peternagy

Pokračovanie poviedky Veselý chlapec od Björnstjerne Björnsona.

Kozliatko bolo priviazané o múr a Öyvind vyšiel von a díval sa do vrchov. Prišla k nemu matka a sadla si; chcel počuť rozprávky o neznámych veciach, lebo kozliatko mu už nestačilo. Tak sa raz dozvedel, že kedysi dávno všetko vedelo rozprávať. Kopec sa rozprával s potôčikom, potôčik s riekou a rieka s morom a oblohou; ale on sa spýtal, či sa aj obloha rozprávala s niekým, a obloha sa prihovárala mrakom, mraky stromom, stromy tráve, tráva zasa muchám a muchy zvieratám a zvieratá deťom a deti dospelým; a tak to šlo ustavične dookola a nik nevedel, kto vlastne začal. Öyvind sa díval na vrch, na stromy, na more, na oblohu a akoby to všetko prvý raz videl. Vtom vyšla mačka a ľahla si na slniečko. „Čo rozpráva mačka?“ spýtal sa Öyvind a ukázal na ňu. Matka zaspievala:

Večer je už a slnce na západe;
lenivá mačka na kameňoch pradie:
„Dve malé myšky za rána
a k tomu čerstvá smotana,
krčiažtek chutný, malinký,
no, ešte štyri sardinky –
dobre sa mám, jem dosýta
žalúdok nič už nepýta,“
vraví si mačka.

Prišiel kohút so sliepkami. „Čo vraví kohút?“ spýtal sa Öyvind a tľapkal. Matka spievala:

Skrýva si sliepka kuriatka a kutá
na jednej nohe kohút takto húta:
„Ľaď, táto sliepka, hlupaňa –
celý deň sa len preháňa;
no, okrem mňa či na humne
rozmýšľa niekto rozumne?!
Dnu, sliepky, spať! Každá v svoj kút!
Slnce už môže zapadnúť,“
tak vraví kohút.

Na streche sedeli dva vtáčiky a spievali. „Čo si rozprávajú vtáky?“ spýtal sa Öyvind a smial sa.

„Ach, komu lepšie od vtáka,
keď naňho práca nečaká,“
vravia si vtáčiky.

A on sa dozvedel, čo všetko rozpráva aj ten mravec, čo lezie po machu, a červík, čo vŕta v kôre.
V to leto ho matka začala učiť čítať. Knihy mal už dávno a mnoho premýšľal, ako to bude, keď sa mu aj tie začnú prihovárať. Teraz sa písmená premenili na zvieratká, vtáky a na všeličo iné; a čosi-kamsi začali chodiť spolu, vždy dve a dve „a“ stálo a odpočívalo pod stromom, ktorý sa volal „b“, potom prišlo „c“ a robilo to isté; ale keď sa tri alebo štyri stretli, akoby sa boli rozkmotrili; nechcelo im to ísť. Čím prichádzal ďalej, tým väčšmi zabúdal minulé, najdlhšie si zapamätal „a“, ktoré mal najradšej; bola to malá čierna ovečka, priateľka všetkých; onedlho však zabudol aj na „a“, lebo v knihách neboli rozprávky, len samé lekcie.
Jedného dňa prišla matka a povedala: „Zajtra sa znova začne škola, pôjdeš ta so mnou.“ Öyvind už počul, že škola je miesto, kde sa hrá mnoho chlapcov, a preto nič proti tomu nenamietal. Veľmi sa tešil, už bol pár ráz na školskom dvore, ale ešte nikdy nie na vyučovaní, a hore vŕškom išiel veru rýchlejšie ako matka, lebo sa už nevedel dočkať. Keď prišli k starej izbe, začuli zdnu hrozný šumot, akoby hučal doma ich mlyn, a Öyvind sa spýtal matky, čo je to: „Deti čítajú,“ odvetila ona a on sa veľmi tešil, lebo sám takto čítal, kým ešte nepoznal písmená. Keď vošli, zazreli okolo stola sedieť mnoho detí, tak mnoho, že ich ani v kostole nebolo viac. Niektoré sedeli na svojich kapsách pozdĺž steny, iné stáli v skupinkách okolo počítadla; starý bielovlasý chlap, učiteľ, sedel na stoličke pri peci a napchával si fajku. Keď Öyvind s matkou vošli, všetci naňho pozreli, šum mlynčekov utíchol, ako keď sa zapchá hať. Všetci sa dívali na nich, matka pozdravila učiteľa a on ju.
„Tu vám vediem chlapca, ktorý sa chce naučiť čítať,“ povedala matka. „Ako sa volá šarvanec?“ spýtal sa učiteľ a siahol si do vrecka po tabak.
„Öyvind,“ odvetila matka. „Pozná písmená a vie ich skladať.“ – „Ale čo,“ povedal učitaľ, „poď sem, ty bielohlávok!“ Öyvind pristúpil k nemu, učiteľ si ho posadil na kolená a sňal mu čiapku. „Aký šumný chlapec!“ povedal a pohladkal ho po vlasoch; Öyvind mu pozrel do očí a smial sa. „Ty sa mi smeješ?“ Zamračil sa. „Áno, smejem sa,“ odvetil Öyvind a chichotal sa. Aj učiteľ sa začal smiať, smiala sa aj matka, deti cítili, že aj ony by sa mali smiať, a tak sa smiali všetci spolu.
Tak prišiel Öyvind do školy.
Keď si mal sadnúť, všetky deti mu chceli urobiť miesto. Dlho sa obzeral, deti si šepkali a ukazovali; obracal sa na všetky strany s čiapkou v ruke a s knihami pod pazuchou. „No, čo premýšľaš?“ spýtal sa učiteľ a znova sa zapodieval fajkou. Ako sa chlapec obracal k učiteľovi, zbadal, že hneď vedľa neho, pri peci na červenom stolčeku, sedí Marit, čo má toľko mien. Tvár si skryla do rúk a pomedzi prsty hľadela na neho. „Sem si sadnem!“ chytro povedal Öyvind, vzal stoličku a sadol si vedľa nej. Ona trochu nadvihla rameno, ktoré obrátila k nemu, a spod lakťa pozrela na neho. On si hneď prikryl tvár obidvoma rukami a tiež sa díval na ňu spod lakťa. Tak sedeli a prekárali sa, ona sa smiala, aj on sa smial, deti to videli a tiež sa smiali; zrazu sa ozval mocný hlas, ktorý bol čím ďalej mirnejší: „Ticho, vy čertove kvietky, vy škriatkovia, vy drobizg – ticho a buďte mi dobré, vy prasiatka z cukru!“ Učiteľ prudko spustil, ale ešte skôr ako skončil, zmiernil tón. V škole nastalo ticho, mlynčeky znova spustili, každý si nahlas čítal zo svojej knihy, ozvali sa jemné diskanty, silnejšie hlasy zneli hlasnejšie a hlasnejšie, aby prehlušili ostatné, a kde-tu niekto zvrieskol; Öyvind ešte v živote nepočul taký zábavný huk.
„Tu je vždy takto?“ spytoval sa šepotom Marit. „Áno, takto,“ odvetila mu.
Neskôr museli ísť k učiteľovi a čítať mu; potom si k nim prisadol nejaký chlapček a čítal s nimi, a keď to skončili, mohli si ísť sadnúť.
„Aj ja som dostala kozliatko,“ povedala Marit. „Dostala si?“ – „Áno, ale nie je také pekné ako tvoje.“ – „Prečo neprídeš častejšie na vŕšok?“ – „Starý otec sa bojí, že by som mohla spadnúť.“ – „Ale veď to nie je tak vysoko.“ – „Starý otecko ani tak nechce.“
„Mama pozná veľa pesničiek,“ povedal Öyvind. „Ver mi, aj starý otec ich pozná.“ – „Áno, ale nie také, čo pozná mama.“ – „Starý otec vie pieseň o tanci. Chceš ju počuť?“ – „Áno, veľmi rád.“ – „Potom sa musíš pomknúť bližšie, aby to pán učiteľ nepočul.“ Pritiahol sa bližšie a ona štyri alebo päť ráz zopakovala krátku slohu piesne, až sa ju chlapec naučil, a to bolo prvé, čo sa v škole naučil.

„Oj tancuj!“ volajú skaly
v husliach sa struna pára
a sluha od richtára
skočí a zvolá: „Hola, hoj!“
„Stoj!“ zvolá a sotí ho zrazu
bujarý Ola,
smejú sa dievky z kola –
richtár len hľadí na ten boj

„Hop!“ zvolá nespratný Erik
skočí až do povaly,
div že ju neprevalí
a stena nezrúti sa s ním!
„Stop!“ zvolá nablízku Elling
za krk ho drapne,
v dverách mu ešte čapne:
„a nech ťa tu už nevidím!“

„Jé!“ zvolá Razmus a Randi
okolo pása chytí:
„Teraz už mojou si ty
po dobrom radšej bozk mi daj!“
„Nie!“ povie Randi a riadnu
jednu mu pacne,
smejúc sa nebojácne:
„Na, čo si chcel, a nefňukaj!“

„Vstať mládež!“ zvolal učiteľ. „Dnes ste prvý deň v škole, pustím vás skorej, ale najprv sa pomodlíme a zaspievame si.“ Škola ožila, všetko skákalo po laviciach, po miestnosti, džavotalo jedno väčšmi ako druhé. „Ticho, tuláci, darebáci, drobizg! – Ticho a pekne nastúpiť, deťúrence!“ povedal učiteľ a nato sa všetko ticho a pokojne zdvihlo, učiteľ si stal pred deti a pomodlil sa krátku modlitbu. Potom začali spievať, učiteľ spustil mocným basom, deti stáli so zopätými rukami a spievali. Öyvind stál pri dverách s Maritou a díval sa na deti; aj oni dvaja zopäli ruky, ale spievať nevedeli
To bol prvý deň v škole.