Založ si blog

R.Thákur: Gora (10.časť)

Toho dňa si Hárán obzvlášť želal, aby vedel rozdrviť v diskusii Goru a blysol sa pred Sučaritou, a Sučarita v to aj potajme dúfala. No náhodou došlo k pravému opaku. V náboženských a sociálnych náhľadoch Sučarita nesúhlasila s Gorom; lenže jeho láska k vlasti a súcit s ľudom boli aj pre ňu čímsi prirodzeným. O vlasti nehovorievala, no keď sa Gora rozhorlil proti hanobeniu svojho národa, celé jej vnútro rozozvučalo sa nadšenou ozvenou. Ešte nikdy pred ňou nik nehovoril s takým dôrazom a s takou nefalšovanou dôverou o vlasti. Našinci vravia poväčšine o svojom národe a o svojej krajine s nádychom povýšenosti; v skutočnosti v ne z hĺbky srdca neveria, ani vtedy nie, keď ich ústa prednášajú na vlasť oslavné básne. No Gora dokázal vidieť aj napriek všetkej biede, poníženosti a slabosti krajiny jej ozajstnú veľkosť, a práve preto, i keď nijako nenechával jej chudobu nepovšimnutú, bol schoponý takej mocnej úcty k nej. Veril v skryté sily svojej krajiny tak neotrasiteľne, že sa pred ním museli skloniť všetci pochybovači čo si vypočuli jeho posolstvo bezvýhradnej oddanosti vlasti. Každý z Háránových opovržlivých argumentov znel Sučarite zoči-voči Gorovej nenarušenej oddanosti ako urážka. Nevedela sa ovládnuť, aby, hoci celá v rozpakoch, nezaprotestovala.
Keď potom Gora a Binaj odišli a Hárán sa o nich s malichernou žiarlivosťou otrel neslušnou ohovárkou, musela sa Sučarita znova postaviť proti takej nespravodlivej mrzkosti na Gorovu stranu.
Nemožno pritom tvrdiť, že by vnútorná zaujatosť Sučarity voči Gorovi načisto zmizla. Aj naďalej s neľúbosťou znášala Gorovu premrštenú pravovernosť, ktorú tak okato dával najavo i oblečením a obuvou. Vycítila akosi, že v jeho ortodoxnosti je dačo rozpormého – že nie je prostá a mierna, že nie je výrazom Gorovej zbožnosti a viery, ale že to je iba akási ostražitosť zápasníka, ustavične pripraveného udrieť odporcu.
A tak po celý zvyšok večera, pri všetkých rozhovoroch, pri práci, pri jedle i pri zábave s Lílou mučila Sučaritino srdce čoraz prudšia bolesť, ktorej sa nijakým činom nemohla zbaviť. Tŕň môžeme odstrániť z tela len vtedy, ak vieme kam sa nám zabodol. A Sučarita sadla si v noci sama na terasu strechy, aby našla tŕň, ktorý sa jej zabodol kdesi do duše.
V pohládzanej tme pokúšala sa zahasiť nepochopiteľný oheň v svojom srdci, ale nedarilo sa jej to. Bola by sa rozplakala nad nepostihnuteľnou ťarchou v prsiach, lenže plač neprišiel.
Nemohlo predsa byť nič smiešnejšiaho ako pomyslenie, že sa tak dlho trápi nad tým, že k nim prišiel dáky neznámy mládenec so znamením na čele, ktorého namyslenosť nevedel v diskusii nik zlomiť. Túto myšlienku odmietla ako naskrze nemožné oddôvodnenie vlastného duševného stavu. Potom jej prišiel na myseľ pravý dôvod a v duchu sa hlboko zahanbila: po tri alebo štyri hodiny sedela dnes tvárou v tvár s týmto mládencom, v diskusii sa zavše pridala na jeho stranu, a on si ju vôbec nevšimol; ani pri odchode akoby ju nevidel. Táto úplná nevšímavosť ranila Sučaritu nepochybne najväčšmi. Ak je niekto nie navyknutý stýkať sa s cudzími dievčatami, dostáva sa do rozpakov, do podobných rozpakov aké pozorovala na Binajovi; v tých rozpakoch je akási hanblivá poníženosť. Lenže v Gorovom správaní nebolo po nej ani stopy. No prečo sa dnes Sučarita nevedela zmieriť s jeho nevšímavosťou alebo prečo ním neopovrhla a jednoducho neprestala na neho myslieť? Vyčítala si, že sa v takom položení nevedela opanovať a pridala sa k hádke. Iba raz, keď Sučaritu mocnejšie vzrušil