peternagy

Rozhodol som sa uverejniť cyklus úryvkov v rámci série „Dobré čítanie“. Na úvod to budú úryvky z románu „Peter Camenzind“, ktorý vyšiel v roku 1904 ako románová prvotina Hermanna Hesseho (1877-1962). Je to čiastočne autobiografický román, ktorý autora razom preslávil a dostal zaň vo Viedni Bauernfeldovu literárnu cenu. Nobelovu cenu dostal autor v roku 1946.
Uveďme aspoň jeden jeho citát o čítaní, ktorý dáva význam a zmysel uverejňovaniu dobrého čítania.

„Keď sa zahĺbim do peknej knihy, viem že robím čosi lepšie, múdrejšie, zmysluplnejšie ako všetci ministri a králi sveta po dlhé roky. Staviam, kde oni rúcajú – zbieram, kde oni roztrusujú – žijem Boha, kde ho oni zapierajú alebo križujú.“

Peter Camenzind

Na začiatku bol mýtus. Tak ako Hospodin básnil v duši Indov, Grékov a Germánov a zápasil o vyjadrenie, vždy znova deň čo deň básni v duši hocktorého dieťaťa.
Ešte som nevedel, ako sa volajú jazerá a vrchy a potoky mojej domoviny. Ale vídal som belasozelenú hladkú šíravu jazera, pretkanú drobnými svetielkami, strmé vrchy, čo ho na slnci obkolesujú tesným vencom, a kdesi hore v ich štrbinách ligotavé snehy horských sediel i malé vodopády a pri ich upätí šikmé jasné úboče s ovocnými stromami, domcami a sivými alpskými kravami. Moje úbohá dušička čakala tam taká tichá a prázdna, že ju duchovia jazera a vrchov poznačili svojimi prekrásnymi smelými činmi. Meravé skalné steny s strminy rozprávali zanovito o časoch, ktoré ich zrodili a ktorých jazvy nesú na sebe. Hovorili o dávnoveku, keď sa zem pukala a zvíjala, vypudzujúc z tela, súženého stonavou trýzňou zrodu, štíty a hrebene. Skalné vrchy dvíhali sa s revom a praskotom dohora, až kým sa nezalomili v končiaroch, vrchy-dvojčence sa mocovali v zúfalej tvŕdzi o priestor, kým niektorý nezvíťazil a brata nezatlačil a nerozdrvil. Vysoko v priepastiach kde-tu viseli ešte z tých čias zalomené končiare, prigniavené a rozštiepené bralá, a keď nastal odmäk, ručaj vody váľala nadol skaly zvýše domu, drvila ich ako zo skla alebo s mocným rozmachom zanášala na mäkké lúky.
Tieto vrchy-bralá rozprávali vždy rovnako. Ľahko im bolo rozumieť, keď človek videl ich strmé steny, zalomené vrstva za vrstvou, sprehýbané, dopukané, každú plnú rozzevených, hlbokých rán. „Hrozne sme trpeli,“ vraveli, „a ešte trpíme.“ Ale vraveli to hrdo, prísne a zaťato, ako starí nezlomní bojovníci.
Veru bojovníci. Za strašných predjarných nocí vídal som ich bojovať s vodami a búrkou, keď im dobiedzavý föhn zavíjal okolo starých hláv a riava vydrapovala zo slabín čerstvé hrubé kusiská. Stáli za tých nocí so zanovito zaklesnutými koreňmi chmúrne, bez dychu, zaryto vystavovali búrke steny a štíty, dopukané dažďom a vetrom, a vzdorovito prikrčené držali sa zo všetkých síl. A zakaždým, keď ich ranilo, bolo počuť hrozný rachot srdu a hrôzy a všetkými vzdialenými ozvenami sa zdrvene a hnevlivo ozýval ich strašný ston.
A vídal som lúky a úboče a zemité skalné štrbiny, pokryté trávami, kvetmi, papraďou a machom, ktoré mávajú v starej ľudovej reči také čudné, záhadné mená. Tieto deti a vnukovia hôr žili si farbisto a prosto na svojich miestach. Vnímal som ich, prizeral sa im, vdychoval ich vôňu a učil sa ich mená. No vážnejšie ma dojímal pohľad na stromy. Videl som, ako každý z nich žije odlišným životom, ako si vytvára zvláštnu formu i korunu a vrhá svoj osobitný tieň. Pripadali mi ako pustovníci a bojovníci, blízki príbuzní vrchov, lebo každý z nich, no najviac tie, čo rástli horevyžšie, viedol s vetrom a dažďom a skalou tichý neľútostný boj o svoje bytie i rast. Každému prišlo niesť vlastné bremeno a pevne sa zaklesnúť, preto každý mal osobitú podobu i ranu. Boli tu borovice, čo im búrka dovoľovala mať konáre len na jednej strane, i také, čo sa ich červené kmene ako hady ovíjali okolo skalných previsov, že sa strom i bralo pritískali k sebe, aby sa udržali. Pripadali mi ako chlapi, keď sa chytia za pasy, a prebúdzali v mojom srdci bázeň a úctu.
Naši chlapi a ženy sa im podobali. Boli tvrdí, s prísnymi vráskami a vraveli málo, tí najlepší najmenej. A tak som sa naučil dívať na ľudí ako na stromy alebo bralá, premýšľať o nich a ctiť a ľúbiť ich ani viac ani menej ako tie tiché borovice.
Naša dedinka Nimikon leží na trojuhlastej, medzi dva horské výbežky zaklesnutej šikmej planinke pri jazere. Jedna cesta vedie do neďalekého kláštora, druhá do susednej osady, vzdialenej pol štvrťa hodiny cesty, do ostatných dedín položených pri jazere sa dá dostať po vode. Domy sú starobylé drevenice neurčitého veku, nové sa takmer nestavajú a staré chalupy sa podľa potreby po troške opravujú, jeden rok dlážka, druhý rok zasa kus strechy a nejednu polovicu brvna a nejednu latu, čo kedysi tvorili stenu izbice, nájdeme ako krokvu na streche, no a keby neposlúžili už ani na to a bolo by ich ešte škoda na oheň, zídu sa na plátanie maštale alebo senníka alebo ako priečna latka na domové dvere. A tak akosi je to aj s tými, čo v nich bývajú; každý hrá svoju úlohu, dokým vládze, potom zdráhavo ustupuje medzi nepotrebných, až sa napokon pohrúži do temna, nerobiac okolo toho veľký hurhaj. Kto sa vracia k nám domov po dlhých rokoch z cudziny, nenachodí nijakú zmenu, iba ak zopár obnovených a zopár medzičasom ostarených striech, ani niekdajších starcov už niet, no sú tu iní, čo bývajú v rovnakých chatrčiach, majú rovnaké mená, dozerajú na taký istý tmavovlasý drobizg a čo do tváre i posunkov ich od tých, čo pomreli, ani nerozoznať.
V našej obci chýbal častejší prílev čerstvej krvi a života zvonku. Obyvatelia, dosť zdatné pokolenie, boli si takmer všetci navzájom rodina a dobré tri štvrtiny ich malo meno Camenzind. Ono zapĺňa stránky cirkevnej matriky a stojí na krížoch v cmiteri, hrdí sa na domoch olejovou farbou či nahrubo vyrezané a možno si ho prečítať na furmanských vozoch i na maštaľných dverách či člnoch na jazere. Aj nad domovými dverami môjho otca je namaľované: „Tento dom postavil Jost Camenzind a manželka jeho Franziska“, no nejde tu o môjho otca, ale o otca jeho otca, môjho prastarého otca; a keď raz zomriem, nezanechajúc deti, viem, že Camenzind znova osadí to staré hniezdo, ak len bude ešte stáť a mať strechu nad sebou.
I keď to navonok vyzeralo jednoliate, našli sa medzi našimi občanmi zlí aj dobrí, vznešení aj nepatrní, mocní aj ponížení a popri mnohých bystrých aj utešená kôpka bláznov, slabomyseľných ani nerátajúc. Aj tu ako všade bol len malý odblesk veľkého sveta, a pretože veľkí a malí, prešibanci aj blázni boli nerozlučne spríbuznení a pokmotrení, stúpala si neraz prísna povznesenosť pod tou istou strechou na päty s obmedzenou ľahkomyseľnosťou, takže náš život poskytoval dosť široký priestor pre ľudskú vážnosť i smiešnosť. Ibaže nad tým všetkým ležal večný závoj tlmenej či nepovedomej skľúčenosti. Závislosť od prírodných živlov a ustarostenosť robotou naplneného života vláčili v priebehu rokov našej aj tak ostarievajúcej svojeti sklon k hĺbavosti, čo sa ani tak nevynímalo tak zle pri ostrých, drsných tvárach, aj keď úžitok nebol z toho nijaký, aspoň nie taký, čo by stál za reč. Práve preto sa radovali tým niekoľkým pochábľom, inak dosť tichým a vážnym, lebo predsa len prinášali aký-taký vzruch a príležitosť na smiech či posmech. Ak sa niektorý z nich pre dajaký nový podarený kúsok dostal do reči, veselo sa zablýskalo vo vráskavých, ohorených tvárach nimikonských synov a dcér, pričom im radosť z huncútstva farizejsky okoreňovalo potešenie z vlastnej rozvážnosti, čo sa priam utápa v príjemnom pocite, že ona je pred podobnými bláznovstvami a pokleskami bezpečná. K mnohým, čo stáli uprostred medzi spravodlivými a hriešnikmi a radi by boli na obidve strany došli uznania patri aj môj otec, Niet takého furtáctva, čo by ho nezaplavilo blaženým nepokojom, že sa napokon zmietal ako vo fraške sem i tam medzi uznanlivým obdivom pre pôvodcu huncútstva a pevným povedomím vlastnej bezúhonnosti.
K bláznom zase patril môj strýko Konrad, pričom nijako nezaostával rozumom ani za mojím otcom ani za ostatnými viťúzmi. Skôr to bola bystrá hlava a hnal ho nepokojný duch vynachádzavosti, ktorý mu ostatní mohli pokojne závidieť. Pravda, nič sa mu nedarilo, To, že nevešal hlavu a neoddával sa nečinne myšlienkam, začínal vždy oznove pritom mal napodiv živý zmysel pre tragikomickosť vlastných podujatí, bola skôr prednosť, aj keď mu to pripisovali za smiešnu zvláštnosť, pre ktorú ho v dedine rátali za neplatených šašov. Vo vzťahu k nemu prechádzal môj otec ustavične z obdivu do opovrhnutia. Každý švagrov nový projekt prebudil v ňom veľkú zvedavosť a vzrušenie, ktoré sa nadarmo usiloval skryť za číhavo ironické otázky a narážky. Ale keď si už strýko začal byť istý úspechom a dvíhať hore hlavu, dal sa ním otec zakaždým strhnúť a zo špekulanstva družil sa bratsky s géniom, až kým neprišiel nevyhnutný neúspech, nad ktorým strýko iba pokrčil plecami, zatiaľ čo ho nahnevaný otec zahŕňal posmechom a urážkami a celé mesiace mu neušetril ani pohľadu, nie to ešte slovíčka.
Konradovi vďačila naša dedina za to, že mohla prvý raz uvidieť plachetnicu, na čo poslúžil otcov člnok. Celé to plachtové a lanové čudo strýko pekne vyhotovil podľa drevorezby v kalendári a že naša loďka bola na plachetnicu priúzka, to nie je napokon Konradova vina. Prípravy trvali celé týždne. Otec bol ako živé striebro od napätia, nádeje i úzkosti, ba celá obec nehovorila o ničom inom ako o najnovšom podujatí Konrada Camenzinda. Bol to pre nás pamätný deň, keď sa jedného vetristého rána v neskorom lete mal čln prvý raz spustiť na jazero. Otec sa v nesmelej predtuche možnej katastrofy držal obďaleč a aj mne, na moju veľkú žalosť, zakázal plaviť sa. Pekárov syn Füssli sám sprevádzal plachetnicového majstra. Na našom štrkovisku a v záhrade stála celá obec a prizerala sa neslýchanému divadlu. Po jazere fúkal rezký východný vietor. Spočiatku musel pomocník veslovať, kým sa čln neocitol vo vetre, potom sa plachta nadula a loďka pyšne odplávala. S obdivom sme sa dívali, ako mizne za prvým horským výbežkom, a už sme sa chystali figliara strýka uvítať pri návrate ako víťaza a hanbili sme sa za svoj posmech a plané myšlienky. Ale keď sa člnok vrátil v noci, a to bez plachty, člnkári boli viac mŕtvi ako živí a pekársky syn kašlal, keď vravel: „Prišli ste o veľké potešenie, ľahko tu mohli byť v nedeľu dva kary.“ Otec musel zapraviť do loďky dve nové dosky a odvtedy sa u nás už nikdy nezrkadlila na belasej hladine plachetnica. A Konradovi ešte dlho privolávali, kaď mal dakde naponáhlo: „Vezmi si plachtu, Konrad.“ Otec sa zožieral hnevom a zakaždým, keď stretol neboráka švagra, pozrel nabok a odpľul si veľkým oblúkom na znak nevýslovného opovrhnutia. A trvalo to dovtedy, kým sa Konrad nevytasil s plánom ohňovzdornej pekárskej pece, ktorá zasypala vynálezcovu hlavu nekonečným posmechom a môjho otca stála rovné štyri toliare. Beda tomu, kto by sa bol odvážil pripomenúť mu túto štvortoliarovú historku! Zanedlho, nato, keď nás v dome priprela núdza, povedala matka len tak, že by veru nebolo zle, keby tu teraz boli tie hriešne premárnené groše. Otec strašne očervenel, ale premohol sa a povedal len toľko: „Keby som ich bol radšej preslopal za jedinú nedeľu.“
Keď sa zima blížila ku koncu, prišiel föhn, hučiac hlbokými tónmi, čo človek z Álp načúva s chvením a úžasom a za čím v cudzom kraji mrie túžbou.
