zo slnečných výšin vídali sme v diaľke Toskánsko v lesku jari a v diaľke ligotavé Ligurské more. A obaja sme mali silný pocit, hodný nášho šťastia, že kráčame v ústrety bohatému a novému životu. Práca, boj, pôžitok a sláva ležali pred nami tak blízko a žiarivo a naisto, že sme sa už bez náhlivosti tešili na tie šťastné dni. Aj naša blízka rozlúčka zdala sa nám ľahká a prechodná, lebo sme vedeli istejšie ako hockedy predtým, že sa potrebujeme a že sme jeden druhému zábezpekou pre život.

Taká je história mojej mladosti. Keď o tom premýšľam, vidí sa mi, akoby trvala len krátko, toľko čo letná noc. Trocha hudby, trocha duchovného trocha lásky, trocha márnivosti – ale bolo to krásne, bohaté a farbisté ako eleuzínska slávnosť.
Len pohasla chytro a biedne ako svetielko vo vetre.
V Zürichu sa Richard so mnou rozlúčil. Dva razy vystúpil z vozňa, aby ma pobozkal, a ešte mi milo kýval z obloka, pokým sa len dalo.
O dva týždne sa utopil pri kúpaní v akejsi smiešne malej juhonemeckej riečke. Už som ho viac nevidel, nebol som mu ani na pohrebe, počul som o všetkom iba pár dní po tom, keď ho uložili v rakve do zeme. Ležal som na dlážke svojej izbietky, preklínal som boha aj život hrubými s škaredými nadávkami, plakal a vyčíňal. Dovtedy som nikdy nepomyslel, že jediným mojím bezpečným majetkom v tých rokoch bolo toto priateľstvo. A teraz ho už niet.
Nevydržal som dlho v meste, kde sami každodenne vešalo na päty množstvo spomienok a nedalo mi dýchať. Čo bude, to mi bolo jedno; duša vo mne ochorela a ja som sa desil všetkého živého. Zavše nebolo ani výhľadu, že sa moja rozvrátená bytosť ešte pozbiera a vypláva nanovo napätými plachtami v ústrety drsnému šťastiu mužných rokov. Hospodin tak chcel, že to najlepšie čo som mal, odovzdal som čistému a radostnému priateľstvu. Ako dva rýchle člny hnali sme sa popri sebe vpred a ten Richardov bol pestrý, ľahký, ľúbený a priťahoval môj zrak a ja som mu dôveroval, že ma dovedie ku krásnym cieľom. A teraz klesol na dno s ľahkým výkrikom a ja som sa hnal bez kormidla vodami, čo zrazu potemneli.
Teraz bolo na mne podstúpiť tvrdú skúšku, orientovať sa podľa hviezd a bojovať na novej ceste o veniec života, blúdiť. Veril som na priateľstvo, na lásku žien, na mladosť. A keď ma teraz všetko jedno po druhom opúšťalo, prečo som neveril v Hospodina a nezveril sa do jeho mocnejších rúk? No bol som po celý život váhavý a tvrdohlavý ako dieťa a radšej som čakal kým sa život ako búrka preženie ponad mňa, kým ma urobí rozumnejším a bohatším a odnesie ma na veľkých krídlach v ústrety zrelému šťastiu.
Ale ten múdry a skúpy život mlčal a nechal ma hnať sa, nezoslal mi ani búrky ani hviezdy, len vyčkával, kým budem zasa maličký a trpezlivý a kým sa môj vzdor nezlomí. Nechal ma, nech si hrám komédiu pýchy a mudrlantstva, prizeral sa a vyčkával, kým si zatúlané dieťa samo nájde matku.

Listy z onoho sveta

02.12.2010

LIST LUCIA ANNAEA SENECU JUNIORA Z ONOHO SVETA JÚLIUSOVI NA TOMTO SVETE, V KTOROM BUDE REĆ AJ O JONATÁNKACH Milý Július, s nadšením som prijal správu od Ciceróna, že nás tu na Onom svete niekto viac »

Nedajú si to vziať

01.12.2010

Nedajú si to vziať Raz večer sme s Lasicom hrali divadlo. Kým sme sa pred predstavením vzadu obliekali, spredu k pokladnici pristúpili dve ženičky z vidieka a pýtali si lístky na Lasicu a Satinského, viac »

Citáty a porekadlá

30.11.2010

"Vlády, které potlačují svobodu slova, neboť zjevované pravdy jsou pro ně nepohodlné, jednají jako děti, které zavírají oči, aby nebyly viděny." L.Börne "Kto nic nezakousil, málo ví, viac »

Španielsko, Barcelona, útok

Šoféra dodávky, ktorá útočila v Barcelone, zabili v Cambrils

18.08.2017 22:14

Šoférom dodávky, po ktorom španielski policajti intenzívne pátrali, bol 17-ročný Moussa Oukabir.

Venezuela, kríza, nepokoje, Nicolás Maduro

Nové ústavodarné zhromaždenie prevzalo právomoci parlamentu

18.08.2017 21:36

Novozvolené ústavodarné zhromaždenie vo Venezuele prevzalo v piatok právomoci opozíciou ovládaného parlamentu.

Milan Žitný

Žitný: Ak sú podmienky, útok sa stane kdekoľvek

18.08.2017 20:00

Teroristickým útokom na verejných priestranstvách sa nedá zabrániť, povedal v rozhovore pre Pravdu bezpečnostný analytik Milan Žitný v súvislosti s tragédiou v Barcelone.

Steve Bannon

Hlavný stratég Bieleho domu Steve Bannon končí vo svojej funkcii

18.08.2017 19:25, aktualizované: 20:41

Hlavný stratég Bieleho domu Steve Bannon končí vo svojej funkcii. Dohodol sa na tom so šéfom personálu Johnom Kellym.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 174
Celková čítanosť: 204414x
Priemerná čítanosť článkov: 1175x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy