Založ si blog

Selma Lagerlöf: Dievča z Veľkej slatiny

Helga z Veľkej slatiny prišla teraz na Närlundu a všetko išlo dobre. Bola ochotná, učenlivá a vďačná za každé milé slovo, ktorého sa jej dostalo. Vždy sa pokladala za nepatrného človeka a nikdy sa netisla dopredu. Netrvalo dlho, a včetci domáci aj kamarátky boli s ňou spokojní.
Prvé dni sa zdalo, že Gudmund sa bojí s Helgou prehovoriť. Mal strach, či si to domkárovo dievča voľačo nenamýšľa, že jej vtedy prišiel na pomoc. Ale zbytočne sa strachoval. Helge sa videl priveľmi pekný a vznešený, aby sa opovážila pozdvihnúť k nemu oči. Gudmund aj čoskoro zbadal, že sa k nej nemusí správať s odstupom. Helga sa pred ním ostýchala ako pred nikým iným.
V tú istú jeseň, keď prišla na Närlundu, Gudmund často chodil na Älvakru, a veľa sa hovorilo o tom, aké má dobré vyhliadky stať sa prísťažného zaťom. No že nechodil na vohľady márne, to sa ukázalo až na Vianoce. Vtedy zavítal na Närlundu prísažný aj so ženou a dcérou, a bolo jasné, že na túto cestu sa vychystali len preto, aby videli, do čoho Hildur príde, ak sa vydá za Gudmunda.
Vtedy Helga prvý raz uvidela takto zblízka dievča, ktoré si mal Gudmund vziať za ženu. Hildur Erikssonová nemala ešte dvadsať rokov, ale každý, kto len na ňu pozrel, musel si nevdojak pomyslieť, aká z nej raz bude znamenitá gazdiná. Bola urastená, mocná, plavovlasá a pekná, a zdalo sa, že má rada okolo seba veľa ľudí, o ktorých sa treba starať. Nikdy sa nesprávala hanblivo alebo ostýchavo, veľa rozprávala a pritom sa tvárila, že vie všetko lepšie ako ten, s ktorým sa zhovára. Niekoľko rokov chodila v meste do školy a nosila také krásne šaty, že krajšie Helga ešte nevidela, ale pritom sa nedalo povedať, že by bola ľahkomyseľná alebo márnivá. Pri svojom bohatstve a pri svojej kráse sa mohla hocikedy vydať za pána, ale ona vždy vravievala, že nechce byť fajnou paničkou a sedieť so založenými rukami. Chce sa vydať za sedliaka a sama viesť dom ako riadna sedliačka.
Helga pokladala Hildur za hotový zázrak. Ešte nikdy sa nestretla s človekom takého skvelého vystupovania. Nikdy by nebola uverila, že niekto môže byť po každej stránke taký dokonalý. Videla v tom veľké šťastie, že bude slúžiť u takejto gazdinej.
Počas návštevy prebehlo všetko, ako malo, ale vždy, keď si Helga neskôr spomenula na ten deň, chytal ju akýsi nepokoj. Totiž krátko na to, ako hostia prišli, chodila Helga dookola a núkala ich kávou. Keď vošla s tácňou do miestnosti, nahla sa žena prísažného k starej gazdinej a opýtala sa jej, či je to dievča z Veľkej slatiny. Pritom nestíšila dostatočne hlas a Helga jej otázku jasne počula. Gazdiná Ingeborg odvetila, že hej, a nato tá druhá povedala čosi, čo už Helga nepočula. Ale bolo to čosi také, ako že sa čuduje, že môžu mať v dome takú osobu. Helga sa preto aj dosť trápila, no zároveň sa utešovala tým, že veď slová nevyšli od Hildur, ale od jej matky.
Jednu nedeľu koncom zimy vracali sa Helga a Gudmund z kostola spolu. Dolu návrším, na ktorom stál kostol, išli v kŕdli medzi ostatnými, ale tí sa začali jeden po druhom odpájať, až nakoniec ostali Helga s Gudmundom sami.