Keď sa föhn blíži, cítia ho veľa hodím vopred muži aj ženy, vrchy, zver i statok. Jeho príchod, ktorému predchádzajú takmer vždy studené protivetry, ohlasuje teplé, hlboké dunenie. Belasozelené jazero očernie za okamih ako atrament a nasadí si zrazu biele koruny pien. A vzápätí zaburáca o breh ako more, hoci ešte pred chvíľou ležalo tu náramne pokojne. V tej chvíli sa celý kraj ustrašene schúli dokopy, Na štítoch, ktoré inak dumajú v preďalekej diaľave, možno porátať skaliská z dedín, čo inokedy ležia v diaľke ako hnedé fliačky, rozoznať teraz strechy, lomenice a obloky. Všetko sa zhrčí dokopy, vrchy, lúky a domy, ako prestrašené stádo. A potom to dunivo zahviždí, zachveje sa zem. Vybičované vlny jazera sa ženú doďaleka vzduchom ako dym a neprestajne, najmä za noci, počuť zúfalý zápas búrky s vrchmi. Trocha neskôr letí dedinami chýr o rozvodnených potokoch, pováľaných domoch, roztrieskaných člnkoch a nezvestných otcoch a bratoch.
Za detstva som sa föhnu bál, priam som ho nenávidel. No ako som dorastal do chlapčenskej samopaše, začal som ho mať rád, toho buriča, večného mládenca, bezočivého bitkára a zvestovateľa jari. Aká to nádhera, keď sa plný života, elánu a nádeje púšťa do divého boja zúriac, smejúc sa a stonajúc, keď sa so zavíjaním ženie ponad priepasti, požiera snehy z vrchov a drsnými ručičkami ohýba nepoddajné staré borovice, až vzdychajú. Neskoršie sa moja láska prehĺbila a vo föhne pozdravoval som aj sladký hýrivý juh, z ktorého vždy znova vyvierajú prúdy radosti, tepla a krásy, trieštia sa na vrchoch, až napokon vykrvácajú ukonané na plochom, chladnom severe. Nieto nič zvláštnejšieho a vzácnejšieho ako tá sladká föhnová horúčka, ktorá v tom čase prepadá ľudí z hôr, a najmä ženy, okráda ich o spánok a mámivo opantáva všetky zmysly. Hľa, juh, čo sa vždy znova vrhá, búrlivo a zápalisto, na prsia mľandravému, chorľavému severu a zaviatym alpským dedinám ohlasuje, že pri neďalekých purpurových jazerách v Taliansku už zase rozkvitli prvosienky, narcisy a konáre mandľoní.
A potom, keď föhn utíchne a zošuchnú sa posledné špinavé lavíny, potom príde to najkrajšie . Na všetky strany prestrú sa hore vrchmi zakvitnuté žltasté lúčiny, zasnežené končiare a ľadovce vo veľkých výškach stoja čisté a blažené a jazero obelasie a oteplie a znova zrkadlí slnce a pohyb oblakov.
To všetko môže zaplniť už detstvo a prinajhoršom aj celý život. Lebo to všetko jasne vraví božím hlasom, aký nikdy nevyjde z úst človeka. Koho to premkne v detstve, tomu to znie po celý život, sladko a mocne a strašne, a nikdy sa už toho nezbaví. Komu domovom sú vrchy, môže roky študovať filozofiu alebo históriu naturalis, či skoncovať s pánombohom – no keď znovu pocíti föhn alebo začuje, ako sa vlahé vetry predierajú pomedzi stromy, zachveje sa mu srdce v hrudi a myslí na boha a na umieranie.
S otcovým domčekom susedila neoplotená záhrada. Darilo sa v nej horkému šalátu, cvikle a kapuste a okrem toho si tam matka založila dojímavo uzučký, biednučký záhonček na kvety, kde živorili nádejne i žalostne dva kríky planých ruží, jedna georgina a pár korienkov rezedy. Pri záhrade bolo ešte menšie štrkovisko siahajúce až k jazeru. Tam stáli dva deravé súdky, zopár dosák a kolov a dolu vo vode bol priviazaný náš hajovček, ktorý sa ešte vtedy každých pár rokov plátaval a nanovo smolieval. Dni, keď sa to robievalo, vpísali sa mi do pamäti. Bývali to teplé popoludnia skorého leta, nad záhradkou sa mihotali na slnci sírovožlté, citrónové motýle, jazero bolo hladké ako olej, belasé a tiché a mierne sa trblietalo, končiare vrchov sa zahaľovali do jemného oparu a na malom štrkovisku tuho zaváňalo smolou a olejovou farbou. Ešte aj cez celé leto voňal čln dechtom. Kedykoľvek mi potom, oveľa rokov neskôr, niekde pri mori udrela do nosa tá zvláštna vôňa, zmiešaná zo zápachu vody a dechtových výparov, v tej chvíli sa mi pred očami vynoril náš prístavček a ja som videl otca s vyhrnutými rukávmi, ako sa oháňa štetcom a ako mu z fajky stúpajú tichým letným vzduchom modrasté obláčiky a ako ostrožlté motýle krúžia neistými, plachými letmi. V takých dňoch býval otec náramne dobrej vôle, pískal si trilky, čo vedel výborne, ba si aj sám pre seba zajódloval, aj keď len raz a polohlasne. Matka navarila dobrú večeru a robievala to, myslím, v dobrej nádeji, že jej Camenzind nepôjde ten večer do krčmy. No šiel aj tak.
Žeby rodičia dáko zvlášť zasahovali, či už dobre či zle, do rozvoja mojej mladej mysle, to nemôžem povedať. Matka mávala vždy plné ruky roboty a otec sa veru ničím na svete nezapodieval menej ako otázkami výchovy. Musel sa veru oháňať, ak mal ako-tak udržiavať pár ovocných stromov, obrobiť zemiakovú roličku a zaobstarať seno. Asi tak raz za pár týždňov, skôr ako odišiel z domu, brával ma večerom za ruku a vytratil sa so mnou do senníka nad maštaľou. Tam sa potom uskutočňoval zvláštny výkon odpykávania trestu: dostal som poriadny výprask, pričom ani otec, ba ani ja sme dobre nevedeli za čo. Boli to tiché obete na oltár bohyne Nemezy a odbavovali sa bez nadávok z jeho strany a bez vresku z mojej ako povinná dávka tajomnej moci. Zakaždým, keď som v neskorších rokoch počul hovoriť o „slepom“ osude, zišli mi na um tieto mysteriózne výjavy a pripadali mi ako ozaj plastické vyjadrenie onoho pojmu. Môj dobrý otec, ani nevediac o tom, držal sa prostej pedagogiky, akú rád uplatňuje aj život, zosielajúc zavše na nás blesky z čistého neba nechávajúc pritom na nás, aby sme rozmýšľali, akými neprávosťami sme to vlastne rozhnevali vyžšie mocnosti. Žiaľ, ja som o tom nikdy nerozjímal, alebo len zriedkavo, radšej som prijímal po častiach prideľovanú výplatu bez požadovaného sebaspytovania alebo aj so vzdorom a tešil som sa už na také večery, keď budem mať rátu odbavenú a predo mnou bude zopár týždňov bez trestu. Oveľa samostatnejšie staval som sa proti starkému, keď sa pokúšal pripriahnuť ma do roboty. Nepochopiteľná a samopašná príroda spojila vo mne dve protirečivé vlohy: neobyčajnú telesnú silu a, žiaľ, o nič menšiu nechuť do práce.