ktorýsi Háránov nesprávny argument, Gora na ňu pozrel; a v jeho pohľade nebolo ani štipky rozpakov; pravda, ťažko bolo pritom postihnúť, čo sa v ňom skrývalo. Azda si pritom Gora myslel: Aké nehanblivé dievča! Alebo že je nebodaj dosť namyslená, ak si trúfa zamiešať sa nič po nič do sporu chlapov. Ale čože na tom, čo si Gora myslel? Vedela, že na tom nezáleží, a jednako ju to v duchu trápilo. Nadarmo sa zo všetkých síl usilovala zabudnúť na všetko a vypustiť si to úplne z mysle. Začala sa už na Goru zlostiť, prezývala ho neohrabaným, namysleným mládencom a z celého srdca sa pokúšala ním opovrhovať, lenže keď si spomenula na neváhavý pohľad toho človeka s mohutným telom a hromovým hlasom, pripadala si v duchu strašne maličká; nijako sa jej nedarilo postaviť svoju hrdosť odznove na nohy.
Sučarita nemala vo zvyku byť stredobodom všeobecnej pozornosti a obdivu. Ani po takom postavení netúžila; no to, že si ju dnes Gora tak nevšímal, nemohla pre akúsi príčinu zniesť. Po dlhom premýšľaní naostatok usúdila, že Gorova neotrasiteľná ľahostajnosť dotkla sa jej iba preto, že mu tak mocne žičila, aby ho porazili.
Trápila sa týmito myšlienkami poriadne dlho do noci. V dome medzičasom už všetci pozhášali svetlá a šli spať. Bolo počuť, ako zaplesli hlavné vráta – to už sluha skončil poslednú robotu a zberal sa na lôžko. Tu prišla na strechu Lalita, zaodetá do nočného šatu. Prešla bez slova okolo Sučarity a oprela sa v kúte o zábradlie. Sučarita sa v duchu usmiala; porozumela, že Lalita trucuje, lebo Sučarita úplne zabudla, že dnes mali spať spolu. Lenže také previnenie by čírym ospravedlnením nezmyla; pretože Lalita pokladala za najväčšiu krivdu, ak na ňu dakto zabudol. Nepatrila medzi dievčatá, čo vedia samy zavčasu dať o sebe vedieť. Až do tej chvíle ležala na lôžku, a čím včšmi čas uplýval, tým včšmi rástla jej urazenosť. Naostatok to už nemohla vydržať, opustila lôžko a jej mlčanie vravelo: “Ja som ešte hore!” Sačurita vstala, prešla pomaly k Lalite a objala ju okolo krku: “Lalita, sestrička, nehnevaj sa na mňa!”
Lalita sa vyšmykla z jej objatia a odpovedala: “Prečo by som sa hnevala? Len si tu seď!”
Sačurita ju chytila za ruku: “Poď, pôjdeme spať.”
No Lalita zostala stáť bez odpovede na mieste. Naveľa-naveľa ju Sučarita násilím odtiahla do spálne.
Lalita jej ticho vyčítala: “Prečo si prišla tak neskoro? Vieš, že je už jedenásť? “Počula som odbíjať každú polhodinu. A teraz iste hneď zaspíš!”
Sačurita ju objala a povedala: “Stala sa mi dnes krivda, sestrička.”
Čo ako sa Sučarita previnila, Lalita sa razom prestala zlostiť a hneď zmäkla: “Na koho si to tam osamote po celý čas myslela, didi? Na Pánubábua?”
Sučarita ju plesla po tvári: “Ale kdeže!”
Lalita nemohla Pánubábua vôbec zniesť. Zlostila sa pri pomyslení, že Pánubábu sa chce so Sučaritou oženiť.
Po chvíli mlčania povedala: “Didi, ten Binajbábu je milý človek, však?”
Zmyslom tejto otázky bolo navidomči Sučaritu skúšať. “Áno,” odpovedala Sačurita. “Binajbábu je milý, veľmi milý.”
Lenže v jej hlase nezaznel celkom tón, ktorý Lalita očakávala. Začala teda znova: “Zato vrav si, čo chceš, didi, Gaurmohanbábu sa mi vôbec nepáči. Takú má bledú farbu, tvár ani z dreva a akoby mu na nikom na svete vôbec nezáležalo. Ako sa páči tebe?”
“Je to pravoverný hinduista.”
“Nie, to nie je ono,” pokračovala Lalita. “Aj náš strýko je pravoverný, lenže ten je celkom inakší. Tento je ako – ani neviem povedať ako čo.”
