peternagy

Napísať niečo nové o Vysockom je prakticky nemožné a vlastne aj zbytočné. Nie je žiadnym problémom získať z dostupných zdrojov materiál o ňom a od neho na stovky hodím čítania, počúvania, pozerania. Tie zdroje sú však zväčša v ruštine a ako je známe, tento jazyk má u nás celkom dobré šance stať sa chráneným druhom. Je to škoda, veľká škoda, Rusko je svetovou veľmocou nielen v ženskom tenise a šachu, ale napríklad aj v literatúre a vydavateľskej činnosti. A ani internet nemajú najhorší.
Mám tu pred sebou knihu Taký bol Vysockij ( Vydavateľstvo Obzor, 1990) Sú v nej články a básne od Vysockého, články o ňom, spomienky jeho najbližších, rozhovory. Myslím, že bude úplne stačiť, keď urobím z tej knihy menší výber, prípadne pripojím nejaký svoj názor, postreh. Dávam teda slovo spevákovi, básnikovi, hercovi, skladateľovi…

————————————————————–

Nikdy som nerátal s veľkými hľadiskami, ani so sálami, ani s palácmi, ani so štadiónmi – ale iba s tou neveľkou skupinkou ľudí, ktorí mi boli najbližší. Nazdával som sa, že to tak aj zostane. Možnože moje piesne získali popularitu práve preto, že sú ladené tak priateľsky. Pamätám si, v akom sme žili ovzduší: dôvera, uvoľnenosť, plná sloboda, nenútenosť a najmä priateľstvo. (pre istotu pripomínam, že to bolo v časoch totality) Videl som, že moji priatelia potrebujú, aby som spieval, a chcú počuť, o čom im rozprávam v piesni. Čiže bol to spôsob niečo oznamovať, nejako sa zhovárať s blízkymi priateľmi. A napriek tomu, že prešlo toľko času, aj tak sa celý ten čas usilujem zachovať vo všetkých sálach náladu, ten súlad, ktorý som vtedy pociťoval
—————————————————————-

Hlavné, čo chcem dosiahnuť vo svojich piesňach–chcel by som, aby v nich bolo cítiť našu dobu. Nervóznu zbesilú dobu, jej rytmus, tempo. Neviem ako sa mi to darí, ale píšem o dnešku, aby vznikol všeobecný obraz: táto doba má veľa humoru, veľa smiešneho, lenže aj veľa nedostatkov, o ktorých sa tiež oddá písať.
—————————————————————

Pre mňa je autorská pieseň možnosť zhovárať sa s ľuďmi o témach, ktoré ma vzrušujú a znepokojujú, porozprávať im o tom, od čoho mi je ťažko na duši, čo mi kvári srdce a tak ďalej, s nádejou, že ich znepokojuje to isté. A ak mám spolubesedníka a možnosť porozprávať o tom najmä veľkému množstvu ľudí, je to pre mňa najväčšia odmena. Autorská pieseň predpokladá nenútené ovzdušie, uvoľnenú, priateľskú, slobodnú atmosféru. Odmieta pompéznosť, nadnesenosť, teatrálnosť, izolovanie od hľadiska–nepozná rampu. Potrebuja divákov, potrebuje spolubesedníka. Nazdávam sa, že príčinou jej popularity je jej priateľské ladenie, to, že sa zhovára s ľuďmi normálnou ľudskou rečou a ráta s odvetnou dôverou.
—————————————————————-

Samozrejme, autorská pieseň má kopu nedostatkov : chudobný sprievod, zjednodušený rytmus. Ale v závislosti od poslucháčov, od nálady, ktorá vždy vzniká medzi nami, znejú tieto piesne vždy inak, ako minule. Zistíte, že sa takmer vôbec nepodobajú na predošlé podanie; nikdy sa nemôžem opakovať, lebo vždy mám pred sebou iných ľudí, vidím iné oči, vládne iná nálada, a preto vždy spievam inak. Zavše sa mi zdá, že som na vystúpení trafil do čierneho, na viac nemám síl, tak presne som to zaspieval. A vždy si myslím, že nabudúce to zopakujem–bude to prese také isté. Ale nikdy sa mi to nedarí. Pretože prišli iní ľudia, v miestnosti vládne iné ovzdušie a nič sa nedá zopakovať. Uvedomujem si, že spievam celkom inak. Vnímam daný stav akýmisi lokátormi a spievam–nemôžem povedať, či horšie alebo lepšie, no určite inak.
—————————————————————