Otec sa namáhal, ako vládal, vykresať zo mňa súceho syna a pomocníka, na ja som sa vykrúcal, ako sa len dalo, z každej práce ktorú mi uložil, a ešte ako gymnazista nemal som s ani jedným antickým hrdinom toľko súcitu ako s Heraklom, lebo ho k jeho slávnym obťažným prácam prinútili. Nepoznal som nič krajšie, ako sa v každej chvíli potĺkať záhaľčivo po bralách, lúkach alebo okolo vody.
Vrchy, jazero, búrka a slnce mi boli mi priateľmi, rozprávali sa so mnou a dlho mi boli milšie a známejšie ako ľudia a ich osudy. No najmilšie mi boli oblaky. Dával som im prednosť pred lesknúcim sa jazerom, smutnými borovicami i slnečnými bralami.
Ukáž mi v čírom svete človeka, čo lepšie pozná a väčšmi ľúbi oblaky ako ja! Alebo ukáž mi na svete vec, čo by krajšia bola nad oblaky! Sú hrou i očí potechou, požehnaním i darom božím, hnevom i smrti vládou. Sú nežné, mäkké a mierne ako duše novorodeniatok, sú krásne, bohaté a štedré ako dobrí anjeli, sú temné, neodvratné a nemilosrdné ako poslovia smrti. Striebristé vznášajú sa v redšej vrstve, plachtia sa so smiechom celé biele so zlatým okrajom, stoja, odpočívajúc v žltých, červených a beláskavých farbách. Zakrádajú sa chmúrne a pomaly ako vrahovia, svištiac uháňajú ozlomkrky ako cválajúci jazdci, smutne a rojčivo ovísajú v bledých výškach ako zádumčiví pustovníci. Majú tvary blažených ostrovov a tvary žehnajúcich anjelov, ponášajú sa na hroziace ruky, blkotavé plachty, letiace žeriavy. Vznášajú sa medzi nebom a biednou zemou ako krásne podobenstvá ľudskej túžby, patriace obom – ako sny zeme v ktorých ona túli svoju poškvrnenú dušu k čistému nebu. Sú večným symbolom putovania, hľadania, žiadostivosti a túžby za domovom. A ako zdráhavo a túžobne a vzdorne visia medzi nebom a zemou, tak zdráhavo a túžobne a vzdorne visia duše ľudské medzi časom a večnosťou.
Och, oblaky, krásne, vznášajúce sa, nenachádzajúce spočinutia! Bol som nevedomé dieťa a ľúbil som ich, pozeral na ne a nevedel som, že aj ja prejdem životom ako oblak – putujúc, všade cudzí, vznášajúci sa medzi časom a večnosťou. Od detstva boli mi dobrými priateľmi a bratmi. Len čo vyjdem na cestu, kývame si navzájom, pozdravujeme sa a dívame sa chvíľu jeden druhému do očí. A nezabudol som ani na to, čo som sa bol vtedy o nich naučil: na ich formy, farby, pohyby, hry, kolá, tance a odpočinok a na ich zvláštne pozemsko-nebeské osudy.
Najmä na povesť o snehovej princeznej. Jej javiskom je stredné pohorie začiatkom zimy za teplého spodného vetra. Snehová princezná sa zjaví s malým sprievodom, prichádzajúc z ohromnej výšavy, a hľadá si miesto na odpočinok v širokých horských muldách alebo na širokom vrchole. Falošná bríza závistlivo pozerá, ako sa prostodušná princezná ukladá, žiadostivo sa vyhupne hore vrchom a prepadne ju zrazu zúriac a búriac. Hádže do krásnej princeznej rozkmásané čierne zdrapy chmár, robí si z nej posmech, vyvreskuje na ňu, chcela by ju zahnať. Princezná sa na chvíľu znepokojí, čaká, trpí a veľa ráz vystúpi, tíško a pohŕdavo krútiac hlavou, späť do svojich výšok. No zavše zhromaždí zrazu okolo seba vydesené priateľky, odhalí svoju oslnivú kniežaciu tvár a chladnou rukou zaženie zmoka späť. Ten sa zdráha, zavíja, no uteká. A ona sa tichučko uloží, zahalí svoje miesto navôkol bledavou hmlou, a keď sa hmla zdvihne, ležia muldy a vrcholce jasné a ligotavé, pokryté mäkkým, novým snehom.
V tejto povesti bolo niečo vznešené, niečo z duše a triumfu krásy, čo ma uchvacovalo a rozochvievalo moje srdce ako utešené tajomstvo.
A onedlho prišiel čas, že som sa smel k oblakom priblížiť, vstúpiť medzi ne a nejeden z ich zástupu pozorovať zhora. Mal som desať rokov, keď som vystúpil na prvý končiar, na Sennalpstock, pri úpätí ktorého leží naša dedinka Nimikon. Vtedy som prvý raz videl hrôzu i krásu hôr. Hlbočizné priepasti plné ľadu a snehovej vody, zelenosklené ľadovce, škaredé morény a nad tým všetkým zvon neba, okrúhly a vysoký. Keď niekto žije desať rokov zaklesnený medzi vrchmi a jazerom, tesne zovretý neďalekými výšinami, nezabudne na deň, keď sa nad ním prvý raz rozprestrelo veľké šírošíre nebo a pred ním neohraničený horizont. Už ako som vystupoval, žasol som, že strminy a skalné steny, ktoré som zdola tak dobre poznal, sú také ozrutné. A vnímal som, tým okamihom celkom premožený, ako do mňa s úzkosťou i jasotom vniká neslýchaná diaľava. Aký veličizný je svet! Celá naša dedina, stratená hlboko dolu, bola už len jasným fliačkom. Končiare, ktoré sa zdola javili takmer v tesnom susedstve, boli teraz od seba veľa hodín chôdze.
Vtedy som začal tušiť, že som svet doteraz videl len úzkou štrbinou oka, nie doširoka roztvorenými očami, a že tu vonku vrchy stoja a padajú a stávajú sa veľké veci, o ktorých do nášho zapadnutého kúta nedôjde ani hlások. Zároveň sa vo mne čosi mocne zachvelo nepovedomým úsilím ako ručička kompasu v ústrety onej veľkej diaľke. Len teraz som v úplnosti porozumel kráse a smútku oblakov, lebo som videl, akými nekonečnými diaľavami putujú.
Obaja moji dospelí sprievodcovia ma chválili, že dobre stúpam, oddychovali trošku na ľadovostudenom vrchole a smiali sa z mojej neovládateľnej radosti. Keď som sa spamätal z prvého veľkého úžasu, reval som od radosti a vzrušenia do jasného povetria ako tur. Bola to moje prvá neartikulovaná pieseň o kráse. Ale môj rev zanikol bez stopy v pokojných výšavách ako slabý vtáčí hvizd. Veľmi som sa zahanbil a zmĺkol som.
V ten deň akoby sa v mojom živote prelomili ľady. Udalosť prichádzala za udalosťou. Odvtedy brávali ma už častejšie na výstupy do hôr, aj na ťažšie, a ja som so zvláštnym stiesneným potešením vnikal do veľkých tajomstiev a výšok. Potom ma ustanovili za pastiera kôz. Na jednom z úšustov, kam som zvyčajne zvieratá vyháňal, nachodil sa od vetra chránený kút, posiaty kobaltovobelasými horcami a jasnočervenými lomikameňmi, a to mi bolo najmilšie miestečko na svete. Dedinu stade vidno nebolo, aj z jazera prebleskoval pomedzi bralá iba úzky blýskavý pásik, zato kvety priam blčali úsmevnými, sviežimi farbami, belasé nebo sa prestieralo nad končistými snehovými končiarmi ako plachta šiatra a do jemného vyzváňania kozích zvoncov neprestajne a ani nie tak ďaleko zaznieval vodopád. Ležal som si tam v teple, díval sa za bielym obláčikom a jódloval si len tak polohlasom, kým kozičky nevybadali moje leňošenie a nedali sa vystrájať všakové nezdoby a zakázané radovánky. Hneď v prvé týždne dostal môj nádherne bezstarostný život drsnú príručku, keď som sa spolu a odbehnutou kozou zrútil do rokliny. Koza bola mŕtva a mňa bolela makovica a ešte som dostal bitku, a tak som starkému stadiaľ ušiel a dostali ma ta znovu len na veľké zaprisahanie a božekanie.
Ľahko sa mohlo stať, že moje prvé dobrodružstvá by boli aj poslednými. A táto knižka by nebola nikdy napísaná a veľa iných strastí a bláznovstiev by sa nebolo postávalo. Bol by som sa najskôr oženil s dajakou dievkou zo susedstva a možno aj, že by som ležal zamrznutý kdesi v ľadovcovej vode. Ani by to nebolo zle. Ale všetko šlo inak a neprislúcha mi porovnávať to, čo sa stalo, s tým, čo sa nikdy neprihodilo.
Otec zavše vykonával drobné služby pre welsdorfský kláštor. Ale ochorel, a tak mi prikázal, aby som išiel oznámiť, že nepríde. To som nespravil, ale požičal som si u susedov papier a pero a napísal kláštorným bratom spôsobný list, dal ho roznášačke a pobral sa do hôr na vlastnú päsť.
Keď som prišiel o týždeň domov, čakal tam už páter toho, čo napísal taký pekný list. Bolo mi všelijako, ale páter ma pochválil a usiloval sa otca prehovoriť, aby ma dal k nemu na učenie. Strýko Konrad bol vtedy zasa v priazni, a tak sa aj jeho opýtali. Pravdaže hneď zahorel za to, aby som sa učil a neskôr študoval a stal sa učencom a pánom. Otec sa dal presvedčiť, a tak sa aj moja budúcnosť priradila k nebezpečným strýkovým projektom, podobne ako ohňovzdorná pekárska pec, plachetnica a mnohé iné jeho výmysly.
A hneď sa aj začalo tuhé učenie, najmä v latinčine, biblickej histórii, botanike a geografii. Pôsobilo mi to všetko potešenie a nepomyslel som veru, že tieto talianske záležitosti ma môžu pripraviť o domov a moje najkrajšie roky. Latinčina by to sama nebola dokázala. Otec chcel mať zo mňa sedliaka, aj keby som všetkých tých viri illustres vedel naspamäť odpredu i odzadu. Ale ten bystrý človek dovidel až na dno mojej bytosti, kde ako ťažisko všetkého a samá prvá cnosť sídlila neprekonateľná záhaľčivosť. Odťahoval som sa od roboty, kde sa len dalo, a namiesto toho utekal som do hôr alebo k jazeru, alebo som ležal schovaný kdesi v úšuste, čítal a sníval a príjemne strávil čas. Keď si to otec uvedomil, poslal ma napokon preč.
Tu je namieste povedať čo-to o rodičoch. Matka bola kedysi krásna, z čoho jej ostala len pevná, rovná postava a utešené tmavé oči. Bole veľká, veľmi mocná, usilovná a tichá. Aj keď bola aspoň taká bystrá ako otec a v telesnej sile ho aj prevyšovala, nerozkazovala v dome ona, ale prenechala vládu mužovi. Bol stredného vzrastu, mal tenké a takmer jemné údy a tvrdú prefíkanú hlavu s tvárou svetlej farby, celou pokrytou drobnými, nesmierne pohyblivými vráskami. K nim sa družila ešte krátka kolmá vráska na čele. Zachmúrilo sa mu, kedykoľvek pohol obrvami, čo mu dodávalo namrzene trpiteľský výraz; vyzeralo to, akoby sa chcel rozpamätať na čosi ukrutne dôležité a nemal nádej, že na to príde. Dala sa na ňom vybadať aj istá melanchólia, ale na to nik nedbal, lebo obyvatelia nášho kraja sú takmer všetci poznačení akousi trvalou ľahkou zádumčivosťou, zapríčinenou dlhými zimami, nebezpečenstvami, namáhavým prebíjaním sa životom a odrezanosťou od sveta.
Od rodičov som zdedil niektoré dôležité časti svojej bytosti. Od matky skromnosť životnej múdrosti, trochu aj toho spoliehania sa na boha a tichú, málovravnú povahu. Od otca zasa strach z pevného rozhodnutia, neschopnosť hospodáriť s peniazmi a umenie piť veľa a s rozvahou. To posledné sa, pravda v útlom veku ešte na mne neprejavovalo. Na výzor som mal otcove oči a ústa a po matke ťažkú, vytrvalú chôdzu i stavbu tela a mocné húžvy svalov. Od otca a vôbec od nášho rodu dostalo sa mi do života aj čosi sedliackeho prefíkaného rozumu, no aj zádumčivosti a náchylnosti k neoddôvodnenému smútku. Bolo mi určené dlho sa pretĺkať mimo svojej vlasti medzi cudzími, a tak by bolo bývalo lepšie, keby som bol býval trochu vrtkejší, veselší a ľahkovážnejší.
Takto vystrojený a opatrený novými šatami nastúpil som cestu do života. Rodičovské vlohy sa osvedčili, lebo odvtedy som na svete chodil aj stál na vlastných nohách. No musel som kdesi-čosi pochybiť, lebo ani veda ani život mo toho veľa nepriniesli. Viem aj dnes tak ako kedysi zdolať vrch, pochodovať alebo veslovať desať hodín a v prípade nutnosti zabiť chlapa holou rukou, no aby som sa stal umelcom života, na to mi chýba to, čo aj kedysi. Raný jednostranný styk so zemou a jej rastlinami a zvieratami nedovolil, aby sa vo mne rozvili sociálne schopnosti, a ešte dnes sú mi sny podivuhodným dôkazom, ako sa prikláňam, žiaľ, k čisto animálnemu životu. Snívam totiž veľmi často. Ležím na morskej pláži ako zviera, takmer podobný tuleňovi, a cítim sa tak dobre, že keď sa zobúdzam, vnímam návrat do ľudskej dôstojnosti vôbec nie s potešením alebo s hrdosťou, ale skôr s ľútosťou.
Ako to už býva, gymnázium som vychodil ako alumnista a potom ma určili na filológiu. Nikto nevie prečo. Lebo niet neužitočnejšieho a nudnejšieho odboru, čo by mi bol väčšmi vzdialený ako tento.
Školské roky chytro ubehli. Medzi nezdobami a školou bývali hodiny clivoty za domovom, hodiny bezočivých snov o budúcnosti i hodiny pokorného uctievania vedy. Zavše sa i tu vynárala moja vrodená lenivosť, čo mi vynášalo nepríjemnosti i tresty, kým znova neustúpila dajakému novému entuziazmu.
„Peter Camenzind,“ vravieval mi profesor gréčtiny, “ si hlavaj a samotár, počkaj, ešte si raz rozbiješ tú tvrdú makovicu.“ Pozoroval som zavalitého okuliarnika, počúval jeho reči, bol mi na smiech.
„Peter Camenzind,“ vravieval profesor matematiky, „si génius v záhaľčivosti a ja len ľutujem, že niet horšej známky ako nula. Tvoj dnešný výkon hodnotím na mínus dve a pol“ Pozeral som naňho, ľutoval ho, lebo škúlil, a videl sa mi veľmi nudný.
„Peter Camenzind,“ povedal raz profesor dejepisu, „nie si dobrým žiakom, ale aj napriek tomu môžeš raz byť dobrým historikom. Si lenivý, ale vieš rozoznávať malé od veľkého.“
Ani to sa mi nezdalo zvlášť dôležité. No jednako som mal pred profesormi rešpekt v domnení, že vládnu vedou, a pred ňou som cítil akúsi temnú, mocnú bázeň. Aj keď sa všetci profesori zhodli na mojej lenivosti, predsa som len napredoval, držiac sa v strede.
No dobre som vedel, že škola a pedagogika a viac-menej nanič; len som ešte vyčkával. Za týmito prípravami a školskými furtáctvami tušil som číre duchovno, nezvratnú, isto – istú vedu o pravde. Tam sa dozviem, čo znamená temná mätež histórie, boje národov a skúšaná otázka každej jednotlivej duše.
Ešte mocnejšia a živšia bola vo mne iná túžba. Strašne som túžil mať priateľa.
Bol tam hnedovlasý vážny chlapec, o dva roky starší odo mňa menom Kaspar Hauri. Mal sebaistý a tichý spôsob, s akým odchádzal i ostával, niesol hlavu mužne a vážne a s kamarátmi toho veľa nenahovoril. Pozeral som naňho celé mesiace so zbožnou úctou, chodieval som za ním po ulici a túžobne som dúfal, že si ma všimne a žiarlil som na každého malomeštiaka, ktorého pozdravil, a na každý dom, do ktorého som ho videl vchádzať alebo z neho vychádzať. Lenže ja som bol od neho o dve triedy nižšie a on sa iste cítil povznesený už aj od vlastných rovesníkov. Nikdy sme si nepovedali ani slovíčko. Namiesto neho privesil sa na mňa bez môjho pričinenia pomenší chudorľavý chlapec. Bol mladší odo mňa a nenadaný, no mal krásne trpiace oči a črty tváre. Pretože bol neduživý aj akýsi hrbatý, vystál si v triede veľa a privesil sa na mňa, mocného a používajúcemu vážnosť, ako na svojho ochrancu. Čoskoro nato veľmi ochorel, že už nevládal ani chodiť do školy. Nechýbal mi a chytro som naňho zabudol.
V triede sme mali istého roztopašného bielohlávka, majstra tisícorakých remesiel, hudobníka, míma, šaša. Nezískal som si jeho priateľstvo len tak a môj šikovný rovesník správal sa ku mne trošku blahovoľne. Pravda, mal som priateľa. Vyhľadával som ho v izbietke, prečítali sme spolu zopár kníh, robieval som mu úlohy z gréčtiny a dal som si za to pomôcť v matematike. Chodievali sme zavše spoločne na prechádzky, pričom sme iste vyzerali ako medveď a lasička. On rečnil, bol veselý, vtipný, nikdy sa nekormútil a ja som len načúval, smial som sa a bol som rád, že mám takého vrtkého priateľa.
Raz popoludní prišiel som nevdojak na to, ako sa ten šarlatánik vystatoval pred niektorými kamarátmi na školskej chodbe jedným zo svojich obľúbených komických výstupov. Keď napodobil ktoréhosi profesora, zrazu zvolal: „Hádajte, kto je to!“ a začal nahlas recitovať zopár Homérových veršov. Napodobil ma pritom verne, moje rozpačité správanie, bojazlivé čítanie, moju drsnú horniacku výslovnosť a ustavičné gesto pozornosti, žmurkanie a privieranie ľavého oka. Vyzeralo to veľmi smiešne, ale bolo to zároveň výsmešné a nemilosrdné až strach.
Keď zavrel knihu a zožal zaslúžený potlesk, pristúpil som k nemu odzadu, aby som sa mu pomstil. Nevládal som vypovedať ani slovo, ale všetko moje rozhorčenie, hanbu a zúrivosť presne vyjadrilo jedno jediné obrovské zaucho. Hneď nato sa začala hodina a učiteľ zbadal mrvenie sa i červené zapálené líce môjho niekdajšieho priateľa, ktorý bol okrem toho ešte aj jeho obľúbencom.
„Kto ťa tak doriadil?“
„Camenzind“
„Camenzind, poď sem! Je to pravda?“
„Ja“
„Prečo si ho udrel?“
Nijaká odpoveď.
„Nemal si príčinu?“
„Nie“
A tak ma energicky potrestal a ja som sa opájal stoickým pocitom nevinne trýzneného. Keďže som nebol stoikom ani svätcom, ale školákom, vyplazil som po vytrpenom treste na svojho nepriateľa poriadne jazyčisko. Zhrozený profesor sa na mňa oboril:
„Nehanbíš sa? Čo to má znamenať“
„To že tamten je chruňo a že ním opovrhujem. A okrem toho je ešte aj zbabelec“
Takto sa skončilo priateľstvo s mímom. Nového priateľa som si nenašiel a roky chlapčenského dozrievania som strávil bez priateľa. Ale hoci sa už odvtedy zmenil akosi aj môj názor na život a ľudí, na to zaucho spomínam s hlbokým uspokojením Hádam ani ten bielohlávok naň nezabudol.
Sedemnásťročný zaľúbil som sa do advokátskej dcéry. Bola krásna a ja som pyšný na to, že som sa po celý život zaľuboval len do veľmi pekných žien. Čo som kvôli nej aj tým ostatným vytrpel rozpoviem inokedy. Volala sa Rösi Girtannerová a ešte dnes si zaslúži lásku onakvejších mužov ako som ja.
V celom tele šumela mi vtedy nevyužitá sila mladosti. Púšťal som sa s kamarátmi do bláznivých ruvačiek, bol som pyšný na to, že som najlepší zápasník, hráč, bežec a veslár, no popritom som neprestával byť melancholický. Vari to ani nesúviselo s mojou ľúbosťou. Prosto, sladká zádumčivosť predjaria opantala ma väčšmi ako ostatných, a tak som sa hrúžil do smutných predstáv a myšlienok na smrť a do pesimizmu. Pravdaže, našiel sa aj kamarát, čo mi dal čítať Heineho „Knihu piesní“ v lacnom vydaní. Nebolo to vlastne ani čítanie – vylieval som do prázdna veršov celé svoje srdce, trpel som a básnil spolu s autorom a dostával som sa do takého lyrického ošiaľu, že mi to pristalo ako svini rohy. Lebo dovtedy som nemal o „krásnej literatúre“ ani potuchy. A teraz nasledovali Lenau, Schiller, potom Goethe a Shakespeare a zrazu sa mi z bledého preludu literatúry stalo veľké božstvo. Cítil som sladko zhrozený, ako z tých kníh prúdi na mňa chladný závan života, akého nikdy na zemi nebolo, a predsa je pravdivý a udiera vlnami o moje zmámené srdce a ja som túžil prežívať jeho osudy. V ústraní podstrešnej komôrky, kde prenikali len údery hodín z neďalekej veže a suchý klekot vedľa hniezdiacich bocianov, vynárali sa vo mne a zanikali Goetheho a Shakespearovi ľudia. Zdvíhala sa vo mne božskosť i smiešnosť ľudského bytia: hádanka nášho rozpolteného, nespútaného srdca, hlboká podstata dejín sveta a mocný zázrak ducha, čo prežaruje naše krátke dni a silou poznania dvíha naše nepatrné bytie do okruhu nutnosti a večnosti. Keď som vystrčil hlavu cez tesné okienko, videl som slnce svietiť na strechy a do uzučkých uličiek a začudovane som počúval, ako doliehajú ku mne drobné šumy práce a všednosti, a cítil som, ako ma osamotenosť a tajomnosť môjho podstrešného kútika, zabývaného veľkými duchmi, obklopuje ako prekrásna rozprávka. A pomaličky, čím viac som čítal a čím čudnejší a cudzejší mi pripadal pohľad dolu na strechy, ulice a všedný deň, vynáral sa vo mne čoraz častejšie váhavý a stiesňujúci pocit, že aj ja budem raz takto vidieť a že svet, čo leží predo mnou, čaká na mňa, aby som vyzdvihol časť jeho pokladov a poodhalil z nich závoj náhody a všeobecnosti a to, čo nájdem, vytrhol zániku a zvečnil básnickou silou.
Hanblivo som začal písať básne a pomaličky sa zaplnilo niekoľko zošitov veršami, črtami a poviedkami. Zapadli kamsi a akiste nemali veľkú hodnotu, no spôsobovali mi búšenie srdca a veľa skrytej potechy. Len pomaličky nasledovala za týmito pokusmi kritika a sebaskúmanie a iba v poslednom školskom roku prišlo potrebné prvé veľké sklamanie. So svojimi básnickými prvotinami som zúčtoval a začal som sa na svoje písačky dívať s nedôverou, keď sa mi náhodne dostalo do rúk zopár zväzkov Gottfrieda Kellera, ktorého som prečítal dva-tri razy za sebou. A zrazu som spoznal a uvidel, ako ďaleko bolo moje nezrelé rojčenie od ozajstného, drsného, pravdivého umenia, spálil som svoje básne a novely a pozeral sa na boží svet trpko a smutne, ako keď človek vytriezvie z opitosti.

Keď mám hovoriť o láske – v nej som celý život ostal chlapcom. Pre mňa je láska k ženám vždy očistnou zbožnosťou, vysokým plameňom vzbĺknutým z mojej zádumčivosti, rukami prosebne vystretými k belasému nebu. Pod vplyvom matky aj z vlastného nejasného popudu uctieval som ženy ako nezvyčajne krásne a záhadné pohlavie, ktoré nás prevyšuje vrodenou krásou a celistvosťou bytosti a ktoré musíme pokladať za sväté, lebo tak ako hviezdy a belasé horské výšiny je od nás ďaleko a blízko bohu. Pretože drsný život primiešal do toho veľa trpkého korenia, priniesla mi láska k ženám i trpkosť i slasť. Ženy ostávali na svojom piedestáli, lenže moja slávnostná rola velebiaceho kňaza pomaličky sa zmenila na trpko-komickú úlohu pochabého blázna.
Rösi Girtannerovú som stretával takmer každý deň, keď som chodieval na obed. Sedemnásťročná dievčina bola pevnej a ohybnej postavy. Z uzučkej hnedastej sviežej tváričky sa prihovárala tichá zduchovnená krása, ktorú na jej matke bolo vidno ešte doteraz a ktorú mali po svojej babke a prababke. Z tohto starého vznešeného a požehnaného domu vychádzal z pokolenia na pokolenie dlhý rad pôvabných žien, každá tichá a vznešená, každá svieža, ušľachtilá a každá bez jedinej chybičky. Jestvuje obraz dievčaťa z fuggerovskej rodiny od neznámeho maliara, pochádzajúci zo šestnásteho storočia, jeden najdrahocennejších obrazov, aké moje oči videli. A na ten sa ponášali aj girtannerovské ženy a taká bola aj Rösi.
Pravda, to všetko som vtedy nevedel. Videl som len, ako si kráča v tichej, jasnej dôstojnosti a vnímal som ušľachtilosť jej prostej bytosti. Vo večernom prítmí sedával som zadumaný, kým sa mi nepodarilo jasne si sprítomniť jej zjav, načo moju chlapčenskú dušu prechvel sladký, tajomný údes. Ale onedlho skalili sa chvíle potechy a spôsobovali mi trpkú bolesť. Zrazu som pocítil, aká mi je cudzia, že ma ani nepozná, ani sa mi neprivraví a že prekrásny obraz mojich snov je krádežou na jej blaženom bytí. A práve vtedy, keď som to tak ostro a trýznivo pociťoval, mal som zakaždým pred očami jej obraz taký ozajstný a živý, že sa mi srdcom preliala temná, teplá vlna a zvláštne ma zabolelo v každej žilke.
Vo dne za vyučovania alebo prudkej ruvačky sa mi stávalo, že sa vlna zase vrátila. Privieral som oči, ruky mi ovisli a ja som cítil, ako skĺzam do vlahej priepasti, až kým ma neprebudilo učiteľovo zavolanie alebo kamarátov úder päsťou. Uťahoval som sa, utekal von, zízal v zázračnej rojčivosti na svet. Zrazu som si uvedomil, aké ja všetko krásne farbisté, ako svetlo a dych prúdia všetkými vecami, aká jasnozelená je rieka a aké červené sú strechy a aké belasé vrchy. No krása navôkol ma nerozptyľovala, kochal som sa ňou ticho, smutne. Čím bolo všetko krajšie, tým mi to prichodilo čudnejšie, lebo som sa toho nezúčastňoval a stál mimo. Naproti tomu prinavracali sa mi myšlienky na Rösi: keby som teraz umrel, nevedela by o tom, ani by sa neopytovala, ani by sa nad tým netrápila!
A jednako som si neželal, aby ma zbadala. Rád by som bol vykonal pre ňu niečo veľké alebo jej niečo daroval tak, aby nevedela, od koho to je.
Veď som sa aj pre ňu na všeličo podujal. Práve nastali kratšie prázdniny a mňa poslali domov. A tam som sa deň čo deň priberal do nejakého siláctva, všetko v domnienke, že je to na Rösinu počesť. Vystúpil som na namáhavý končiar z tej najstrmšej strany. Púšťal som sa v člnku na velikánske plavby po jazere, na veľké vzdialenosti v čo najkratšom čase. Po jednej takej ceste, keď som sa vrátil domov vysmädnutý a vyhladovaný, zišlo mi na um ostať až do večera bez jedla a pitia. A to všetko pre Rösi Girtannerovú. Znášal som jej meno a chýr na odľahlé hrebene a do nikdy nenavštívených roklín.
Pritom si moja mladosť obmedzená školou ukájala svoje túžby. Plecia sa mi mohutne rozšírili, tvár a šija zhnedla a všade sa mi črtali a nadúvali svaly.
V predposledný deň prázdnin priniesol som svojej láske namáhavú kvetnú obeť. Vídal som totiž na viacerých lákavých ubočiach a uzučkých pásikoch zeme rásť plesnivce, lenže chorobne striebristé kvety bez vône a farby pripadali mi ako neživé , málo pekné. Vedel som však o niekoľkých osamotených kríkoch alpských ruží, zaviatych do brázdy poriadne strmej skalnej steny, ktoré kvitnú neskoro a vábia svojou nedostupnosťou. Musí sa mi to podariť. A pretože mladosti a láske nie je nič nemožné, s doškriabanými rukami a kŕčom stiahnutými stehnami dosiahol som napokon cieľ. Výskať sa v takej tvŕdzi nedalo, ale zato srdce vo mne spievalo a podskakovalo od radosti, keď som opatrne odrezával nepoddajné konáriky a držal už korisť v hrsti.
Nazad som musel ísť pospiatky, kvety v ústach a sám pán boh vie, ako som ja svojvoľník dosiahol v zdraví úpätie skalnej steny. Po celom vrchu už dávno alpské ruže odkvitli, iba ja som mal v ruke posledné tohtoročné konáriky a púpätkami a nežnými kvetmi.
Na druhý deň som držal kvety počas celej päťhodinovej cesty v rukách. Spočiatku sa mi srdce mocne rozbúšilo a ústrety mestu s krásnou Rösi, čím ďalej ostávali za mnou vysoké vrchy, tým väčšmi ťahala ma späť vrodená láska k nim. Spomínam si veľmi dobre na túto cestu po železnici! Sennalpstock už dávno nebolo vidno, teraz sa postupne strácali aj hrboľaté predhoria a od každého vrchu odlučovalo sa mi srdce s bolesťou. Teraz už zapadli všetky rodné vrchy a do popredia vystúpil šíry, nižší jasnozelený kraj. Pri mojej prvej ceste to na mňa nedoliehalo. No teraz sa ma zmocnil nepokoj, úzkosť a smútok, akoby mi bolo súdené ísť ďalej a ďalej do čoraz plochejších krajov a nenávratne stratiť tieto vrchy i svoje domovské právo na vlasť. A zároveň som ustavične videl pred sebou uzučkú krásnu Rösinu tvár, takú jemnú a cudziu a chladnú a o mňa nedbajúcu, že mi trpkosť a bolesť vyrazili dych. Popri oblokoch ubiehali jedno za druhým veselé, čisté osady so štíhlymi vežami, bielymi lomenicami a ľudia nastupovali a vystupovali, zhovárali sa, pozdravovali, smiali, fajčili a vtipkovali – samí veselí dolniaci, vrtkí, voľnomyseľní a uhladení ľudkovia – a ja ťarbavé chlapčisko z horniakov, sedel som medzi nimi mĺkvy a smutný a zatrpknutý. Cítil som, že už nemám domova. Cítil som, že som sa navždy odtrhol od hôr a že sa predsa len nikdy nestanem dolniakom, nikdy nie týmto veselým, vrtkým, hladkým a sebaistým človekom. Taký, ako sú títo tu, bude si za mňa vždy robiť posmech, taký sa raz ožení s Girtnannerkou a taký mi vždy bude stáť v ceste a bude o krôčik predo mnou.
S takými myšlienkami ma unášalo k mestu. Len čo som sa zvítal, vyšiel som na pôjd, otvoril debničku a vybral z nej veľký hárok papiera. Nebol najjemnejší, a keď som doň zavinul alpské ruže a balík oviazal z domu prinesenou šnúrkou, nevyzeral veru ako ľúbostný dar. Zašiel som s ním vážny na ulicu, kde býval advokát Girtanner, a v priaznivej chvíli vošiel som cez otvorenú bránu, poobzeral sa trošku po večernom prítmí domovej chodby a položil svoj neforemný balíček na široké panské schodište.
Nikto ma nevidel a ja som sa nikdy nedozvedel, či Rösi kedy uvidela môj podarúnok. Že som sa šplhal po bralách a riskoval život, aby som položil na schodište jej domu konárik ruží, v tom bolo čosi sladké, smutnokrásne, poetické, čo ma blažilo a blaží ešte aj dnes. Len v temnej hodinke mi zavše prichodí, že toto dobrodružstvo s ružami takisto ako všetky ostatné moje lásky, bolo iba donkichotiádou.
Táto moja prvá láska sa nikdy nauzavrela, doznievala nevyriešená a nevykúpená v mojich mládeneckých rokoch a plynula popri neskorších mojich ľúbostiach ako ich tichá staršia sestra. Ešte vždy si neviem predstaviť nič vznešenejšie, čistejšie a krajšie, ako bola tá mladá veľavážená patricijka s tichým pohľadom. A keď som po mnohých rokoch na akejsi historickej výstave v Mníchove zazrel ten bezmenný, záhadne pôvabný obraz dievčaťa z fuggerovského domu, pozdalo sa mi, že predo mnou stojí celá moja rojčivá, smutná mladosť a hlboko a stratene pozerá na mňa priepastnými očami.