Založ si blog

R.Thákur: Gora (I.časť)

Bolo augustové ráno; mraky sa rozptýlili a na oblohe nad Kalkatou zážiarilo jarné slnce. Ulicami prechádzali jednostaj rady povozov, vyvolávanie podomových obchodníkov neumĺkalo, koše s rybami a zeleninou putovali do domov tých, čo sa zberali do úradu, do školy alebo na súd, z kuchýň kúdolil sa dym z podkurovaných sporákov – a jednako sa zdalo, ani čo by sa dnes stovkami ulíc a uličiek Kalkaty, tohto veľkomesta s kamenným srdcom, valil s mladistvou bystrosťou prúd zlatého svetla.
V ten deň stál Binajbhúšan nečinne na verande prvého poschodia svojho domu a hľadel, ako ľudia prúdia ulicou. Už dávno skončil štúdiá na vysokej škole, ale do praktického života dosiaľ nevkročil; viedol schôdze a písal články do novín, lenže plne upútať ho to nevedelo. Aspoň v to ráno ho znepokojilo zistenie, že vlastne nemá čo robiť. Na susednej streche sa krákavo o čosi škriepilo niekoľko vrán a v kúte verandy sa vzájomne povzbudzoval párik vrabčiakov pri stavbe hniezda – a všetko to nezrozumiteľné štebotanie prebúdzalo v Binajovej mysli akési nejasné myšlienky a pocity.
Pred neďalekým skliepkom stál bául v splývalom rúchu a spieval:

Neznámy vták z klietky letí, späť sa vracia zasa.
Pripútam ho putom srdca, akže chytiť dá sa.