Tu si Gudmund uvedomil, že od onoho večera na Veľkej slatine nebol s Helgou osamote, a táto spomienka v ňom zrazu prudko ožila. Cez zimu si neraz spomenul na ich prvé stretnutie, a pritom ho vždy premkol sladký a hrejivý pocit. Keď osamote kráčal pri práci, často si vybavoval v mysli tú krásnu noc: bielu hmlu, jasný svit mesiaca, čiernu lesnú výšinu, bledú dolinu a potom dievča, ktoré sa mu hodilo okolo hrdla a plakalo od radosti. V jeho spomienkach bola táto príhoda čoraz krajšia a krajšia. Ale keď Gudmund videl Helgu doma lopotiť sa medzi ostatnými, skoro si ani nevedel predstaviť, že to tam vtedy mohla byť ona. Keď s ňou teraz išiel sám z kostola, nemohol potlačiť želanie, aby sa čo len na chvíľu zmenila a bola taká ako v ten večer.
Helga hneď začala hovoriť o Hildur. Veľmi ju chválila, povedala, že je to najkrajšie a najmúdrejšie dievča v celom kraji, a blahoželala Gudmundovi, že dostane takú výnimočnú ženu.
– Musíš jej povedať, aby ma navždy nechala na Närlunde, – vravela Helga. – To bude radosť slúžiť pri takej gazdinej.
Gudmund sa usmieval jej nadšeniu, ale jeho odpovede boli jednoslabičné, akoby len na pol ucha počúval, čo mu rozpráva. Ale to je dobre, že Helga má Hildur tak rada a teší sa, že sa s ňou on, Gudmund ožení.
– Akiste ti je u nás dobre, však? – povedal.
– Pravdaže. Ani neviem vysloviť, aká je gazdiná Ingeborg ku mne milá, a ostatní tiež.
– Nechcelo sa ti nikdy vrátiť domov do hory?
– To hej, spočiatku, ale teraz sa mi už nechce.
– A ja som si myslel, že človek, ktorý prežil celý život v hore, nikdy neprestane za ňou túžiť.
Helga sa obrátila a pozrela naňho, ako kráča po druhej strane cesty. Gudmund jej bol inak celkom cudzí, ale teraz zbadala v jeho tóne aj v úsmeve čosi podvedomé. Áno, je to ten istý človek, ktorý ju prišiel zachrániť, keď bola v najväčšej tvŕdzi. Aj keď sa mal oženiť s druhou, Helga vedela, že jej bude vždy dobrým priateľom a verným pomocníkom.
Veľmi sa zaradovala, pocítila, že mu môže dôverovať ako nikomu druhému, a chcela mu porozprávať všetko, čo zažila od ich posledného stretnutia.
– Musím ti prezradiť, že prvé týždne mi bolo na Närlande dosť ťažko, – začala. – Ale nie aby si to povedal gazdinej Ingeborg!
– Ak chceš, aby som čušal, tak budem čušať.
– Nevieš si predstaviť, ako sa mi spočiatku cnelo! Myslela som, že ujdem nazad do hory.
– Cnelo sa ti? Nazdal som sa, že ti je u nás dobre.
– Jednoducho som za to nemohla, – povedala ako na ospravedlnenie. – Vedela som, že to je pre mňa dobre, keď som tuná. Všetci ste boli ku mne veľmi milí a robotu som mala len takú, na akú som stačila, ale aj tak sa mi cnelo. Čosi ma ťahalo a vábilo a chcelo ma odviesť nazad do hory. Zdalo sa mi, že ak ostanem u vás, niekoho tým sklamem a zradím, niekoho, kto má na mňa právo.
– Možno to bol… – začal Gudmund, ale prostred vety sa odmlčal.
– Nie, za chlapcom sa mi nechcelo. Vedela som, že pri mame sa má dobre a nič mu nechýba. Nebolo to nič určité. Len som mala pocit, akoby som bola divý vták, ktorého zavreli do klietky a zdalo sa mi, že zahyniem, ak ma nevypustia.
– No toto, tak ti teda bolo ťažko! – poznamenal Gudmund a usmial sa, lebo mu zrazu prišlo na um, že teraz ju poznáva. Bolo to, akoby medzi nimi nič neležalo, akoby sa len včera rozišli pred chalupou na lesnej samote. Aj Helga sa usmiala, ale naďalej vykladala o svojom trápaní.
– Ani jednu noc som nespala, – pokračovala, – lebo len čo som si ľahla, začali mi tiecť slzy, a keď som ráno vstávala, mala som vankúš celý mokrý. Cez deň, kým som chodila medzi ostatnými, vtedy som sa ešte ako-tak zdržala, no len čo som osamela, tisli sa mi slzy do očí.
– Dosť si sa v živote naplakala, – povedal Gudmund, ale v jeho slovách nebolo ani stopy po útrpnosti. Helgy mala pocit, že Gudmund sa jej celý čas v duchu smeje.
– Ty to nikdy nepochopíš, ako mi bolo ťažko, – povedal a rozprávala čoraz horlivejšie v snahe nájsť u Gudmunda porozumenie. – Držala ma akási túžba, ktorá ma unášala od seba samej. Ani na chvíľočku som nemohla byť šťastná. Nič nebolo pekné, nič ma netešilo, k nikomu som sa nemohla primknúť. Všetci ste mi boli práve takí cudzí ako na začiatku, keď som k vám prišla.
– Ale, – začudoval sa, – vari si pred chvíľou nepovedala, že chceš u nás ostať?
– To hej, pravdaže chcem.
– Takže teraz sa ti už necnie?
– Nie, už ma to prešlo. Vyliečila som sa. Počkaj, porozprávam ti o tom!
Medzitým prešiel Gudmund cez cestu a teraz kráčal po jej boku. Bolo vidieť, že ju celkom rád počúva, ale pritom neprikladá jej rozprávaniu veľkú váhu. Pomaly prešla táto nálada aj na Helgu. Mala pocit, že odrazu je všetko ľahké a rozjasnené. Cesta do kostola i naspäť bola dlhá a namáhavá, ale dnes Helga neustala. Zdalo sa jej, že ju čosi nesie. Hovorila ďalej, keď už raz začala, ale teraz už nebolo také dôležité, aby sa vyrozprávala. Bolo by jej rovnako dobre, aj keby musela ísť vedľa neho mlčky.
– Jednu sobotu večer, keď som bola veľmi nešťastná, – rozprávala, – poprosila som gazdinú Ingeborg, či by ma nepustila na nedeľu domov. A keď som toho večera putovala cez vrchy na Slatinu, bola som presvedčená, že na Närlundu sa už nikdy nevrátim. Ale doma sa otec s mamou veľmi radovali, že mám dobrú službu vo váženom dome, a tak som sa im neodvážila povedať, že to už nemôžem u vás vydržať. A pritom, len čo som vošla do hory, všetka úzkosť a všetko trápenie akoby boli zo mňa razom spadli. Zdalo sa mi, že som si to všetko len namýšľala. A potom tu bola ťažkosť s dieťaťom. Matka sa oň starala, akoby bolo jej vlastné. Už mi viac nepatrilo. A to bolo dobre, že to bolo takto, aj keď som si nemohla na to zvyknúť.
– Možno sa ti začalo za nami cnieť? – nadhodil Gudmund.
– Ach, veru nie. V pondelok ráno, keď som sa zobudlia a pomyslela si, že teraz musím ísť, prišla na mňa znovu túžba. Plakala som a zvíjala sa od strachu, lebo aj keď bolo správne, aby som ostala v službe, cítila som, že ak sa vrátim, naisto ochoriem alebo sa mi rozum pomúti. A vtedy som si nečakane spomenula, ako raz ktosi rozprával, že keď vezmeš doma z pece trochu popola a posypeš ním pec na cudzom mieste, vtedy sa tej túžby zbavíš.
– Tak to bola ľahká pomoc, – poznamenal Gudmund.
– Áno, lenže potom ti už nikde nie je dobre, len na tom jednom mieste. Ak odídeš z gazdovstva, kam si ten popol priniesol, začne sa ti za ním cnieť tak, ako si predtým túžil odísť preč.
– A to sa nedá vziať popol so sebou?
– Nie, to môžeš urobiť len raz. Potom už niet návratu. Takže to je veľmi nebezpečné skúšať podobné veci.
– Ja by som si na niečo také netrúfal, – povedal Gudmund a Helga vycítila, že si ju len doberá.
– Ale ja som si trúfala, – povedala Helga, – Bolo to lepšie, než vyzerať pred gazdinou Ingeborg a pred tebou, ktorý si mi chcel pomôcť, ako nevďačnica. Vzala som si z domu trochu popola a keď som sa vrátila k vám, vystriehla som chvíľku, keď všetci boli vomku, a posypala som ním pec.
– A to myslíš, že ti pomohol akurát ten popol?
– Len počúvaj, čo bolo ďalej! Hneď som si išla po svojej robote a za celý deň som si na popol ani len nespomenula. Cnelo sa mi celkom tak ako predtým a nič ma netešilo, tak ako ani predtým. Toho dňa som sa musela poriadne obracať v dome aj okolo domu, a keď som večer skončila robotu v maštali a vracala som sa dnu, horel už v peci oheň.
– No, ale teraz som naozaj zvedavý, čo bolo ďalej, – povedal Gudmund.
– No a predstav si, že ešte na dvore sa mi zamarilo, že v žiare toho ohňa je čosi známe, a ako som otvorila dvere, odrazu som mala pocit, že vchádzam do izby u nás doma a že pri ohni sedia otec s mamou. Mihlo sa to okolo mňa ako sen, a keď som vstúpila, až ma prekvapilo, ako je v chyži pekne a útulne. Nikdy som si nemyslela, že gazdiná aj vy ostatní môžete vyzerať tak milo ako v ten večer, keď ste sedeli v žiare ohňa. Bol to skutočne dobrý pocit vojsť dnu, taký ako nikdy predtým. Ostala som taká prekvapená, že som takmer vykríkla a spľasla rukami. Boli ste všetci ako vymenení. Už ste sa mi nezdali cudzí, ale mohla som sa s vami pozhovárať o hocičom. Iste chápeš, že som bola šťastná, no ja som pritom nevychádzala z údivu. Myslela som, že mi niekto počaril. A tu som si spomenula na popol, ktorým som posypala pec.
– To je naozaj zvláštne, – poznamenal Gudmund. Na povery a čarovanie neveril, ani čo by sa za necht vošlo, ale Helgine reči mu neboli proti mysli. “A teraz je to bláznivé dievčisko zo samoty tuná,” pomaslel si. “To je na neuverenie, že človek, ktorý toľko podstúpil, môže byť taký detinský!”
– Veru, naozaj je to zvláštne, – súhlasila Helga. – A potom sa to vracalo celú zimu. Len čo sa v peci rozhorel oheň, mala som u vás taký pocit bezpečia a pohody, ako keby som bola doma. Ale oheň aj tak má v sebe čosi neobyčajné. Možno nie každý oheň, len taký, čo horí v peci a ku ktorému sa večer čo večer schádzajú všetci domáci. Akoby sa s človekom zoznamoval. Je hravý, tancuje pred tebou, hádže na teba iskry, a niekedy sa zas hnevá a má zlú náladu. Akoby bolo v jeho moci, či človeka oblaží, alebo nie. Mala som pocit, že ku mne prišiel náš oheň z domu a že na všetko hádže svoj jas pohody tak ako doma.
– A čo keby si teraz musela z Närlundy odísť? – opýtal sa Gudmund.
– Tak by sa mi za ňou cnelo až do smrti, – povedala Helga bez rozpakov a na hlase jej bolo poznať, že to myslí celkom vážne.
– Nuž veru, ja ťa nikdy preč nepošlem, – povedal Gudmund, a hoci sa smial, v jeho slovách znel teplý tón.
Potom sa už nezhovárali o ničom, len mlčky kráčali až po gazdovstvo. Podchvíľou Gudmund obracal hlavu a pozrel na dievča, ktoré išlo vedľa neho. Zotavila sa už z ťažkých čias, ktoré prežívala lanského roku, a teraz bol v jej výzore nádych ružovosti a zdravia. Črty mala drobné a jemné, vlasy našuchorené a z jej očí by si tak ľahko nezmúdrel. Kráčala svižne a ľahko. Keď rozprávala, slová jej plynuli z úst rýchlo, i keď placho. Vždy sa bála, že ju ostatní vysmejú, ale pritom si musela povedať, čo mala na srdci.
Gudmund sa v duchu spytoval, či by nechcel, aby aj Hildur bola takáto, ale veru nechcel. Táto Helga, to nie je nič preňho.