Často sa ma pýtajú, aký je rozdiel medzi autorskou piesňou a piesňou, ktorú všade a každý deň počujete v rozhlase a v televízii. Rozdiel je obrovský. Podľa mňa sú to dva načisto rôzne piesňové žánre. Ak mám byť stručný, pre populárnu pieseň nie je dôležité čo, ale ako. Populárnu pieseň nezaujíma ani druhý plán textu, ani ďalší rozmer– všetko je ako na dlani. Len nech sa to rýmuje, len nech znie hlas a orchester. (Nechápem, čo má Voloďa proti hitom, veď čo je počúvané a hrané je žiadané, teda aj dobré, veď v demokracii má pravdu väčšina a nie nejakí nafúkaní čudáci. Pardon, zabudol som, že on nežil v demokracii, teda si mohol spievať čo chcel a nejaké tie píplmetre by mu iste boli ukradnuté, keby vtedy existovali) Zavše som počúval tieto piesne a nijako som nevedel pochopiť, prečo, čo je v nich. Napríklad takáto pieseň: Na celom svete si moja jediná, na celom svete si moja jediná, na celom svete si moja jediná a za zákrutou mizne saní stopa… A tak ďalej. Vždy som si lámal hlavu, čo to vlastne má byť. A čo je hlavné, hore sú uvedení dvaja autori textu. Takže jeden to nezvládol, text je príliš zložitý, má veľký podtext, nuž sa musel pridať druhý autor.
—————————————————————-

Detektívka (paródia)

Ukrytý pred kontrookom, od rozkoší svetských bokom,
Pod anglickým kritickým menom mister John Lancaster Peck,
Večne v rukavičkách z kože–veď odtlačok zradiť môže–
Žil v hoteli Sovetskaja nesovietsky človek-špeh.

John Lancester iba sólo chodil, keď už temno bolo,
Šťukol nosom–mal v ňom skrytý tajný infraobjektív.
Na druhý deň skoro vstával, v čiernej bunde vyvolával
To, čo všetci máme radi, čím sa hrdí kolektív.

Paláce, kde ľud je cárom, vyšli rovné pisoárom
A náš ústredný trh rodný zmenil na špinavý sklad.
Mikrofilmom zmenil tajne GUM na čosi ako stajne
A vôbec už nechcem vravieť, na čo sa podobal MCHAT.

(GUM- Gosudarstvennyj universaľnyj magazin- Štátny obchodný dom na Červenom námestí v Moskve.

Nemať v práci pomocníka, z toho spleen a smútok vzniká,
zamyslel sa nepriateľ a vystavil fiktívny šek.
V krčme trafil na občana–ochotného Jepifana
A zviedol ho na scestie ten nesovietsky človek-špeh.

Jepifan bol prešibaný, za prachmi aj za ženami,
okrem nich mu ani piva nebývalo nikdy dosť.
Stal sa pomocníkom Johna, bol pokladom pre špióna.
Tak pochodí ten, kto chľastá, komu v chrbte chýba kosť.

Tu je povel prvý smelý: 3,15 pri kúpeli
Zastaví sa jeden taxík, ty ten taxík najmi si
Nastúp a zviaž taxikára, o tom že si lupič, táraj–
Budú potom tento prípad vytrubovať v BBC.

Ďalší: ber sako tmavé a v Manéži na výstave
Príde k tebe chlapík s kufrom, osloví ťa príjemne:
„Nepotrebuješ hríby?“ Odpovedz mu „Bez pochyby.“
Dá ti sendvič s výbušninou, sendvič treba priniesť mne.

Bude bratku zlatá baňa–opantával Jepifana –
Bude za to dom v Chicagu, limuzíny, blondíny.
Drúk nepriateľ nevedel však, že čekista bol náš fešák,
Major rozviedky a inak skvelý otec rodiny.