Binajovi sa zažiadalo zavolať baúla hore a zapísať si jeho pieseň o neznámom vtákovi. Lenže cítil sa ako človek, čo sa v noci trasie od zimy, a jednako nemá nadostač energie obliecť sa, nuž báula nezavolal a jeho pieseň si nezapísal, iba si začal ticho húsť melódiu o vtákovi z neznáma.
A priam v tej chvíli vrazil znezrady pred jeho domom veľký voz, ťahaný párom koní do nájomného vozíka, zlomil mu koleso a ufujazdil. Vozík sa načisto neprevrhol, ale nebezpečne sa nachýlil.
Binaj vybehol rýchlo na ulicu a zbadal, že z vozíka vyskočilo asi osemnásťročné dievča a za ňou sa chystal vystúpiť akýsi starý, navidomči zámožný pán.
Binaj mu pomohol, a keď videl, aký je bledý, spýtal sa ho: “Nestalo sa vám nič?”
“Nič, nič,” odpovedal pán a pokúsol sa o úsmev; lenže úsmev sa stratil, ešte kým sa neobjavil, a pán sa zapotácal v mdlobách. Binaj ho podoprel a povedal bezradnému dievčaťu: “Naproti je môj dom, poďte dnu!”
Keď uložili starca na líhadlo, dievča sa zobzeralo a v kúte zazrelo džbán s vodou. Rýchlo nabralo vody do pohára, postriekalo starcovi tvár, začalo ho ovievať a obrátilo sa na Binaja: “Mohli by ste zavolať doktora?”
Lekár býval nablízku. Binaj poslal po neho sluhu.
Pri stene stál stôl a na ňom bolo zrkadlo, fľaštičky s olejom, hrebene a kefy. Binaj stál za dievčaťom a keď pozrel do zrkadla, užasol.
Býval v Kalkate už od detstva a chodil do škôl. Všetko, čo vedel o svete, dozvedel sa z kníh. Ešte nikdy sa nezoznámil s cudzou ženou z lepšej rodiny.
V zrkadle zazrel tvár naozaj krásnu. Jeho oči nemali dosť skúseností, aby vedeli skúmať jednu črtu obličaja za druhou. Tá mladá tvár, sklonená v úzkostiach, žiarila však takou nehou, že Binaj mal pocit, ako keby sa pred ním objavil zrazu nový, úžasný svet.
Po chvíli otvoril starec pomaly oči a vzdychol. Dievčaťu vytriskli slzy, sklonilo sa nad jeho tvár a spýtalo sa ticho: : “Kde ťa bolí, otecko?”
“Kdeže to som?” Starý pán sa pokúsil posadiť, no Binaj priskočil k nemu: “Nevstávajte, odpočiňte si, pokým nepríde lekár!”
Tu sa pán rozpamätal, čo sa stalo, a povedal: “Udrel som si hlavu, ale nebude to dozaista nič vážneho.”
Vtom už zavŕzgali doktorove topánky a lekár vošiel; aj on vyhlásil, že to nie je nič zvláštneho, prikázal, aby dali pacientovi trochu teplého mlieka a brandy, a odišiel. Starec razom znepokojnel. Jeho dcéra porozumela, čo ho trápi: “Nerob si starosti, otecko! Až sa vrátime domov, pošleme hneď peniaze za doktora aj za lieky. A pozrela na Binaja.
Aké to boli obdivuhodné oči! Ani mu neprišlo na um skúmať, či sú veľké a či malé, čierne alebo hnedé – jeho prvým dojmom bola iba akási ich istota. Nebolo v nich pochybností ani váhania, vyžarovali iba pevnú silu.
Binaj sa pokúšal odporovať: “O tých peniazoch škoda reči, kvôli tomu predsa …vy…ja…”
Lenže dievča pozrelo na neho takým pohľadom, že nevládal ani dokončiť vetu. A bolo naskrze jasné, že tie peniaze jednoducho musí prijať.
“Nože, toho brandy nebude treba…” ozval sa starec.
Dievča ho však prerušilo: “Ale, otecko, doktor to predsa prikázal.”
“Doktori kadečo prikazujú,” odpovedal starý pán. “Taký je už ich zlozvyk. Som len trochu slabý, ale pohár teplého mlieka ma osvieži.”
Keď sa potúžil mliekom, oslovil Binaja: “Musíme už ísť. Spôsobili sme vám toľko ťažkostí!”
Dievča sa podívalo na Binaj: “Koč, prosím!”
Starec znepokojene protestoval: “Prečo ho tým zasa obťažuješ. Veď nemáme ďaleko, môžeme ísť pešo.”
“Nie otecko,” rozhodlo dievča, “to nejde.”
Starec už na to nepovedal nič a Binaj šiel sám zavolať koč. Keď si potom starý pán sadal do neho, spýtal sa ho: “Ako sa voláte?”
“Binajbhúšan Čattopádhjaj.”
“Ja som Pareščandra Bhattáčarja,” predstavil sa pán. Keby ste dakedy príležitostne zašli k nám, urobili by ste nám veľkú radosť.”
Dievča pozdvihlo oči k Binajovi a nemým pohľadom opätovalo starcovo pozvanie. Binaj by bol býval ochotný sadnúť si zaraz do koča a zájsť k nim, lenže zaváhal v pochybnostiach, či by to nebolo neslušné. Keď sa koč pohol, pozdravilo dievča Binaja zopätými rukami. Binaj to nijako nečakal a tak ho to prekvapilo, že sa nezmohol na odpoveď. Vrátil sa do domu a znova a znova si vyčítal nezdvorilosť. Rozpomínal sa na svoje správanie od chvíle, keď ju zočil, až do ich odchodu, a zdalo sa mu, že po celý ten čas dával najavo iba nevychovanosť. Znepokojoval sa pri spomienke, čo mal v ktorej chvíli urobiť alebo povedať. Keď vošiel zasa do izby, uvidel na líhadle vreckovku, ktorou dievča umývalo otcovi tvár. Rýchle ju zdvihol. V mysli mu zaznela báulova pieseň:
“Neznámy vták z klietky letí, späť sa vracia zasa…”
Čas sa míňal, letné slnce začalo pražiť, prúd vozov valil sa čoraz rýchlejšie k úradom, a Binaj sa ešte neodhodlal na nijakú prácu. Nikdy v živote nepocítil ešte toľké šťastie, zmiešané s takou prudkou bolesťou. Jeho neveľký dom i nevľúdna Kalkata navôkol zmenili sa na mesto preludov; ani čo by sa Binaj vracal do sveta bez poriadku, kde sa nemožné mení na možné, kde sa nesplniteľné túžby spľňajú a čo nemá tvar, nadobúda formy. Prudká žiara letného ranného slnca prenikala mu až do mozgu, prúdila mu v krvi a akási jagavá opona ani čo by sa zrútila pred jeho vnútorným zrakom a zakryla všetky ničotnosti jeho doterajšieho všedného života. Binajovi sa zažiadalo prejaviť dákym obdivuhodným spôsobom svoje vnútorné bohatstvo, ibaže nevedel ako, a srdce ho z toho rozbolelo. Predstavil sa im ako celkom obyčajný človek – jeho dom bol maličký, všetko v ňom v neporiadku, ani líhadlo nebolo čisté; zavše mával v izbe kyticu kvetov, a dnes, ani keby mal porobené, nebolo tu ani lístočka; všetci o ňom tvrdili, že vie z rečníckeho pódia krásne vravieť a že z neho bude dozaista veľký rečník, lebo dnes sa mu nepodarilo vysúkať zo seba ani jedinú vetu, ktorá by svedčila o jeho bytosti. Prišlo mu na um: Kiež by som bol býval dokázal, keď sa ten veľký voz rútil na ich koč, vyraziť ako blesk z domu a chytiť obidva kone za uzdu! A keď mu fantázia premietla pred vnútornýn zrakom obraz tej hrdinskej scény, nezdržal sa, aby sa nepodíval do zrkadla na vlastnú tvár.
Vtom zazrel asi osemročného chlapca, ktorý stál na ulici a hľadel na číslo jeho domu. Binaj zavolal zhora: “Tu je to, to je ten dom!” Vôbec nezapochyboval, že chlapec hľadá práve jeho číslo. Potom sa náhlil po schodoch dolu, až mu črievice plieskali o chodidlá; dychtivo zatiahol chlapca do domu a zahľadel sa mu do tváre. Chlapec povedal: “Sestra ma sem poslala,” a strčil Binajbhúšanovi do ruky list.
Binaj pozrel najprv na obálku; bolo na nej po anglicky, jemnými dievčenskými ťahmi, napísané jeho meno. V obálke nebol nijaký lístok, iba zopár rupiových bankoviek.
Chlapec sa zvrtol, že odíde, ale Binaj ho nepustil Objal ho okolo krku a zaviedol hore do izby.
Chlapec mal tmavšiu pleť ako jeho sestra, no obličajom boli si veľmi podobní. Keď si to Binaj všimol, zaplavila ho vlna nehy a radosti.
Chlapec nebol hanblivý. V izbe uvidel na stene obraz a hnaď sa vypytoval: “Kto je na tom obraze?”
“Jeden môj priateľ,” odpovedal Binaj.
“Priateľ?” Chlapcovi to nestačilo. “Kto je to?”
“Toho ty iste nepoznáš,” zasmial sa Binaj. “Volá sa Gaurmohan a hovoríme mu Gora. Od detstva sme spolu chodili do školy.”
“Vy ešte študujete?”
“Nie, teraz už nie.”
“Už ste sa všetko naučili?”
Binaj nevedel premôcť chuť trochu sa pred tým chlapcom vytiahnuť a prisvedčil: “Áno, všetko.”
Chlapec si s obdivom vzdychol. Azda myslel na to, ako dlho bude ešte trvať jemu, kým skončí so všetkým učením.
Binaj sa spýtal: “Ako sa voláš?”
“Ja som Šrí Satíščandra Mukhopádhjáj.”
“Mukhopádhjáj?” začudoval sa Binaj.
Potom sa po kúskoch dozvedel všetko. Parešbabu nebol ich otcom – vychovával však Satíša a jeho sestru od ich detských rokov. Sestra sa predtým volala Rádharání, ale Parešbábuova žena zmenila jej meno na Sučaritu.
Binaj a Satíš sa rýchle spriatelili. Keď sa chlapec zberal odísť, spýtal sa ho Binaj: “Dôjdeš sám?”
“Vždy chodievam sám,” odpovedal Stíš hrdo.
“Odprevadím ťa.”
Satíš sa urazil, že Binaj natoľko podceňuje jeho sily. “Prečo, môžem predsa ísť sám!” A uviedol niekoľko obdivuhodných dôkazov svojej samostatnosti. A jednako ho Binaj odprevadil až ku dverám Parešovho domu a chlapec, pravdaže, nie a nie porozumieť, prečo.
Spýtal sa: “Nezájdete dnu?”
Binaj sa premohol a odpovedal: “Až dakedy inokedy.”
Keď sa vrátil domov, vytiahol z vrecka obálku so svojím menom a dlho na ňu hľadel – naučil sa spamäti každej čiaročke a každému ťahu písmen; potom uložil obálku i s peniazmi starostlivo do pokladnice. Sotva by voľakedy vydal tých niekoľko rupií, aj keby sa mal zájsť hladom.

