peternagy

Autorom nasledujúcich textov je košický rodák Sándor Márai (1900 – 1989), maďarský publicista a spisovateľ. Vyšli pod názvom Kniha byliniek, Kalligram 2002, preložil Peter Macsovszky.

O tom, čo je cieľom tejto knihy

Čitateľ, táto kniha by chcela byť úprimná. Napísal ju človek, ktorého poznanie je skromné a obmedzené. Ani táto kniha nechce iné ako všetky tie nespočetné knihy, ktoré dávno i nedávno chceli hovoriť o odude človeka vo svete. Takýto človek by chcel porozprávať o tom, ako treba bývať, jesť, piť, spať, byť chorý a ostať zdravý, milovať a nudiť sa, pripravovať sa na smrť a zmieriť sa so životom. Nie je to veľa, lebo ten človek a autor tejto knihy vie obzvlášť málo o sebe a o svete. Ako úloha pre človeka to však stačí. Na viac sa v živote ani nemôžeme podujať.
Táto kniha, čitateľ, bude teda úprimná a nebude hovoriť o ideách a hrdinoch, ale iba o tom, čo má do činenia s človekom. Jej autor, zatiaľ čo píše túto knihu, nechce učiť, ale učiť sa. Chce sa učiť z kníh, ktoré pred ním napísali mudrci a zasvätenci, chce sa poučiť zo života ľudí, do tej miery, do akej sa mu ich podarilo pozorovať a pochopiť, chce sa učiť zo znakov života, čiže z písma, z ľudského srdca, z byliniek a z nebeských znamení zároveň. Pretože toto všetko spolu utvára ľudský osud. Táto kniha nie je vedecká, iba taká, z akej vyučujú na základných školách. Ten, kto ju napísal, nepozná bezpodmienečne platnú pravdu a často sa mýli v jednotlivostiach. Lebo je človek. Hľadá však úplnú pravdu a nehanbí sa, ak sa mýli v jednotlivostiach. Lebo je človek. Nuž táto kniha bude asi taká ako dávne knihy byliniek, ktoré chceli odpovedať jednoduchými príkladmi na otázky, čo vlastne treba robiť, keď niekoho bolí srdce alebo ho opustil Boh.
A kto to lepšie vie, nech to aj lepšie povie.

O cene života

Životu môže dodať cenu iba služba, ktorou sa obraciame k ľuďom. Znie to trochu prísne a všeobecne, no je to jediná pravda, ktorú som so všetkými dôsledkami spoznal. Nikto nemôže sedieť na rozkvitnutej lúke ako býk Ferdinand a beztrestne ovoniavať krásne kvety. Si človek, musíš teda žiť ako človek a medzi ľuďmi.
Len ak žiješ spravodlivo, žiješ ako človek. Ak sa v hĺbke každého tvojho činu a slova nachádza úmysel neubližovať ľuďom. Ak sa pokúsiš – nenápadne a bez márnomyseľných póz – pomôcť ľuďom. Občas iba tým, že nazamlčíš jednoduché pravdy. Občas iba tým, že nepodáš ďalej klamstvo iných. Občas iba tým, že nepovieš áno, keď každý kričí: „Áno, áno!“ Dôsledne a po celý život nesúhlasiť s klamstvom ľudí je väčšie hrdinstvo, ako príležitostne nahlas proti nemu protestovať, bijúc sa pritom do pŕs.
Na smrteľnej posteli odpočívaš pokojne iba vtedy, ak si každý deň, pri plnom vedomí, slúžil pravde. Niekedy je pravda veľmi jednoduchá a malicherná. Nebuď však prieberčivý. Taká je cena života.

O tom ako sa má žiť a písať

Každý mudrc, ktorého myšlienky sa mi podarilo spoznať, ma učil, že žiť a písať sa má tak, ako keby každý náš čin mal byť posledný v živote, ako keby za každou napísanou vetou kládla bodku smrť. Iba vedomie smrti zbavené precitlivenosti, strachu a neopodstatnenej zbabelosti dodáva nášmu životu a písaniu skutočnú dôstojnosť. Žiť a písať treba osudovo, čiže pokojne, veľmi pozorne, s rovnakým nasadením, dbajúc na svet i na seba, na svoj rozum i vášne, na úmysly ľudí a na vzťahy k vesmíru. Je to jediný postoj hodný človeka: viac od nás nežiada ani Boh. A niet väčšieho hriechu a márnejšej námahy, ako chcieť viac alebo iné než to, čo od nás žiada Boh.

O ľudskom charaktere

Najzaujímavejším javom, s ktorým sa stretávame počas ľudského života, je charakter človeka. Nič nie je také zaijímavé, prekvapujúce, nevypočítateľné ako proces, v ktorom sa prejavia povahové zvláštnosti človeka. Nech už svet ukazuje čokoľvek: krajiny a prírodné krásy, nedozerné obmeny pozemskej flóry a fauny, nič nie je také svojské ako charakter určitého človeka. Keď náš záujem pri pozorovaní vecí sveta prenikne k poznaniu ľudskej povahy, zrazu nadobudneme pocit, že toto bola naša skutočná úloha v živote. Všetko ostatné, čo sme spoznali, obohacovalo iba naše vedomosti. No naša duša sa obohatí len poznaním charakterov. Pretože to je najbezprostrednejšia ľudská skúsenosť, áno, charakter sa rovná samotnému človeku.
A keďže charakter sa rovná samotnému človeku, snaha o jeho zatajenie je daromná: človek svoju povahu nedokáže skryť rovnako ako ani nijaká hmla neukryje jeho telesnú schránku. Počas života môžeme dočasne nosiť falošnú bradu a prestrojenie, no v istom okamihu spadnú z nás všetky kostýmy a uzrieme pravú tvár. Jediný pohyb, slovo, čin nakoniec prezradia našu skutočnú povahu: maškarný ples môže byť iba dočasný. A stretnutie so skutočnými zvláštnosťami charakteru je najväčším ľudským zážitkom, aký môžeme mať.

O tom, čo je pravá životná skúsenosť

Pravá ľudská skúsenosť je teda obsiahnutá predovšetkým v poznaní seba samého. Spoznávanie sveta je zaujímavé, užitočné, opojné, strašné alebo poučné; no spoznávanie saba samého je tá najväčšia cesta, najstrašnejší objav, najpoučnejšie stretnutie. Navštíviť Rím alebo Severný pól nie je až také zaujímyvé, ako sa dozvedieť niečo skutočné o vlastnom charaktere, čiže o pravej povahe našich sklonov, o našom vzťahu k svetu, k dobru a zlu, k ľuďom, vášňam. Keď už to rozumom dostatočne pochopím, vyhľadávam v živote už iba túto skúsenosť.

O poznávaní tela

Súbežne s poznávaním charakteru musíme poznávať aj to, ako sa správa naše telo. Ale iba tak ako povahu zlého a neoddaného služobníka. Náš charakter je pán, rozum rozkazuje: telo je iba služobník. Tak s ním treba aj zaobchádzať, rozumne a spravodlivo, nestranne a prísne, ako so sluhom, ktorý je v každom okamihu náchylný k zrade, úteku a vzbure. Musíme spoznať jeho povahu, sklony, a pokiaľ možno, zosúladiť ich so svetom, s možnosťami, s prúdením večného tepu života. Je to služobník a navyše celkom detinský. Naše orgány sú také rozmarné ako požiadavky dieťaťa. Telo chce všetko, každú rozkoš, všetky možné ukojenie a chce ich nepretržite. V takýchto chvíľach s ním treba zaobchádzať prísne. No hmota, z ktorej bolo telo vyrobené, udržuje príbuzenské vzťahy aj so zemou, vodou, hviezdami: v tele je čosi večné, súčasne však smiešne podliehajúce skaze a pominuteľné. Za ten krátky čas, pokým je nám tento služobník k dispozícii, sa musíme oboznámiť s jeho povahou a kvalitou, jeho tajnými potrebami, a dobromyseľne a skúsene mu poskytnúť všetko, čo by mohol potrebovať, aby splnil svoju úlohu a nevyrušoval náš charakter a myseľ. Charakter by nemal strpieť nijakú vzburu otrokov.

O zmysloch

Myslím, že je to takto: odstup si musíme zachovať aj vo vzťahu k vlastným zmyslom. Vládcami svojich zmyslov môžeme ostať iba vďaka veľkej ohľaduplnosti, slušnosti a skúsenosti. Ten, kto je voči sebe násilný, zlyhá. Vojsko zmyslov je divoká horda. Zmysly bojujú proti človeku všetkými spôsobmi ako zápasníci voľného štýlu, nectia si nijaké pravidlá, kopú, štípu a hryzú. V ich vzbure je čosi hrozivé aj veľkolepé. Človek žije dovtedy, pokým má vášne. Vášne však možno kultivovať. Sebectvo, chlípnosť, telesný hlad a smäd sa dajú poludštiť. Tak ako aj vietor, oheň, svetlo možno skrotiť, aby slúžili človeku – aj keď sú vo svete mocné, bičujú moria a zapaľujú lesy a mestá, človek je silnejší! – takisto možno pribrzdiť aj sily a vášne, ktorými je naše telo preniknuté a ktoré vládnu srdcu i nervom. Tieto divoké sily sa dajú primäť k službe človeku. Potrebujeme na to mnoho skúseností, mnoho smútku, mnoho vôle a nadľudskú silu.

O ľudskom postoji

Nijaký taký postoj, ktorý chce vybudovať akýsi životný a denný poriadok mimo ľudského poriadku, nemá oprávnenie. Záležitosti sveta a činy majú pre človeka zmysel iba dovtedy, kým chcú vplývať na ľudí a spolupracovať so svetom človeka. Táto spolupráca môže byť bezprostredná a môže byť sprostredkovaná. Nikto však nemá právo žiť len pre seba a dokonca ani len tvoriť pre seba.

O tom, že človek he súčasťou sveta

Človek je vo svojej nesmiernej nadutosti a samoľúbosti náchylný uveriť, že smie žiť aj v rozpore so zákonmi sveta, že ich môže meniť a beztrestne sa proti nim búriť. Ako keby kvapka vody povedala: „Som iná ako more.“ Alebo iskra: „Som ohňovzdorná.“ Ale človek nie je nič iné, iba jednoduchá súčiastka sveta, podlieha takisto skaze ako mlieko alebo medvedie mäso, ako všetko, čo sa na trhu sveta na chvíľu objaví a potom, v nasledujúcej chvíli, skončí na smetisku alebo v žumpe. Človek, vo svojej telesnej podstate, nie je ani len vysokopostaveným prvkom sveta; skôr iba súčtom látok poľutovaniahodne odsúdených na zánik. Aj kameň a kov žijú dlhšie ako človek. Preto všetko to, čo svojím telom pre svet znamenáme, nemá význam. Iba naša duša je silnejšia a trvalejšia ako kameň a kov – preto sa nikdy nesmieme vnímať inak ako v mierke svojej duše. Sila, ktorá sa prejavuje v skaze podliehajúcom tkanive tela, nie je len súčiastkou, ale aj zmyslom sveta. Všetko ostatné, čo pre svet znamenáme a svetu predvádzame je smiešne a úbohé.

O poverách

Nemali by sme sa riadiť poverami. Piatok, trinástku, uhranutie, jurodivé vykladanie čísel a znamení prinieli do nášho sveta gnostici, podradné a popletené sekty, Sýrčania a alexandrijskí klčojedi, škuľaví písmoznalci, peniaci a potmehúdski nadšenci, valiaci sa do ranokresťanského Ríma. Rané kresťanstvo vtedy ešte nemalo dosť síl, aby premohlo tých, ktorí uhranú pohľadom a o piatku povedalo: „Je to iba obyčajný deň v týždni“. A o trinástke: „Je to iba číslo ako ostatné.“ Bola to doba zmätku a kvasu. V Ríme už nerozkazovali stoici a kresťania ešte nevládli. Človek stál osamotený zoči-voči svojej prirodzenosti a prírode. Bál sa, kňučal, bol poverčivý a čaroval. Si človek, máš svoju vieru, vieš, že za javmi sa skrýva poriadok, vyšší zmysel. Opovrhuj poverami.
Mal by si vedieť aj to, že hrdé sebavedomie tvojho rozumu a viery nenaučia poriadku a nezastrašia skryté sily sveta, ktoré sa okolo teba zakrádajú a obšmietajú od chvíle tvojho narodenia. Nehody, súhra čísel, zákon veľkých čísel, zem, ovzdušie, nepochopiteľné zámery a plány lúčov – to všetko je nepredvídateľné. Zato si však môžeš vo svojom srdci uchovať trochu pokory a bázne. Svet nie je len svetlý a tmavý; svet je aj mútny. Nejestvuje iba lúč, svetlo a teplo; jestvujú aj démoni. (Goethe veril v démonov.) Svet nie je iba rozumný a dôsledný; niekde v javoch sa ukrýva aj čaro. Nesmieš byť poverčivý, lebo človeku to nepristane. No pritom nesmieš poverami úplne opovrhovať, pretože je to nadľudská, neprístojná pýcha. S poverami treba radšej zaobchádzať s krotkým posmechom – ako človek, ktorý sa usmieva, ale má aj trochu strach.