Na takéto veci býval majster ten náš John Lancaster –
No tentoraz prerátal sa kruto chýrny mister Peck!
Nestihol on mrknúť ani – zabásnutý, ostrihaný.
A v hoteli Sovetskaja býva nenápadný Grék…

—————————————————————-

Nie často si človek obľúbi piesne, ktoré každú chvíľu vysielajú dokonca aj v televízii. V relácii Haló, hľadáme talenty– ustavične ich hľadajú a nachádzajú–každý talent predstúpi a napodobňuje svoj obľúbený vzor. Aj to je záporná stránka populárnej piesne, pretože človeku sa vždy žiada vidieť na javisku osobnosť, individualitu, človeka s vlastným názorom.

—————————————————————

Veľmi veľa mi o vojne rozprával môj strýko. Uvediem jeden príbeh. Prápor raz udržiaval obranné postavenie na zaplavovanom území a mal odkryté krídla. V panike to oznámili nezašifrovaným textom, ten sa dostal do rúk Nemcom, a tí ich začali gniaviť. Veliteľ práporu dal rozkaz ustúpiť a príbeh sa skončil smutne. Napriek tomu, že veliteľ práporu bol zaslúžilý, vyznamenaný a tak ďalej, rozhodli sa, že ho zastrelia–situácia bola veľmi kritická.
Ale rozkaz nevykonali, pretože ich začali veľmi intenzívne ostreľovať, ustúpili, stratili veľa ľudí. Ten veliteľ dnes žije, má vysokú hodnosť, priatelí sa s mojím strýkom. Napísal som o tom pieseň, nič som mu nepovedal a raz som mu ju zaspieval. A on povedal: „Áno, stalo sa to. Presne. Stalo sa to, stalo, stalo…! A pieseň „Balada o tom, ktorý nestrieľal som venoval tomuto priateľovi našej rodiny.
—————————————————————-
(Nech sa prihlási ten, kto tomuto rozumie. Niekto čosi pobabre a odskákať si to musí veliteľ, jednoducho ho chcú popraviť, žiadny súd, proste sa rozhodnú, že ho popravia, jedna obeť vojny sem-tam, hlavné je, že prúser sa nejako zažehlí a vojna môže veselo pokračovať ďalej. Tá báseň si zaslúži, aby som ju uviedol)
—————————————————————

Balada o tom, ktorý nestrieľal

Preč rozprávková vata–dnes chcem byť s pravdou kvit.
V to ráno celá čata ma išla popraviť.
Viem, začo pod olovo ma poslal prísny trest –
No ani jedno slovo sa nesmie o tom riecť.

Môj veliteľ ma ťahal z toho zla,
no ktosi trval na rozkaze „Páľ!“
A čata rozkaz vzorne splniť šla.
No jeden taký bol, čo nestrieľal.

Osud sa dávno chlapil, že raz ma doničí,
Raz jazyka som lapil – aj stratil v malinčí.
A Sujetin, náš kontráš, hneď išiel naisto,
hneď uvidel v tom podraz – a zapísal si to.

A vytiahol raz – brvou nepohol –
Môj materiál, keď sa nazbieral.
A urobiť nič nikto nemohol.
Ba jeden mohol .. ten čo nestrieľal.

A ruka padla v priepasť aj s hlúpym slovom „Páľ!“
Nik nechcel šancu prepásť, či prísť tam o metál.
No čujem: Žije panghart! Kde s nosidlami sú?
Nepopravovať dvakrát – je podľa predpisu“

Aj lekár krútil hlavou : “Zvláštny tvor!“
Keď potom guľky zo mňa vyberal,
a ja som blúznil – mal som rozhovor
a tým mládenčekom, ktorý nestrieľal.

Jas rany neliečim si –len lížem ako pes.
No v každej nemocnici mi aj tak vzdali česť.
Keď milujú ťa ženy – niet nad protekciu!
„Hej nedozastrelený, poď na injekciu!“

Hrdinsky dobýjal náš prápor Krym –
Ja glukózu som im tam posielal,
Aby sa sladšie bojovalo im.
Komu? Nuž tomu, ktorý nestrieľal.

Čaj pil som z tanierika – a zavše lieh bol v ňom.
Niet krídel anjelika – no dobojoval som.
Môj pluk ma znova víta! „V boj!“ zvolal komandant.
„Nezastrelili ťa? Ver braček, že som rád.“

Aj ja by som bol rád, no sadla tma
a osud preklínal môj býčí žiaľ;
Nemecký snajper dozastrelil ma,
Keď zabil toho, ktorý nestrieľal.

1972
—————————————————————
V istom období svojho života trpíme všetci kvôli chýrom. Doposiaľ zaháňam rukami aj nohami všemožné klebety, ktoré sa šíria okolo mňa ako kúdoly prachu, ale ustavične som ich terčom. Niekoľko ráz ma už pochovali, niekoľko ráz som „vycestoval“, niekoľko ráz som sedel v base, pričom som vyfasoval tresty, že na ich odsedenie by som potreboval ešte sto rokov života. Vymýšľali mi hrôzostrašné popravy. Vravia mi: „Ale veď bývajú aj dobré chýry! „Myslím si: „Nie. Ak sú dobré, tak sú to informácie, správy alebo prekvapenia. Chýry a klebety bývajú iba zlé, len aby sa povedala nejaká ohavnosť.“
Predtým sa ma v listoch často pýtali: „Koľko rokov ste sedeli?“ Keď mnohí ľudia začuli moje pouličné piesne a ich rôzne falzifikáty, zrejme nadobudli presvedčenie, že som sa narodil v nápravnom zariadení a dlho som tam žil, že tuná nosím dýku, tuto mám pramienok krvi, na boku mi visí gitara a vôbec — som „obrovský ryšavec“. Teraz sa tuším tento chýr vytratil, pochopili, že som nesedel, a ak, tak len krátko. Veľa klebiet a ohováračiek stíchlo, keď som začal pracovať v divadle na Taganke, ale zavše sa o sebe dopočujem veci, až sa mi dvíha žalúdok. Jedna dievčinka z Novosibirska sa ma opýtala: „Je to pravda, že ste zomreli?“ Odpovedal som jej: „Neviem.“
—————————————————————-

Často dostávam lístky: (Na koncertoch mu mohli diváci posielať lístky s otázkami) „Porozprávajte stručne o sebe.“ To je otázka! Pripomína mi to, ako som raz počas skúšok v divadelnej škole MCHATu stál na chodbe a dostal od spolužiaka lístok s prosbou, aby som mu poslal ťahák. Na lístku bolo doslovne napísané: „Napíš mi stručný obsah Dona Quijotta.“ Nevymýšľam si.
( Uvedený román v bežnom formáte má cez tisíc strán)

—————————————————————

Prepáčte, prosím, že ustavične dvíham ruku a prerušujem Váš potlesk. Mám to vo zvyku, nikdy mi nestačí čas a vždy chcem stihnúť zaspievať čo najviac. Neprerušujem vás z neúcty. Na týchto vystúpeniach potlesk nie je vôbec hlavný — aj to je rozdiel medzi autorskou a populárnou piesňou. Váš vzťah sa aj tak prejavuje prostredníctvom akéhosi spoločného dychu, prostredníctvom ovzdušia. Slovom, keď už nebudem mať dosť síl, vtedy– raz!, a keď potom zodvihnem ruku, stačí. Stihnem zaspievať viac. Dnes Vám chcem zaspievať čo najviac, mám takú náladu. Takže si šetrite dlane — potom radšej doma pohladkajte deťom hlávky!
Medzi mnohými legendami, ktoré o mne kolujú, je aj tá, vraj nemám rád, keď mi tlieskajú. Nie je to pravda, som normálny človek a správam sa s úctou ku všetkému, čo robia diváci a poslucháči. V podstate je to vaša možnosť nejako ma povzbudiť; preto nech sa páči, ak je vám to príjemné, robte ako chcete. Poďme sa dohodnúť, že ak to nebudete môcť vydržať, tlieskajte, ale ak môžete, pokojne seďte. Slovom, potlesk — to je treťo- a štvrtoradá vec ako v básni rýmy. Nie je to dôležité! Vidím vaše oči, všetko chápem bez potlesku. Aj preto prosím, aby v sále zažali svetlo.
—————————————————————

Vždy opakujem, aby sa na mojich vystúpeniach ľudia cítili nenútene, slobodne, uvoľnene a priateľsky. Nie som proti voľnému ovzdušiu v hľadisku. Naopak — prosím, ako chcete! Oprite sa o operadlo kresla a odpočívajte.
—————————————————————-

Bulat Okudžava“ Hlas básnika

-Pozrite na Vysockého,. povedal raz jeden jeho ctiteľ, – Všetci ho majú radi, všetci mu rozumejú, od kuchárky po akademika.
Bol presvedčený, že jeho výrok je pre básnika lichotivý, dodáva význam jeho dielu, ale ja som s ním nemohol súhlasiť, pretože „všeobecná“ láska je podozrivé kritérium.
Ľudia vychovaní na jalovej bezmyšlienkovitej zábave Vysockého poéziu neprijmú; tí čo nevedia samostatne myslieť, neocenia jeho sarkazmus, jeho iróniu tí čo sú ľahostajní ku všetkému, len k svojim osobným problémom nie, nepochopia znepokojenie a bolesť. Pre nich je jeho poézia v lepšom prípade prázdny pojem, v horšom na nich pôsobí ako červená handra na býka.
Ozajstného básnika vždy obklopujú nielen ctitelia, ale aj hanobitelia, nielen milovníci, ale aj zneucťovači, ba dokonca aj prenasledovatelia. Poézia Vladimíra Vysockého má dosť tých i oných, a to je jeden z hlavných príznakov jej opravdivosti a vysokej kvality. Smutné je len to , že v úlohe zneucťovačov zavše vystupujú ľudia vydávajúci sa za básnikov.
Ozajstný básnik sa rodí z duchovných potrieb spoločnosti, ktorými je presýtené ovzdušie. Čím sú najliehavejšie, tým ostrejší a prenikavejší básnikov hlas. Je to materiál pre úvahy pre tých, ktorí sú schopní uvažovať, a obrovská popularita Vladimíra Vysockého nebola výsledkom „všeobecnej“ lásky k nemu, ale výsledkom uznania rovnako zmýšľajúcich ľudí.
A rovnako zmýšľajúcich bolo veľa.
Venoval som mu dve piesne. Na záver uvediem štvorveršie z tej, ktorú som napísal neskôr:

Niektorí aj teraz jeho chripot ťažko znášajú.
Blen do jeho veršov priliať by sa radi pokúsili…
A veď piesne nehoria — tie vo vzduchu sa vznášajú.
Čím viac bôľu spôsobíš im, tým viac je v nich sily.
—————————————————————

Poľovačka na vlky

Z celej sily sa pnú vo mne žily,
zas tak — ako v ten posledný raz;
obkľúčili ma, hej, obkľúčili,
bodro na dostrel ženú ma zas.
Spoza smrekov už dupľovky trčia,
v každom tieni sa ukrýva muž,
pália na vlky — na živé terče,
ktoré v snehu váľajú sa už.

Je poľovačka na vlky — už kosí dávka
aj staré, aj tie mladé, zvučia nadávky
a poľovnícke psiská od brechotu dávia,
na snehu červenie sa krv a zástavky.

S vlkmi nehrajú veru hru dobrú
lovci, sypúci na ne dážď striel —
kruhom zástaviek slobodu zovrú,
pália na isto, na ľahký cieľ.
Tradíciu porušiť vlk nesmie,
tú sme cicali z materských žliaz,
slepé šteňatá síce už nie sme —
za tie zástavky nesmieme zájsť.

Je poľovačka na vlky — už kosí dávka
aj staré, aj tie mladé, zvučia nadávky
a poľovnícke psiská od brechotu dávia
na snehu červenie sa krv a zástavky.

Naše nohy aj zuby sú bystré,
povedz vodca, kde vzal sa ten trik?
Štvaní bežíme schytať ten výstrel,
zájsť za zástavky neskúsi nik …
vlk je povinný dodržať ríty,
nestáť o život, nakašľať naň —
ten, čo rozhodne o mojom bytí,
sa už usmial a zodvihol zbraň.

Je poľovačka na vlky — už kosí dávka
aj staré, aj tie mladé, zvučia nadávky
a poľovnícke psiská od brechotu dávia,
na snehu červenie sa krv a zástavky.

Za tie zástavky neste ma, nohy
chuť žiť dostal som — najväčšiu chuť!
Šťastní začul som — vykríkli mnohí,
sťaby hľadeli na čudo čúd!
Z celej sily sa pnú vo mne žily!
Nie tak ako v ten posledný raz!
Obkľúčili ma, hej obkľúčili —
no dnes dlhý nos bude vám rásť!

Je poľovačka na vlky — už kosí dávka
aj staré, aj tie mladé, zvučia nadávky
a poľovnícke psiská od brechotu dávia,
na snehu červenie sa krv a zástavky.

1968