Listy z onoho sveta

02.12.2010

LIST LUCIA ANNAEA SENECU JUNIORA Z ONOHO SVETA JÚLIUSOVI NA TOMTO SVETE, V KTOROM BUDE REĆ AJ O JONATÁNKACH Milý Július, s nadšením som prijal správu od Ciceróna, že nás tu na Onom svete niekto viac »

Nedajú si to vziať

01.12.2010

Nedajú si to vziať Raz večer sme s Lasicom hrali divadlo. Kým sme sa pred predstavením vzadu obliekali, spredu k pokladnici pristúpili dve ženičky z vidieka a pýtali si lístky na Lasicu a Satinského, viac »

Citáty a porekadlá

30.11.2010

"Vlády, které potlačují svobodu slova, neboť zjevované pravdy jsou pro ně nepohodlné, jednají jako děti, které zavírají oči, aby nebyly viděny." L.Börne "Kto nic nezakousil, málo ví, viac »

škola, učiteľ, žiaci

Noví učitelia budú musieť dokázať svoju bezúhonnosť

20.01.2017 12:30

Uchádzač o prácu učiteľa na základnej či strednej škole by po novom mal dokázať svoju bezúhonnosť v podobnom rozsahu ako policajt či sudca.

Euro, peniaze

Francúzi vlani predali zbrane za rekordných 20 miliárd eur

20.01.2017 12:20

Francúzsko vlani opäť malo rekordné tržby za vývoz zbraní. Dostane za ne viac ako 20 miliárd eur.

vlaky, ic, regiojet, železničná doprava

RegioJet ruší vlaky, štát zatiaľ nevie, ako ich nahradí ícečkami

20.01.2017 12:00

Ľudia, ktorí sa chystajú od 1. februára cestovať vlakom na linke medzi Bratislavou a Košicami a chcú si lístky kúpiť vopred, márne hľadajú IC vlaky RegioJetu.

Jan Richter Robert Fico

Vysoké poplatky za energie začal regulátor opravovať

20.01.2017 12:00

Nové stále mesačné poplatky za energie a vodu zaskočili od nového roka ľudí na celom Slovensku. Regulačný úrad po tom, čo skryté zdražovanie odmietol premiér, prisľúbil nápravu.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 174
Celková čítanosť: 183964x
Priemerná čítanosť článkov: 1057x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy