Založ si blog

Selma Lagerlöf: Dievča z Veľkej slatiny

Sobáš mal byť v kostole a na gazdovstve sa zhromaždilo veľa ľudí, ktorí boli pozvaní do svadobného sprievodu. Prišli aj daktorí z prísažného rodiny, ktorí museli merať ďalekú cestu. Sedeli pred vchodom v najlepších šatách, hotoví vydať sa na cestu. Na dvore stáli prichystané bričky a iné povozy a bolo počuť, ako v stajni dupocú kone, ktoré chlapi práve česali. Obďaleč na schodíkoch do sýpky sedel obecný muzikant a ladil si husle. V oblokoch na poschodí stála už oblečená nevesta a zazrela prichádzajúceho ženícha skôr, ako ju stihol on zbadať.
Erland a Gudmund vystúpili z bričky a hneď prosili, či sa môžu osamote pozhovárať s Hildur a jej rodičmi. Čoskoro stáli všetci v neveľkej miestnosti, v ktorej mal prísažný písací pult.
– Myslím, pán prísažný, že ste čítali v novinách o tej bitke, čo sa strhla v meste v noci na sobotu a pri ktorej zabili človeka, vychrlil Gudmund zo seba, akoby odriekal naučenú úlohu.
– Máš pravdu, čítal som o tom, – povedal prísažný.
– To je tak, že ja som bol v tú noc v meste, – pokračoval Gudmund.
Ale tentoraz odpoveď neprišla. V miestnosti nastalo hrobové ticho. Gudmundovi sa zdalo, že všetci naň hľadia s hrôzou v očiach, a nevládal pokračovať. Ale otec mu prišiel na pomoc.
– Kamaráti ho pozvali. Viacej si tú noc vypil, a keď potom prišiel domov, nevedel, čo kde robil. Ale bolo vidieť, že sa pobil, lebo mal šaty roztrhané.
Gudmund videl, že hrôza, ktorú cítili ostatní, stupňuje sa pri každom slove, ale on sám bol čím ďalej, tým pokojnejší. Prebudil sa v ňom pocit vzdoru, a tak sa opäť ujal slova:
– A tak keď v sobotu večer prišli noviny a ja som čítal o bitke a o čepeli, čo ostala mŕtvemu v hlave, vytiahol som z vrecka nôž a vtedy som zbadal, že mi tiež jedna čepeľ chýba.
– Zlú novinu nám oznamuješ Gudmund, – povedal prísažný. – Bolo by bývalo správnejšie, keby si nám to bol povedal už včera.
Gudmund mlčal, ale tu mu otec znovu prišiel na pomoc.
– Gudmund to veru nemal ľahké. Bolo tu veľké pokušenie všetko zamlčať. Gudmund sa o veľa ukrátil, keď sa vám priznal.
– Veru, musíme byť radi, že nám to povedal aspoň teraz, skôr ako sme sa dostali do nešťastia, – povedal prísažný trpko.
Gudmund celý čas upieral oči na Hildur, ktorá stála pred ním v závoji a s partou na hlave, a teraz videl, ako zdvihla ruku a vytiahla jednu z veľkých ihlíc, ktoré jej držali partu vo vlasoch. Zdalo sa, že to spravila celkom podvedome. Keď zbadala, že na ňu Gudmund hľadí, zapichla ihlicu naspäť do party.
– Ešte nie je celkom dokázané, že vrahom je Gudmund, – povedal otec, – ale zato myslím, že budete chcieť so svadbou počkať, kým sa všetko navyjasní.
– Nazdávam sa, že nemá význam hovoriť o čakaní, – povedal prísažný. – Myslím, že Gudmund si je svojou vecou dosť istý a že bude súhlasiť, keď to medzi ním a Hildur hneď skončíme.
Gudmund na túto výzvu neodpovedal. Pristúpil k snúbenici a podával jej ruku. Hildur sedela celkom ticho, akoby ho nevidela.
– Nechceš sa so mnou rozlúčiť, Hildur?
Teraz zdvihlo dievča hlavu a veľké oči sa mu chladne zablysli.
– V tejto ruke si držal nôž? – opýtala sa.
Gudmund nepovedal ani slova a obrátil sa k prísažnému.
– Áno, teraz som si svojou vecou istý, – riekol. – Čakať so svadbou by naozaj nemalo význam.
Tým sa rozhovor skončil a Gudmund s Erlandom sa brali preč. Museli prejsť cez viacero izieb a predizieb, kým sa dostali von, a všade videli, že prípravy na svadbu sú v plnom prúde. Dvere do kuchyne boli otvorené a oni zazreli, ako tam vo veľkom chvate pobehuje množstvo ľudí. Z kuchyne sa šírila vôňa pečienky a všelijakého pečiva, na peci stálo plno veľkých aj malých hrncov, medené rajnice, ktoré inak pokrývali steny, boli zvesené a slúžili svojmu účelu. „To sa na moju svadbu robia všetky prípravy!“ zamrmlal Gudmund, vychádzajúc von.
Ako prechádzal cez dom, mihlo sa mu pred očami všetko bohatstvo tohto starého gazdovstva. Videl jedáleň, v ktorej boli veľké stoly už prestreté a na nich stál dlhý rad čiaš a strieborných kanvíc. Išiel okolo komory na šatstvo, kde bola dlážka pokrytá veľkými truhlicami a steny zas nekonečným množstvom šiat. Keď napokon vyšiel von, videl, ako zo stajne vyvádzajú ušľachtilé kone a na bričky prestierajú krásne hune. Objal pohľadom viacero dvorov, obklopených maštaľami, stajňami, ovčincami, skladišťami, sýpkami, stodolami a ešte mnohými staviskami. „Toto všetko mohlo byť moje,“ pomyslel si Gudmund keď nasadal do bričky.
Odrazu sa ho zmocnil trpký žiaľ. Najradšej by bol vyskočil z voza a vrátil sa dnu povedať, že všetko, čo im nahovoril, vôbec nie je pravda. Len si chcel s nimi trochu zažartovať a postrašiť ich. Bola to od neho neslýchaná hlúposť, že sa priznal. Načo to bolo dobré, takto sa priznávať? Veď si tým nikto ani len trochu nepomohol. Zabitý je už raz zabitý. Ech, toto priznanie malo len jediný výsledok, že sa ešte aj on zahubil.
Za posledné týždne ho tento sobáš menej lákal, ale až teraz, keď sa ho musel zriecť, videl, koľko bol hoden. Bolo to priveľa stratiť Hildur Erikssonovú a všetko, čo mal s ňou dostať. Čo tam po tom, že je svojvoľná a samoľúba, keď široko-ďaleko niet lepšej a s jej pomocou by dosiahol aj veľkú moc a vážnosť.
V tejto chvíli mu nechýbala len Hildur so svojimi majetkami, ale aj menšie veci. V tejto chvíli sa už mohol viesť do kostola a každý, kto by ho videl, bol by mu závidel. Práve dnes mal sedieť na čelnom mieste za svadobným stolom. Práve dnes sa mal oddávať tancu a veselosti. Práve dnes bol jeho veľký deň šťastia, a ten sa od neho teraz vzďaľoval.
Erland sa pochvíľou obracal k synovi a mlčky ho pozoroval. Gudmund už nemal také pekné a zjasnené črty ako ráno, naopak, sedel ako kôpka nešťastia a pohľad mal vyhasnutý. Otca zaujímalo, či syn ľutuje, že sa priznal, aj sa ho chcel na to opýtať, ale potom si povedal, že najmúdrejšie bude mlčať.
– Kam máme namierené teraz? – opýtal sa Gudmund po chvíli. – Nebolo by najlepšie ísť rovno k richtárovi?
– Teraz pôjdeš domov, aby si si oddýchol a vyspal sa, – povedal otec. – Za posledné noci si sa veľmi nevyspal.
– Mama sa zhrozia, keď nás uvidia.
– Neboj sa, nebude až taká prekvapená, – povedal otec. – Vie presne toľko čo ja. Bude sa tešiť, že si sa priznal.
– Myslím, že mama aj vy ostatní by ste ma najradšej dostali do chládku, – povedal Gudmund roztrpčene.
– Vieme, že si konal správne a že si tým veľa stratil, – povedal otec. Hreje nás myšlienka, že si zvíťazil sám nad sebou.
Gudmund sa nemohol zmieriť s predstavou, že teraz príde domov a bude musieť počúvať chvály za to, že si pokazil budúcnosť. Hľadal nejakú výhovorku, aby sa nemusel s nikým stretnúť, kým sa mu nevráti do duše pokoj. O chvíľu sa viezol okolo miesta, kde cesta odbočovala na Veľkú slatinu.
– Otec, nemohli by ste zastať? Myslím, že by som sa mal pozhovárať s Helgou.
Otec ochotne zastavil. – Len príď čím prv domov, aby si si riadne oddýchol, – povedal synovi.
Gudmund zamieril do lesa a čoskoro sa stratil otcovi z dohľadu. Vôbec nemal v úmysle ísť za Helgou, len bol rád, že môže byť sám a že sa nemusí pred nikým premáhať. Ukrutne sa na všetko zlostil, kopal do kameňov, čo mu ležali v ceste, alebo odlomil celý konár len preto, že ho niektorý lístok udrel do tváre.
Kráčal hore chodníkom, čo viedol na Veľkú slatinu, domkárovu chalupu však obišiel a pokračoval v ceste na vrch, ktorý sa vypínal nad ňou. Ale stúpanie bolo čím ďalej tým namáhavejšie, lebo Gudmund zablúdil, a tak musel ísť hore širokým korytom ostrých kamenných tabiel. Bola to nebezpečná cesta po týchto hranatých skaliskách, lebo stačilo sa len raz pošmyknúť, aby si dolámal ruky aj nohy. A on to veľmi dobre vedel, no aj tak stúpal ďalej, akoby mu robilo radosť, že sa môže vystavovať nebezpečenstvu. „Ak spadnem a dokaličím sa, nikto ma tu hore nenájde,“ pomyslel si. „No a čo? To je jedno, či budem čakať na smrť tuná, alebo roky sedieť vo väzení.“
Gudmund mal však šťastie, a už o niekoľko minút stál na vrchole Storhöjdu. Raz tu vypukol lesný požiar a keďže vrchol kopca bol ešte holý, Gudmundovi sa teraz naskytol krásny výhľad na kraj. Videl doliny a jazerá, tmavé lesy a bohaté chotáre, kostoly a panské sídla, malé domkárske chalupy a veľké dediny. V diaľke sa rozprestieralo mesto zahalené bielym slnečným oparom, z ktorého vyčnievalo niekoľko jagavých veží. V dolinách sa vinuli cesty a na úpätí hory sa náhlil po železnici vlak. Gudmund videl pred sebou celú krajinu.
Hodil sa na zem, a nemohol od toho veľkolepého obrazu oči odtrhnúť. Krajina pred ním vyzerala vznešene a úchvatne, a Gudmund zrazu videl, aký je aj so svojimi starosťami malý a nepatrný.
Spomenul si, že keď ešte ako chlapec čítaval o pokušiteľovi, ktorý vyviedol Ježiša na vysokú horu, aby mu ukázal všetku nádheru sveta, on, Gudmund, si vždy myslel, že stáli na Storhöjde, a teraz si zopakoval staré slová znovu: „Toto všetko ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať.“
A odrazu si uvedomil, že po tieto dni bojoval s takým istým pokušením. Lenže on s tým rozdielom, že jeho nevyviedol pokušiteľ na nijakú vysokú horu a neukazoval mu nádheru moci a bohatstva. „Len to zlé zamlč, čo si azda vykonal,“ povedal, „a ja ti dám toto všetko.“ A keď Gudmund došiel v myšlienkach až sem, pocítil v srdci slabé uspokojenie.
– Veď som to odmietol, – povedal, a vtom pochopil, čo všetko mohol stratiť. Keby bol mlčal, nemusel by azda vzývať pokušiteľa až do smrti? Stal by sa z neho ostýchavý a nesmelý človek, úbohý otrok svojho majetku. Večne by nad ním visela hrozba, že jeho čin vyjde raz najavo. Už nikdy by nemal pocit, že je slobodný tvor.
Gudmunda sa zmocnil hlboký pokoj. Bol šťastný, že pochopil, že konal správne. Keď si spomenul na minulé dni, zdalo sa mu, že habkal v temnotách. Aký zázrak, že predsa našiel správnu cestu! V duchu si kládol otázku, ako to, že nezablúdil. „Preto, lebo doma boli ku mne všetci takí dobrí,“ vravel si, „a najviac mi poslúžilo to, že mi Helga prišla zaželať šťastia.“