“Aký je teda?” zasmiala sa Sačurita. No keď si pritom predstavila Gorovu vysokú postavu so znamením na bledom čele, prejala ju zlosť. To preto, že tým znamením ani čo by bol Gora nahradil veľký nápis: “Ja som inakší ako vy.” Keby Sučarita vedela rozdrviť jeho namyslenosť na to, že je inakší ako ostatní, jej hnev by sa rozplynul.
Zanedlho stíchli a obe zaspali. Šlo už vari na druhú hodinu, keď sa Sučarita zobudila a začula, že vonku sa rozpršalo; cez moskytériu prešľahlo pochvíľou zablysnutie; lampka čo svietila v kúte izby, zhasla. V nočnom tichu, v tme a monotónnom zurčaní dažďa rozbolelo Sučaritu srdce. Prevaľovala sa z boka na bok a pokúšala sa zdriemnuť; závidela Lalite, ktorá hlboko spala povedľa nej, no spánok neprichádzal. Namrzene vstala a vyšla von. Postavila sa do otvorených dverí a zahľadela sa na strechu pred sebou; vietor skropil zavše jej telo pŕškou dažďa. Znova a znova vracali sa jej na myseľ všetky udalosti dnešného večera. V spomienkach na ne vystúpil znova ako jasný obraz Gorov vzrušený obličaj, ožiarený zapadajúcim slncom, a všetky slová diskusie, ktoré začula a na ktoré zabudla, zazneli odznove v jej vnútri, prednášané Gorovým hlbokým, mocným hlasom. V ušiach jej znelo: “Ja nepatrím k tým, ktorých vy prezývate nevzdelanými, a to, čomu vy vravíte zastaralé náhľady, je aj mojím náhľadom. Pokým nebudete milovať vlasť a nenaučíte sa stáť s jej ľudom v spoločnom rade, neznesiem z vašich úst ani jediné slovko hanobenia vlasti.” Pánubábu na to odpovedal: “Lenže ako potom máme napraviť všetky nedostatky našej krajiny?” Gora skríkol: “Napraviť! K náprave dôjde až oveľa neskôr. Dôležitejšia je láska a úcta. Najprv sa musíme zjednotiť a náprava príde potom znútra sama od seba. Vy sa držíte bokom a chcete krajinu len rozdrobiť, vravíte, že krajina je spiatočnícka, a preto sa vraj vy, pokrokári, musíte od nej odlíšiť. No ja vám vravím, že mojou najväčšou túžbou je, aby som nebol ani lepší, ani odchodný od ostatných, a až potom sa zjednotíme, len vlasť a ten, kto je jej bohom, vedia, ktoré náhľady pretrvajú a ktoré zaniknú.” Pánubábu odporoval: “My však máme také náhľady a zvyky, ktoré zabraňujú, aby sa krajina zjednotila.” Gora trval na svojom: “Ak sa domnievate, že najprv vykoreníte jeden po druhom všetky tie zvyky a náhľady a potom zjednotíte krajinu, nie je to nič iného, ako keby ste sa pokúšali preliať more, aby ste mohli cezeň prekročiť. Zbavte sa vlastnej pohŕdavosti a namyslenosti, buďte pokorní a dajte svoje srdcia v láske všetkým; a pred takou láskou razom ustúpia tisíce chýb a nedostatkov. Každá spoločnosť každej krajiny má svoje chyby a nedostatky, no pokiaľ sú ľudia zjednotení putom lásky k vlastnému národu, potiaľ dokážu tie chyby premáhať. Príčina hniloby je v ovzduší. Len pokiaľ žijeme, premáhame hnilobu; kadenáhle umrieme, začíname sa rozkladať. Vravím vám, že ak nás príde dakto napravovať, neznesieme to, jedno či ste to vy alebo misionári.” “Prečo?” spýtal sa Pánubábu. “Má to svoju príčinu. Ak nás naprávajú rodičia, je to celkom v poriadku; lenže v tom, ako napráva ľudí policajt, je viac urážlivosti ako ozajstného úsilia po náprave; a keby sme to trpeli, bolo by po všetkom, čo nás robí ľuďmi. Najprv sa staňte našimi pokrvnými bratmi, a potom nás naprávajte – inak si budeme vykladať po zlom aj dobré slová, čo vyjdú a vašich úst.” Veta za vetou vybavovala sa Sučarite v mysli a zároveň ju neprestávala trýzniť akási vnútorná, neurčitá bolesť. Zmorená vrátila sa na lôžko, pritisla si obe dlane na oči a zo všetkých síl nútila sa do spánku; no líca i uši jej horeli a úryvky rozhovoru sa znova vracali a odznove odlietali do diaľky.

Listy z onoho sveta

02.12.2010

LIST LUCIA ANNAEA SENECU JUNIORA Z ONOHO SVETA JÚLIUSOVI NA TOMTO SVETE, V KTOROM BUDE REĆ AJ O JONATÁNKACH Milý Július, s nadšením som prijal správu od Ciceróna, že nás tu na Onom svete niekto viac »

Nedajú si to vziať

01.12.2010

Nedajú si to vziať Raz večer sme s Lasicom hrali divadlo. Kým sme sa pred predstavením vzadu obliekali, spredu k pokladnici pristúpili dve ženičky z vidieka a pýtali si lístky na Lasicu a Satinského, viac »

Citáty a porekadlá

30.11.2010

"Vlády, které potlačují svobodu slova, neboť zjevované pravdy jsou pro ně nepohodlné, jednají jako děti, které zavírají oči, aby nebyly viděny." L.Börne "Kto nic nezakousil, málo ví, viac »

súdna rada,

Rozhodnutie sudcov môže ovplyvniť jesenné voľby

24.05.2017 20:00

Výsledok, ktorý celú justíciu prekvapil. Zo súboja dvoch sudcovských organizácií vyšlo víťazne Združenie sudcov Slovenska, ktorého nominanti do Súdnej rady uspeli všetci.

úvo, méry, kubovič, táborská,

Na šéfovi ÚVO sa koaličná vláda nezhodla

24.05.2017 19:39

Všetko sa začne odznovu, vládu ani jeden z troch kandidátov na post šéfa Úradu pre verejné obstarávanie v stredu nepresvedčil.

ministerstvo obrany

Vojenské hodnosti udelené politikom preverujú

24.05.2017 18:48

Vojenské hodnosti, ktoré udelil krátko pred parlamentnými voľbami v roku 2016 bývalý minister obrany Martin Glváč (Smer), možno nie sú platné.

Nórsko, cesta, motorka

Nóri sú príliš dobre platení, myslí si MMF

24.05.2017 18:12

Nóri sú až príliš dobre platení. Ich krajina, ktorá sa spamätáva z poklesu cien ropy, si tak ťažko udrží konkurencieschopnosť, tvrdí MMF.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 174
Celková čítanosť: 196545x
Priemerná čítanosť článkov: 1130x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy