peternagy

Nasledujúce básne sú od indického básnika, spisovateľa Rabindranátha Thákura (1861 – 1941). Sú zo zbierky Gitándžali (Obeť piesňou)

O nič som ťa neprosila, nevyslovila som pri
tvojom uchu svoje meno. Keď si odchádzal, stála som
mlčky. Bola som sama pri studni, kde šikmo dopadal tieň
stromu a ženy už odišli domov so svojimi hnedými hli-
nenými, po okraj naplnenými džbánmi. Zvali ma a volali.
„Poď s nami, ráno postupuje k zenitu.“ Ale ja som ma-
látne otáľala, na chvíľu pohrúžená do neurčitých dúm.
Nepočula som tvoje kroky, keď si prichádzal.
Tvoje oči boli smutné, keď pozreli na mňa, tvoj hlas
bol unavený, keď si ticho riekol: „Ach, som snädný pút-
nik.“ Strhla som sa z rojčenia a naliala som vody zo svojej
nádoby do tvojich spojených dlaní. Lístie šelestilo nad
nami, kukučka kukala z nepriehľadného šera a spoza zá-
kruty sa niesla vôňa bablových kvetov.
Zahanbená som stála bez slova, keď si sa
opýtal na moje meno. Skutočne, čo som pre teba urobila,
že ma chceš nosiť v pamäti? Zato však spomienka, že som
ti mohla dať vody, aby si uhasil svoj smäd, uviazne v
mojom srdci a bude ho napĺňať sladkosťou. Hodina rána pokročila, vtáci spievajú mdlými hlasmi, nýmové
lístie šelestí nado mnou a ja sedím a rozmýšľam a roz-
mýšľam.
————————————————————

Neviem, z ktorého vzdialeného času sa blížiš
atále viac, mne v ústrety. Tvoje slnko a hviezdy ne-
môžu ťa predsa naveky skrývať predo mnou
V nejedno ráno i večer som počul tvoje
kroky a tvoj posol vstúpil do môjho srdca a tajne ma
zval.
Neviem, prečo je dnes môj život celý vzru-
šený a pocit rozochvenej radosti preniká mojím srdcom.
Je mi, akoby nastal čas na skončenie práce,
a vo vzduchu cítim jemnú vôňu tvojej sladkej prítomnosti.
————————————————————-

Noc sa už takmer minula v márnom čakaní
naňho. Bojím sa, aby ma neprekvapil a neprišiel k mojim
dverám ráno, keď zaspím vysilený. Ó, priatelia, nechajte
mu voľnú cestu – nezdržujte ho.
Ak ma nezobudí zvuk jeho krokov, nepokúšajte
sa ma, prosím, zburcovať. Nechcem aby ma zo spánku
vytrhol hlučný chór vtákov ani nápor vetra na
slávnosti ranného svetla. Nechajte ma nerušene spať
i vtedy, keď môj pán vojde znenazdania do mojich dverí.
Ach, môj spánok, drahocenný spánok, ktorý
čaká len na jeho dotyk, aby zmizol. Ach, moje zavreté oči,
ktoré chcú otvoriť svoje viečka len svetlu jeho úsmevu,
keď zastane predo mnou ako sen, vynárajúci sa z temnoty
spánku
Nech sa objaví pred mojím zrakom ako prvé
zo všetkých svetiel a prvý zo všetkých tvarov. Prvý
zachvev radosti nech vojde k mojej prebudenej duši
z jeho pohľadu. A nech môj návrat k sebe je priamym
návratom k nemu.
———————————————————–

Zostúpil si zo svojho trónu a zastal na prahu
mojej chatrče.
Spieval som osamote v kúte a pieseň sa do-
stala do tvojich uší. Zostúpil si a zastal na prahu
mojej chatrče.
Mnoho majstrov je v tvojej dvorane a v každej
hodine tam zvučia spevy. No jednoduchá pieseň učňova
si získala tvoju lásku. Malý spevavý nárek sa zmiešal
s veľkou hudbou sveta a ty, nesúc mi za odmenu kvet,
si zostúpil a zastal na prahu mojej chatrče.
———————————————————–

To, čo dávaš nám smrteľníkom, uspokojuje
naše potreby, a predsa sa to vracia k tebe nezmenšené.
Rieka si koná svoju každodennú prácu a po-
náhľa sa cez polia a obce, a predsa sa jej prúd stále
vinie k tvojim nohám, aby ich obmýval.
Kvet osladzuje vzduch svojou vôňou,
a predsa jeho poslednou službou je obetovať sa tebe.
Slúžením tebe sa neochudobní svet.
Zo slov básnika si vyberajú ľudia zmysel, ktorý
sa im páči a predsa ich posledný zmysel mieri k tebe.
————————————————————

Deň za dňom, ó pane môjho života, budem
stáť pred tebou tvárou v tvár. So zopätými rukami,
ó, pane všetkých svetov, budem stáť pred tebou,
tvárou v tvár.
Pod tvojou veľkou oblohou v samote a tichu,
s pokorným srdcom budem stáť pred tebou tvárou
v tvár.
V tomto lopotiacom sa svete, ktorý
buráca prácou a bojom, medzi náhliacimi sa davmi,
budem stáť pred tebou, tvárou v tvár.
A keď skončím svoje dielo na tomto svete,
ó, Kráľ kráľov, sám a bez slova budem stáť pred tebou,
tvárou v tvár.
———————————————————–

Čas v tvojich rukách je nekonečný, môj
pane. Nikto nezráta tvoje minúty.
Dni a noci plynú a veky kvitnú a vädnú
ako kvety. Dokážeš čakať.
Tvoje storočia nasledujú jedno za druhým
a vytvárajú maličký divý kvet.
Nemáme času nazvyš a nemajúc času, musíme
sa drať za svojou šancou. Sme príliš biedni na to,
aby sme sa mohli oneskoriť.
A tak sa stáva, že čas ubieha, zatiaľ čo ho
dávam každému škriepnikovi, ktorý oň požiada, a tvoj
oltár je prázdny, bez obetí až do poslednej chvíle.
Na konci dňa sa ponáhľam v strachu, že tvoja
brána bude zatvorená – vidím však, že tu je času dosť.
———————————————————–

Keď smrť jedného dňa zaklope na tvoje
dvere, čo jej ponúkneš?
Ó, postavím pred hosťa plnú nádobu svojho
života – nedovolím mu odísť s prázdnymi rukami.
Celé sladké vinobranie všetkých svojich
jesenných dní a letných nocí, všetky zisky a žatvy svojho
usilovného života postavím pred hosťa na sklonku svojich
dní, keď smrť zaklope na moje dvere.
————————————————————-

Keď pustím kormidlo, budem vedieť, že
nastal čas, aby si ho prevzal ty. Čo sa má stať, stane sa
bez odkladu. Tento zápas je márny.
Zves teda svoje ruky a zmier sa mlčky
s porážkou, srdce moje, a považuj za šťastie, že sedíš v
dokonalom mieri tam, kde ťa posadili.
Moje lampy hasnú pri každom slabom závane
vetra, a keď sa pokúšam ich rozsvietiť, zabúdam zas
a zas na všetko ostatné.
Ale tentoraz budem múdry a budem čakať v temnote,
rozprestrúc svoju rohož na zemi, a kedykoľvek sa ti
zapáči, môj pane, ticho príď a zaujmi tu svoje miesto.
———————————————————–

Celý život som ťa stále hľadal piesňami. To
ony ma viedli z dom do domu a nimi som šmátral vôkol
seba, skúmajúc a ohmatávajúc svoj svet.
Boli to moje piesne, ktoré ma naučili všetko,
čo som sa kedy naučil, ukázali mi skryté chodníčky,
objavili môjmu zraku nejednu hviezdu na obzore
môjho srdca.
Po celý boží deň ma vodili k tajomstvám
kraja radosti a žiaľu a napokon, večer, k akej to
palácovej bráne ma priviedli na konci mojej púte?
————————————————————

V jedinom pozdrave tebe, Bože môj, daj
všetkým mojim zmyslom rozprestrieť sa a dotknúť
tohto sveta pri tvojich nohách.
Daj, aby sa celý môj duch sklonil k tvojmu
prahu ako daždivý júlový oblak, visiaci nízko so svojím
bremenom nepreliatych spŕšok, v jedinom pozdrave tebe.
Daj, aby všetky moje piesne zhromaždili
svoje rôzne nápevy do jedného prúdu a aby plynuli do
mora mlčania v jedinom pozdrave tebe.
Daj, aby celý môj život putoval do svojho
večného domova ako kŕdeľ žeriavov, ktoré, v túžbe po
domove, vo dne v noci letia späť do svojich horských
hniezd, v jedinom pozdrave tebe.
————————————————————