peternagy

Prežité rozprávky sú najkrajšie.

Posledný víkend som strávil vo svojom rodnom meste Dunajskej Strede a plnil si svoje rodinné povinnosti. Trochu som sa pomotal po meste, zašiel som aj do knižnice, ktorá sídli v „kulturáku“. Cestou naspäť som si všimol neobvyklý ruch vo vestibule. Pristavil som sa pri menšej skupinke a spýtal sa, čo sa tu koná. „Ezoterika“, znela odpoveď. Nič pre mňa, tomuto neholdujem, pre mňa je to nula bodov, šiel som teda za nákupom a krátkou návštevou. Tá erototerka mi však začala vŕtať v hlave, veď kedy budem mať príležitosť najbližšie vidieť podobný, nepochybne hodnotný ezoterický festival?“ Niečo ma ťahalo naspäť, čo keď stretnem niekoho známeho alebo nadviažem novú známosť, prípadne si môžem urobiť taký menší sociologický prieskum na konzumentoch a pestovateľoch tejto nesporne veľmi zaujímavej kombinácie celej rady vedných disciplín a širokého spektra hlbokých poznatkov ľudstva všetkých kultúrnych,historických a časových pásiem. Červík pochybností však nedal pokoja, čo keď na tom predsa len niečo bude? Veď už neraz som priam notoricky pochyboval o veciach a pojmoch, aby som potom začal pochybovať o svojich pochybnostiach.
Vyzbrojený pochybnosťami som sa teda vrátil, pri druhom vstupe do kočovnej ríše divov som už za úbohé 4, (slovom štyri) jednotky novej meny dostal celodennú vstupenku. Somár sprostý, mohol som povedať, že idem iba do knižnice a nenápadne ako slon medzi tučniakmi sa na to celé čudo podívať. Kašľať na to, za ten investovaný objem finančných prostriedkov dostávam pásku na ruku pripomínajúcu obojok, som označený, je to vstupenka na celý deň, mám ojedinelú príležitosť doplniť si medzery vo vzdelaní na takmer dvadsiatich prednáškach renomovaných odborníkov z nejednej krajiny, vyskúšať si nejakú procedúru, vyliečiť neduh, prečistiť si telo, myseľ a dušu, nakúpiť literatúru, začať nový život. Priam sa mi z tých možností zakrútila hlava, už začínam cítiť vo vzduchu akési vibrovanie.
Prvé, čo upútalo moju pozornosť boli piramídy, najprv som si myslel, že organizátori zabudli dať preč nejaké kulisy, ale nie, popri dvoch veľkých takmer pravidelných štvorstenoch je za nimi na stole celá zbierka ďaľších zázrakov rôznych veľkostí a prevedení, tieto sú už kryté. Jeden pán v stredných rokoch čosi intenzívne vysvetľuje mladej dievčine a ona si po chvíli s odhodlaným výzorom a neúspešne maskovanou trémou sadá pod jednu z piramíd, zatvára oči, škoda, mala ich celkom pekné. Pod druhou piramídou je čosi pohodené, pozornejší pohľad prezrádza, že je to jeden pán na lehátku zabalený v takej čudnej deke. Asi si poriadne uhol a dospáva opicu. Po chvíli sa však dozvedám, že za smiešnu najmenšiu bankovku si to môžem vyskúšať aj ja. Na to ešte nie som dosť pod parou, odpovedám si v duchu a zrazu mi svitlo, že tie malé piramídy sú zrejme na myš, škrečka, kurča, mačku, atď. Keď som sa obsluhe pochválil svojim dôvtipom, tak sa na mňa pozrela ako na žiaka osobitnej školy a povedala len toľko, že je to aj na neživé predmety s ktorými prichádzame do styku, aj tie treba z času na čas preliečiť. Doteraz ma mrzí, že som sa neodvďačil pohľadom tinídžerky na Bezdedu, nejako mi to nevyšlo, môj obdiv k tým nesporne veľmi užitočným vecičkám to však nijako neznižuje.
O chviľu prechádzam do akejsi provizórnej nemocničnej izby, postele, pri nich alebo nad nimi všakovaké prístroje. Je tu celkom príjemne, tak prečo sú tí pacienti tak zababušení, kladiem si otázku. Ľudia ležia aj na podlahe, taký mladý fešák, asi sanitár sa skláňa nad jednou postaršou dámou, asi ju chce uložiť na posteľ. Netrafil som sa, akoby zo mňa vyprchal postreh, je to ortopéd alebo masér, možno aj oboje, so zanietením a veľmi hľbavým výzorom predvádza svoje umenie.
Zrazu to tu začína hustnúť, aha, skončila jedna z prednášok, ľudia vychádzajú zo sály, zahajujem teda svoj sociologický prieskum, čo keď to nejaká agentúra odkúpi, aj v tomto čisto duchovnom prostredí sa mi darí myslieť na ten hnusný, prízemný biznis. Prechádzam sa teda hore-dole, pristavujem sa, počúvam, občas i pokochám a v hlave počítam, odhadujem. Výsledkom môjho vedeckého pozorovania je, že sa tu nachádza atypická a nereprezentatívna vzorka obyvateľstva.
Keby tu bola Iveta Radičová, tak by prispela k ešte drvivejšej prevahe žien, vekový priemer by však výrazne vylepšila smerom nadol. Ten vylepšujem aj ja, hoci som o rovných 711 dní starší. Stredná vrstva takmer absentuje, mladých je asi tak okolo preferencií opozície dohromady, detí a čučoriedok ešte menej. Národnostné zloženie je tiež trochu mimo, prevaha Maďarov je výraznejšia ako v regióne. Vysvetlenie je prosté, je tu veľa ľudí z blízkeho zahraničia. Ostatné ukazovatele, ako napríklad vzdelanie, obľúbený seriál, (spevák, skupina),vierovyznanie, majetok, či číslo topánok som neskúmal, snáď o rok, určite si to nenechám ujsť. Toľko o návštevníkoch, amatéroch.
U profesionálov, teda tých čo ponúkajú rôzne produkty, je to čo do veku presne naopak, prevažujú mladí. Jasne sú rozlíšiteľné dva typy. Usilovný, akčný marketinkový gigant orientálneho typu na jednej a zapálený a presvedčený prorok, naslovovzatý, povolaný a ukecaný guru na strane druhej. Výrazne dominuje zahraničie. Upútali ma vlastne len dve osoby. Horoskopárka, je pri nej najviac záujemcov, hotová šora, veľmi sympatická bacuľka, sexepíl priam bije do očí, vek niečo cez dvadsať, teda s bohatou praxou, zrejme preto ten záujem. Oblečenie a visáž našepkáva, že sem spadla z nakrúcania Pottera. O kúsok ďalej postáva za stolíkom jej pravý opak, maličká žienka, púta pozornosť tým, že tú pozornosť vôbec nepúta, očividne ju to však nevzrušuje. Ťažko odhadnúť, či jej chýba viac kilgramov do štyridsať alebo rokov do tridsať, hranatá tvárička s výrazným nosom, nevdojak rozmýšľam, čo by sa s ňou dalo robiť. Posadiť si ju pred seba na bycikel aby rozrážala protivietor, nič iné ma nenapadá.
Vedeckú misiu som teda splnil, vypracúvam plán ďaľšieho postupu: odskočím si na pivo a tam si ten plán tvorivo rozviniem ako Stalin Lenina. Hoci tam bol huriavk a navyše bola naladená tá najhlúpejšia stanica, s pivom som ten plán splnil na tristo, s tými velikánmi ezoteriky dokonca na štyristo percent.
Keď som sa vrátil, tak piramída s ležadlom bola obsadená, prvý bod programu teda odkladám na neskôr. Vydávam sa na púť s cieľom obdivovať tie zázraky a len tak zo srandy si niečo vyskúšať, vystreliť si z niekoho. Je toho požehnane, merače všetkých druhov pozemských a vesmírnych energií, od jing jang jung až po karmu všetko, nabíjačky týchto energií a aj ich rušičky, tie lacnejšie na ručný pohon, drahšie fungujú na baterky. Mašinka pripomínajúca holiaci strojček vraj odhaľuje v tele človeka parazity, uf!. Ďalej kvapaliny, mastičky všetkých farieb a účinkov, mydlá, piluliek milióny, tony čajov, čo Vás s tým budem unúvať. Zmocňuje sa ma nepokoj, niečo hľadám, spriaznenú dušu, čosi atypické, som tu totálne sám.
Bacuľka je voľná, platím a sadám si do horúceho kresla. Deň a čas narodenia viem na minútu, za chvíľu sú moje dáta v počítači a bacuľka začína rozprávať. Súka to zo seba závratnou rýchlosťou, mimoriadne pestrá zmes povahových vlastností, úskalí života, však to poznáte. Niečo z toho sa na mňa hodí, niečo vôbec. Striedavo sa díva na monitor a na mňa, veď ona je vlastne len obsluhovateľka počítača. Z toho čo mi narapotala sa na mňa hodí približne dvanástina, dobre to má vymyslené. Prestáva mi byť sympatická, prvý dojem bol riadne vedľa.
Rozrážačka vzduchu je nejaká iná, idem k nej. „Prosím Vás, čo mi tým zázrakom môžte odmerať?“ Nepamätám si už odpoveď, jing alebo karma, vlastne je to jedno, nesnažila sa ma získať. Konečne je to tu, dostal som nápad. Vyťahujem peňaženku, chvíľu akože váham a pýtam sa: „Pre istotu sa opýtam, funguje to aj keď tomu človek neverí?“ Trochu pohrdlivo sa usmiala a len tak odsekla, že to funguje možno lepšie ako horoskop. Tak teda kašlem na ňu, aspoň som ušetril.
V sále je na programe nejaká hudba, na pódiu hrá jeden chlapík na takom čudnom obrovskom dychovom nástroji. Teraz si začínam uvedomovať, aký je tu kľud, nikto sa neponáhľa, nekričí, ľudia akože meditujú, nikde žiadna reklama, stý krát odvysielaný hit, či dopravný servis, o „pošli SMS a vyhraj “ ani nehovoriac. Zrazu ma čosi osvieti. Naskakuje mi antibacuľka, ako sa na moju otázku zháčila. Zapína mi, veď si tú moju otázku, čo mi môže premerať, mohla vysvetliť ako sprostú narážku, tá formulácia sa mi teda ozaj nevydarila, tak som to ozaj nemyslel, chýb mám milión, ale k ženám sa snažím správať slušne, aj k tým, ktoré si to nezaslúžia, musím si teda tú svoju povesť napraviť.
Za chvíľu som tam a hovorím. „Ja si to predsa len vyskúšam!“
Ledabolo na mňa pozrela, lenivo vstala povedala mi doslova: „Tie peniaze môžete utratiť aj užitočnejšie, keď už tomu neveríte.“ Takmer som jej ten stolík od zlosti prevrátil, urazený odchádzam, kačena sprostá, človek jej chce dobre a ešte tu starého somára bude poučovať. Kašlať na ňu,zastavujem sa pri knihách, ale nejako ma nevedia ukľudniť, tá ješitnosť a „však ja Ti ukážem kto som“ mi nedá pokoja. Zrazu dostávam nápad, vlastne len oprašujem starú dobrú osvedčenú fintu, na pár minút som si odskočil a vyzbrojený obrovskou čokoládou sa k nej vraciam. „Prepáčte že otravujem, ale my Žitnoostrovčania vieme oceniť úprimnosť“ a čokoláda je na stole. Nedávam jej šancu otrepať mi ju o hlavu, ani poďakovať sa a trielim preč.
Vnímavejší čitatelia sa iste dovtípili, že som sa ešte zastavil na pive, triedim si dojmy a pojmy, vytúžený pokoj sa nedostavuje. Uvedomujem si, že som sa znovu som sa zachoval blbo, mal som jej dať šancu naložiť s tou čokoládou podľa vlastného uváženia. Aby som už mal konečne pokoj, ponáhľam sa to napraviť.
Nenápadne ako veľryba na púšti sa motám okolo jej stolíka, ale nevenujem jej ani pohľad, s predstieraným záujmom študujem nejaké zázračné guličky na stolíku oproti, zrazu počujem od jej stolíka taký známy zvuk, akési puknutie. Bleskovo sa otáčam, na stolíku rozbalená čokoláda, čerstvo ulomený prvý rad drží v rukách, díva sa na mňa trochu šibalsky, trochu pozývajúc, idem teda bližšie.
Zo škaredého káčatka je zrazu nadherná Labuť, podáva mi ten odlomený kus čokolády so slovami: „U nás je taký zvyk, že prvý rad patrí darcovi.“ Nenachádzam odpoveď, len tak zabľabocem, že odkiaľ mohla vedieť, že sa ešte vrátim. S pôžitkom si odkusla z čokolády a sprisahanecky odpovedá: „Odmerala som si Vás!“

Chcem nejako vtipne zakontrovať, zapointovať, nič ma však nanapadá, jednoducho rezignujem. Z posledných síl predsa len zabojujem: „Dúfam, že o rok prídete zase.“
„Pre dobrú čokoládu aj Dunaj preplávam a ďakujem.“
Toto bola teda moje návšteva ezoterického festivalu, som rád, že okrem horoskopu som nezaplatil za žiadnu atrakciu, nekúpil som žiadny zázrak. Ale na tú kľudnú atmosféru a pokoj nezabudnem.