O pár týždňov nato sa Helga dozvedela, že v apríli musí z Närlundy odísť, lebo Hildur Erikssonová nechce s ňou bývať pod jednou strechou.
Nedozvedela sa to tak, že by jej to boli domáci povedali z mosta doprosta. Ale gazdiná Ingeborg začala o tom, že keď teraz príde do domu nevesta, dostanú v nej ďalšiu pomoc a nemusia si držať toľko sluhov. Druhý raz jej zas povedala, že počula o dobrom mieste, kde by sa mala Helga lepšie ako u nich.
Helge nebolo treba hovoriť viac, aby pochopila, že musí odísť, a hneď aj povedala, že sa odsťahuje, no nechcela nijaké nové miesto, chcela sa vrátiť domov.
Bolo vidieť, že jej nedávajú výpoveď z Närlundy dobrovoľne.
Keď mala Helga odísť, nachystali na stôl všelijakých dobrôt, takže to vyzeralo ako na hostine, a gazdiná Ingeborg jej napchala toľko šatstva a obuvi, že ona, ktorá sem prišla s malým batôžkom pod pazuchou, nevládala teraz popratať svoje imanie do truhlice.
– Už nikdy nebudem mať takú dobrú slúžku, ako si bola ty, – vravela jej gazdiná Ingeborg. – A nemysli na mňa v zlom, že ťa prepúšťam zo služby! Akiste chápeš, že to nerobím z dobrej vôle. Nezabudnem na teba. Kým budem mať čo len trošku moci, nikdy nebudeš trpieť núdzu.
Dojednala sa s Helgou, že jej bude tkať plachty a uteráky. Dala jej robotu najmenej na pol roka.
Toho dňa, keď Helga odchádzala, bol Gudmund v drevárni a rúbal drevo. Neprišiel sa s ňou rozlúčiť, hoci kôň stál pred domom. Tváril sa, že má veľmi naponáhlo a nevidí, čo sa deje okolo neho. Helga sa musela ísť rozlúčiť s ním sama.
Gudmund položil sekeru, podal Helge ruku, trochu náhlivo povedal: – Veľmi pekne ti za všetko ďakujem! – a začal rúbať znovu. Helga mu chcela povedať, že chápe, že nemôže u nich zostať a že to je všetko len jej chyba. Z jej vlastnej viny sa to všetko tak skončilo. Ale Gudmund rúbal, až ívery odletovali a Helga sa nezmohla na jediné slovo.
Najpozoruhodnejšie na celom sťahovaní bolo to, že Helgu sa rozhodol zaviesť na Veľkú slatinu sám gazda, starý Erlan Erlandsson.
Gudmundov otec bol malý, suchý človek s lysou hlavou a peknými, múdrymi očami. Bol veľmi ostýchavý a taký mĺkvy, že niekedy sa minul celý deň, a on ani len ústa neotvoril. Kým všetko išlo, ako malo, nikto si ho veľmi nevšímal, ale keď sa niekde stala chyba, tu gazda vždy povedal a urobil, čo bolo treba povedať a urobiť, aby sa znovu nastolil poriadok. Vyznal sa v účtovníctve a v obci mal veľkú dôveru. Rozhodoval o všelijakých verejných veciach a ľudia si ho vážili ako hocikoho druhého, kto mal veľké gazdovstvo a oplýval bohatstvom.
Erland Erlandsson viezol Helgu po zlej ceste domov a nedovolil jej, aby šla pešo čo len do jedného svahu. Keď prišli na Veľkú slatinu, dlho sedel u nich v chyži a zhováral sa s Helginými rodičmi o tom, akí s ňou boli on i gazdiná Ingeborg, spokojní. Teraz ju posielajú domov len preto, lebo im už netreba toľko sluhov. A tak musela ísť ona, lebo je najmladšia. Videlo sa im naspravodlivé, aby prepustili niekoho, kto je u nich už dlhé roky.
Reč Erlanda Erlandssona neostala bez účinku, a rodičia Helgu pekne prijali. Keď počuli, že dostala také veľké objednávky a teraz si bude môcť zarábať na chlieb tkaním, boli spokojní, že im ostane doma.

Pokračovanie zajtra

Listy z onoho sveta

02.12.2010

LIST LUCIA ANNAEA SENECU JUNIORA Z ONOHO SVETA JÚLIUSOVI NA TOMTO SVETE, V KTOROM BUDE REĆ AJ O JONATÁNKACH Milý Július, s nadšením som prijal správu od Ciceróna, že nás tu na Onom svete niekto viac »

Nedajú si to vziať

01.12.2010

Nedajú si to vziať Raz večer sme s Lasicom hrali divadlo. Kým sme sa pred predstavením vzadu obliekali, spredu k pokladnici pristúpili dve ženičky z vidieka a pýtali si lístky na Lasicu a Satinského, viac »

Citáty a porekadlá

30.11.2010

"Vlády, které potlačují svobodu slova, neboť zjevované pravdy jsou pro ně nepohodlné, jednají jako děti, které zavírají oči, aby nebyly viděny." L.Börne "Kto nic nezakousil, málo ví, viac »

Marian Kotleba, Kotleba, ľsns,

Dobehne Kotlebu jeho podnikanie?

24.03.2017 08:00

Lídrovi extrémistickej ĽS NS a poslancovi parlamentu Marianovi Kotlebovi hrozí podobný trest ako predsedovi Obyčajných ľudí Igorovi Matovičovi (OĽaNO).

David Friedman, USA, Izrael

Novým americkým veľvyslancom v Izraeli bude David Friedman

24.03.2017 07:43

Za nového amerického veľvyslanca v Izraeli schválil Senát vo štvrtok pomerom hlasov 52-46 Davida Friedmana, ktorého do funkcie navrhol prezident Donald Trump.

veľká noc

Zo zákazu predaja cez sviatky možno dostanú výnimku kvety

24.03.2017 07:24

Obmedzenie predaja v maloobchode by sa nemalo vzťahovať na predaj kvetov počas troch dní v roku.

Londýn, útok

Londýnsky útok má štvrtú obeť

24.03.2017 07:07

Stredajší útok v Londýne má štvrtú obeť, 75-ročný muž podľahol zraneniam, ktoré utrpel pri útoku autom na Westminsterskom moste.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 174
Celková čítanosť: 190268x
Priemerná čítanosť článkov: 1093x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy