peternagy

Na dnes som opäť vybral básne od Hermanna Hesseho.

Alžbeta

Si večná jar. Máš na tvári
nehu a úsmev spanilý.
Raz florentínski maliari
podobnú krásu zvečnili.

Už oddávna si bola tu,
ta štíhla krása májová,
jak Flóru kvetmi odiatu
ťa Boticelli maľoval.

Úsmevom tvojím čarovným
sa mladý Dante opájal
a nechtiac viedla si ho ním
najkrajšou cestou do raja.

Ako ten oblak biely
na nebi za leta,
taká si aj ty krásna
vzdialená Alžbeta.

A oblak v let sa dáva,
ani to nezbadáš,
no v tmavej noci vo sne
ho pred očami máš.

Oblak, čo striebrom svieti
jasným, hoc vzdialeným.
V srdci máš smútok,
tiež túžiš lietať s ním.

Valse brillante

Chopinov tanec sálou znie
v ňom dravosť je i nežný vzlet.
Pred búrkou okná svietia v tme
a klavír zdobí bledý kvet.

Ty klavír ako husle ja
dlho tak v sladkom ošiali
hráme – čakajúc obaja,
kto prvý čaro rozčarí.

Kto prvý ujde od taktu
a lampu nabok odsunie
a prvý povie otázku,
na ktorú odpovede niet.