Ešte chvíľu ležal na zemi, ale potom si uvedomil, že by mal ísť domov povedať rodičom, že znovu našiel stratený pokoj. Keď napokon vstal a chcel sa vydať na spiatočnú cestu, zbadal, že poniže na skalnatom výčlenku sedí Helga.
Pravda, ona nemala taký krásny a voľný výhľad na kraj, videla iba výbežok doliny, nič viac. Teraz pozerala v tú stranu, kde ležala Närlunda, a iste videla časť gazdovstva. Len čo ju Gudmund zazrel, pocítil, ako mu srdce, ktoré celý deň zápasilo s úzkosťou, poskočilo od radosti a súčasne ho zaliala taká vlna šťastia, že ostal stáť začudovaný sám nad sebou.
„Čo sa to so mnou robí? Čo to len je? Čo to len je?“ spytoval sa v duchu. Krv sa mu rozbúšila v žilách a šťastie ho zovrelo s takou silou, až ho to skoro zabolelo. Napokon si Gudmund prekvapene povedal:
– Veď ja ju ľúbim! Bože, a to som nevedel skôr!
Uchvátilo ho to tak mocne, akoby sa ocitol vo víre jarného prúdu. Celý čas, čo ju poznal, bol spútaný. Všetko, čo ho k nej ťahalo, chcel zahatať. Až teraz sa oslobodil od myšlienky, že sa ožení s druhou, až teraz ju mohol ľúbiť bez zábran.
– Helga! – zvolal a už aj sa púšťal dolu strminou k nej.
Helga prestrašene vykríkla a obrátila sa.
– Neboj sa! To som len ja.
– A prečo nie si v kostole?
– Ech, z dnešnej svadby nebude nič. Hildur ma nechce.
Helga vstala. Chytila sa za srdce a zavrela oči. V prvej chvíli nechcela veriť, že je to Gudmund. Asi ju tu v hore zrak aj sluch opúšťa. Ale aký je milý a drahý, že prišiel, aj keď len ako vidina, a Helga nehybne stála so zavretými očami, aby si to mámenie zmyslov trochu predĺžila.
Gudmund bol celý bez seba a ako opitý od veľkej lásky, ktorá mu vzbĺkla v srdci. Len čo pribehol k Helge, schytil ju do náručia a pobozkal, a Helga sa nebránila, tak ju to prekvapenie omráčilo a zbavilo všetkej sily. Bol by to priveľký zázrak, keby ten, ktorý mal práve teraz stáť v kostole po boku svojej nevesty, naozaj prišiel sem do hory. Nedbá, nech ju to mámenie alebo ten dvojník, čo k nej prišiel, hoc aj pobozká.
Ale v tej chvíli, ako ju Gudmund pobozkal, Helga sa prebrala a odstrčila ho. A potom ho začala zasypávať otázkami. Je to naozaj on? Čo tu teraz v hore robí? Postihlo ho nejaké nešťastie? Aa prečo svadbu odložili? Vari Hildur ochorela? Alebo farára v kostole porazilo?
No Gudmund sa nechcel zhovárať o ničom inom, len o svojej láske, ale Helga ho prinútila, aby jej rozpovedal všetko, ako bolo. A kým rozprával, ticho sedela a s napätím počúvala.
Vôbec ho neprerušovala, až kým nedošiel k tomu zlomenému nožu. Vtedy vyskočila a opýtala sa ho, či to bol jeho starý nožík, ten, čo mával, keď u nich slúžila.
– Áno, akurát ten to bol, – pokračoval.
– A koľko mal zlomených čepelí? – opýtala sa Helga.
– Len jednu.
Tu začala Helga tuho rozmýšľať. Sedela so stiahnutým obočím a usilovne spomínala. Ako to len bolo? Áno, pravdaže, jasne sa pamätá, že si ten nôž od neho požičala, lebo chcela naštiepať triesky, bolo to deň predtým, ako od nich odišla. A vtedy ho zlomila, ale potom už nemala príležitosť mu to povedať. Gudmund sa jej v tom čase vyhýbal, nechcel sa s ňou zhovárať. Akiste ho celý čas nosil vo vrecku a nezbadal, že je zlomený.
Helga zdvihla hlavu, že mu to povie, ale Gudmund práve rozprával o svojej raňajšej návšteve u nevesty, a tak ho nechala dohovoriť do konca. Keď počula, ako sa rozišiel s Hildur, pokladala to za také hrozné nešťastie, že sa naňho vyrútila s výčitkami.
– To je tvoja chyba, – povedala. – Prídeš tam aj s otcom a vyľakáš ju na smrť s takou hroznou novinou. Neovládala sa, preto ťa odbila. Chcem ti povedať len toľko, že si myslím, že už v tejto chvíli ľutuje.
– Pre mňa nech si ľutuje, koľko chce, – povedal Gudmund. – Teraz viem, že patrí k takým, ktoré myslia len na seba. Som rád, že som sa s ňou rozišiel.
Helga stisla pery akoby v strachu, že jej to veľké tajomstvo vykĺzne z úst. Teraz mala veľa látky na premýšľanie. Teraz už nešlo len o to, ako očistiť Gudmunda z vraždy. Teraz tu bolo aj nepriateľstvo, ktoré vzniklo medzi Gudmundom a snúbenicou. Nemala by im azda prispieť na pomoc tým, čo vie?
A znovu ticho sedela a rozmýšľala, až kým Gudmund nezačal rozprávať o tom, že teraz sa jeho náklonnosť obrátila k nej. Toto už pokladala Helga za najväčšie nešťastie, ktoré mohlo Gudmunda v dnešný deň postihnúť. Je zlé, že stráca takú výhodnú partiu, ale že si chce nahovoriť dievča ako ona, to je ešte horšie.
– Nie, Gudmund, s týmto nezačínaj, – povedala Helga a postavila sa mu na odpor.
– A prečo by som nemal? – opýtal sa Gudmund a zbledol
– Vari si aj ty taká ako Hildur, že sa ma bojíš?
– Nie, to nie preto. – Chcela mu vysvetliť, že privoláva na seba pohromu, ale on ju nepočúval.
– Počul som, že voľakedy bývali ženy, ktoré verne stáli pri mužovi, keď sa dostal do nešťastia, ale dnes už také človek nestretne.
Pri týchto slovách sa Helga strhla. Najradšej by sa mu bola hodila okolo hrdla, ale našťastie sa opanovala. Dnes musí byť rozumná ona.
– Je pravda, že by som ťa nemal pýtať za ženu v tento deň, keď budem musieť ísť do väzenia, ale keby som aspoň vedel, že ma budeš čakať, kým si neodsedím trest, znášal by som všetky ťažkosti s ľahkým srdcom.
– Gudmund, nie ja budem na teba čakať.
– Všetci ľudia ma budú odteraz pokladať za zločinca, za takého, ktorý sa ožiera a zabíja. Ale keby sa našiel aspoň jeden človek, ktorý by pozeral na mňa s láskou, to by mi dodalo toľko odvahy ako nič na svete.
– Gudmund, veď ty dobre vieš, že ja nikdy nebudem o tebe mrzko zmýšľať.
Helga bola celkom pokojná. Gudmundove prosby začínali byť pre ňu priveľa. Raz nevedela, ako sa mu vyšmyknúť. Ale Gudmund nič nechápal, iba si namýšľal, že sa v nej mýli. Akiste necíti k nemu to, čo on cíti k nej. Pristúpil celkom blízko k nej a pozrel na ňu, akoby jej chcel dovidieť až na dno srdca.
– Vari nesedíš akurát na tejto skale preto, aby si videla Närlundu?
– Áno, preto tu sedím.
– A vari dňom i nocou netúžiš, aby si sa ta mohla vrátiť?
– To áno, ale netúžim za nijakým človekom stamodtiaľ.
– A na mne ti nezáleží?
– To áno, ale nechcem sa za teba vydať.
– Tak potom koho máš rada?
Helga mlčala.
– Je to Per Martensson?
– Áno, veď som aj povedala, že ho mám rada, – odvetila Helga celkom vysilená.
Gudmund na ňu ešte chvíľu pozeral a tvár mal znetvorenú od zúrivosti.
– Nuž tak zbohom. Naše cesty sa rozchádzajú, – povedal. A s tým zoskočil na skalný výčnelok hlboko pod nimi a vzápätí zmizol medzi stromami.

Pokryčovanie zajtra

Listy z onoho sveta

02.12.2010

LIST LUCIA ANNAEA SENECU JUNIORA Z ONOHO SVETA JÚLIUSOVI NA TOMTO SVETE, V KTOROM BUDE REĆ AJ O JONATÁNKACH Milý Július, s nadšením som prijal správu od Ciceróna, že nás tu na Onom svete niekto viac »

Nedajú si to vziať

01.12.2010

Nedajú si to vziať Raz večer sme s Lasicom hrali divadlo. Kým sme sa pred predstavením vzadu obliekali, spredu k pokladnici pristúpili dve ženičky z vidieka a pýtali si lístky na Lasicu a Satinského, viac »

Citáty a porekadlá

30.11.2010

"Vlády, které potlačují svobodu slova, neboť zjevované pravdy jsou pro ně nepohodlné, jednají jako děti, které zavírají oči, aby nebyly viděny." L.Börne "Kto nic nezakousil, málo ví, viac »

trump junior

Trump junior vypovedal v Senáte o role Moskvy v ovplyvňovaní amerických volieb

14.12.2017 06:29

Zákonodarcovia sa zaujímali o stretnutie Trumpa mladšieho s ruskou právničkou v New Yorku.

ECUADOR-POLITICS/

Ekvádorský viceprezident spoznal trest: pre korupciu dostal šesť rokov

14.12.2017 06:16

Verdikt zatiaľ nie je právoplatný.

Doláre

Fed zvýšil základný úrok o štvrť percentuálneho bodu

14.12.2017 00:00

Americká centrálna banka podľa očakávania zvýšila základný úrok o štvrť percentuálneho bodu do rozpätia 1,25 až 1,50 percenta.

UKRAINE-POLAND/PRESIDENTS

Porošenko a Duda rokovali o histórii, varovali pred tlakom Ruska

13.12.2017 22:54

Zosúladiť rozdielne názory na priebeh a odkaz druhej svetovej vojny sa v Charkove pokúsili ukrajinský prezident Petro Porošenko a jeho poľský partner Andrzej Duda.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 174
Celková čítanosť: 218519x
Priemerná čítanosť článkov: 1256x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy