peternagy

Sú myšlienky, ktoré môžete vyznávať slovami, no len čo sa ich pokúšate uplatniť v praxi na ľuďoch, strácajú svoju presvedčivosť. Tak sa to aspoň stávalo Binajovi, ktorý silne podliehal hnutiam svojho srdca. Preto pri debatách hlasito schvaľoval určité náhľady, a jednako v živote nedokázal nestavať nad ne človeka. Bolo dokonca ťažké rozlíšiť, ktoré z myšlienok, čo hlásal Gora, prijímal Binaj z vnútorného presvedčenia a ktoré len z lásky k priateľovi.
Keď vyšiel z domu, kde býval Gora, a vracal sa daždivým podvečerom pomaly domov, vyhýbajúc sa mlákam na ulici, svárila sa v jeho vnútri myšlienka s človekom.
Binaj prijímal bez námietok Gorovu zásadu, že ak sa chce dnešná spoločnosť vyhnúť najrozličnejším zjavným i zastretým pohromám, musí obzvlášť úzkostlivo zachovávať predpisy, vzťahujúce sa na jedlo, vzájomný styk a iné kastovné obmedzenia. Aj on sám horlivo bránil túto zásadu proti ľuďom opačného zmýšľania; vravel, že keď nepriateľ útočí zo všetkých strán na pevnosť, prichodí nám zabarikádovať každú uličku, dvere i obloky a každú štrbinu, aby sme vykonali všetko pre vlastnú záchranu, a tomu naozaj nevravíme nedostatok slobodomyseľnosti.
No keď mu dnes Gora zakázal jesť v izbe Ánandamají, pocítil pri tom v srdci iba bolesť.
Binaj nemal otca a aj matku stratil ešte ako chlapča; zostal mu iba strýc na vidieku a už od detstva vyrastal sám v Kalkate, kde chodil do školy. Od prvého dňa, ako sa skamarátil s Gorom a spoznal Ánandamají, začal ju nazývať matkou. Čo sa nachodil do jej izby, aby od nej dačo vydrankal; a koľko ráz sa tváril urazene a vyčítal jej, že nadržuje pri rozdeľovaní porcií Gorovi! Sám najlepšie vedel, že keď sa zavše tri či štyri dni neobjavil, Ánandamají sa už nemohla dočkať, kým zasa príde a ona ho bude môcť nakŕmiť a živo sa pamätal na to, s akou dychtivosťou sa vždy tešil na chvíľu, až sa skončia ich schôdzky. A teraz mala Ánandamají aj on strpieť, aby sa mu z kastovných dôvodov zakazovalo u nej jesť?
S akým pokojným úsmevom povedala, že mu odo dneška dá pripravovať jedlo bráhmanským kuchárom a že mu už sama nikdy nič nepodá – a aké je to ukrutné! Binaj premýšľal o tom znova a znova, kým neodišiel domov.
V prázdnej izbe sa zmrklo; všade sa váľali rozhádzané papiere a knihy. Binaj škrkol zápalkou a rozsvietil olejovú lampu; jej tienidlo bolo ozdobené odtlačkami sluhových prstov. Na bielom obruse, ktorý pokrýval písací stôl, boli škvrny od atramentu a oleja; dusil sa v tej miestnosti. Ako keby mu bola dnes po prvý raz doľahla na prsia ťarcha samoty a nedostatku lásky. Oslobodenie vlasti, ochrana spoločnosti, všetky tieto úlohy stratili niekdajšiu svoju naliehavosť a oveľa určitejší videl sa mu onen neznámy vták, ktorý jedného krásneho žiarivého augustového rána priletel do klietky, aby z nej zasa zmizol. Lenže Binaj nedovolí neznámemu vtákovi, aby ovládal jeho myseľ, to teda nie! Aby zamestnal svoje myšlienky inak, začal si v duchu predstavovať izbu Ánandamají, z ktorej ho Gora vyhnal.
Vydrhnutá cementová podlaha sa lisne čistotou; pri jednej stene je na drevenom ležadle ustlaná mäkká čistá prikrývka ako belostné labutie krídlo; na malej stoličke pri ležadle svieti olejová lampa; nad lampou skláňa sa Ánandamají a pestrými niťami vyšíva na prikrývke ornamenty a na pol ucha načúva, čo jednostaj ľapoce svojou lámanou bengálčinou Lačhamija, sediaca na zemi pri jej nohách. Matka vždy vyšívala, keď ju dačo trápilo – a Binaj sa v duchu upäl k predstave jej nehybnej tváre, pohrúženej do práce; a modlil sa k nej: „Kiež jas lásky tejto tváre ochráni moje srdce od všetkých útrap! Kiež mi ako stelesnenie vlasti pripomína moje povinnosti a pridŕža ma pevne k ich konaniu!“ V duchu ju znova nazýval matkou a vravel jej: „Nijaké sväté písmo ma nemôže presvedčiť, že tvoje jedlo nie je pre mňa pokrmom nesmrteľnosti.“
V nehybnom tichu izby ozýval sa iba tikot veľkých hodín. Binajovi sa zdalo, že to už nevydrží. Na stene pri svetle lapala jašterička muchy; Binaj na ňu chvíľu hľadel, potom vyskočil, schytil dáždnik a vybehol von.
Nebol pevne rozhodnutý, čo podnikne. Spočiatku podľahol popudu vrátiť sa k Ánandamají. No vtom si uvedomil, že je nedeľa a že by mohol zájsť do Bráhmasamádže a vypočuť si Kešabbábua. Tento nápad zahnal všetko jeho váhanie, a energicky vykročil. Vedel, že z kázne si už asi veľa nevypočuje a jednako ho to neodradilo od jeho predsavzatia.
Keď došiel ta, videl, že účastníci pobožnosti sa rozchádzajú. Zostal stáť na kraji chodníka s dáždnikom nad hlavou. Z chrámu vyšiel práve Parešbábu s pokojným úsmevom na tvári. Šlo s ním niekoľko jeho najbližších – Binaj zazrel v svetle plynovej lampyna chvíľu iba jedinú mladistvú tvár; potom zaškrípali kolesá koča a obraz sa rozplynul ako bublina v oceáne tmy.
Binaj prečítal dosť anglických románov, no ako mohol byť zasvätený do spôsobov bengálskych lepších rodín? Nijakým rozumovým dôvodom nepodarilo sa mu striasť sa predstavy, že je to pre všetky ženy urážlivé a jeho samotného nedôstojné, ak sa pokúša pozdvihnúť zrak na ktorúkoľvek z nich s takým dychtivým srdcom. Preto sa do tejto jeho rozkoše začali miešať prísne výčitky svedomia. Mal dojem, že akosi klesá. I keď sa s Gorom škriepil, jeho celoživotnému presvedčeniu sa priečilo pozerať s láskou na ženu, ak nemal na to spoločensky plné právo.
Binaj už nešiel ku Gorovi. Vrátil sa domov a ustavične premýšľal. Na druhý deň predpoludním vyšiel von, a keď po dlhom blúdení naostatok prišiel ku Gorovmu domu, dlhý letný deň schyľoval sa už ku koncu a večerné šero hustlo. Gora sedel za rozsvietenou lampou a písal.
Ani nezdvihol hlavu od papierov a spýtal sa: „Čo je, Binaj, skade duje vietor?“
Binaj spustil: „Gora, prišiel som sa ťa na dačo spýtať. Je India pre teba naozaj reálna? Naozaj jasná? Myslíš na ňu predsa dňom i nocou, lenže ako vlastne na ňu myslíš?“
Gora prestal písať a na chvíľu sa ostro zadíval Binajovi do očú; potom odložil pero, oprel sa o operadlo stolice a povedal: „Myslím na svoju Indiu ako kapitán, ktorý sa plaví s ľoďou cez more a pri práci, odpočinku i jedle ustavične myslí na prístav na druhom brehu.“
„A kde je tá tvoja India?“
Gora sa búšil do pŕs: „Tam kde dňom i nocou mieri strelka tohto môjho kompasu, nie v Dejinách Indie toho tvojho sáhiba Marshmana!“
„A je tam, kde tvoj kompas ukazuje, dačo zvláštneho?“
„Že či!“ vzrušil sa Gora. „Sám nemôžem zablúdiť, môžem sa aj utopiť, ale môj vytúžený prístav zostáva. Je to moja India vo svojej plnosti – plnosti bohatstva, plnosti poznania, plnosti sily – a tej že niet? Že je to lož ako všetko, čo je tu vôkol nás? Ako tá tvoja Kalkata so svojimi úradmi, súdmi a tými niekoľkými bublinami z tehál a dreva? Oho!
Pri tých slovách uprel pevný pohľad na Binaja; ten neodpovedal a zamyslel sa. Gora teda pokračoval: „My všetci, tristopäťdesiat miliónov ľudí, sa ustavične klameme, ak nazývame úctou falošnú úctu a povinnosťou falošnú povinnosť, a všetko iba preto, že ozajstnou Indiou je nám nepravdivý výnysel akéhosi zlého ducha, výmysel, ktorý skúmame, ženieme sa za prácou a od desiatej do piatej sa lopotíme v nezmyselnej drine; ani najväčšia námaha nám nepomôže vydolovať kúštik života z tohto preludu! Iba nás to vysiľuje a my zo dňa na deň umierame. A predsa je to ozajstná India, India plnosti; pokým v nej nezakotvíme, nebudeme vedieť rozumom ani srdcom vysať dosť šťavy života. Preto ti vravím, aby sme zabudli na všetko ostatné, aby sme zahodili knižné múdrosti, lákadlá titulov, túžbu po ľahkom zisku a všetky tie chúťky a zamierili s loďou do toho prístavu, i keď sa azda aj utopíme, ak je nám tak súdené, i keď umrieme, ak máme umrieť! Ja nemôžem nikdy dobrovoľne zabudnúť na ozajstnú a plnú podobu Indie.“
„Nehovoríš to len tak zo vzrušenia?“ spýtal sa Binaj. „Je to pravda?“
„Pravda!“ zahrmel Gora.
„Lenže čo s tými, čo to všetko nevidia ako ty?“
Gora zaťal ruky v päste: „Tým to musíme ukázať. To je práve naša práca. Ak ľudia nevidia jasne obraz pravdy, oddajú sa dákemu fantónu. Ukáž im celistvý obraz Indie, a spochabejú nadšením. Potom už nebude treba chodiť od dverí k dverám a žobrať o príspevok, všetci sa budú predbiehať, aby smeli obetovať svoje životy.“
„Nechaj ma teda odísť medzi ostatných obyčajných ľudí, alebo mi ukáž ten svoj obraz!“
„Oddaj sa zbožnosti!“ radil mu Gora. „Ak máš v srdci vieru, dosiahneš šťastie prísnou zbožnosťou. Naši urodzení vlastenci nemajú ani za mak pravej viery, preto nemôžu veľa požadovať od seba ani od iných. Keby ich navštívil priam boh bohatstva a prisľúbil im, že im splní každé želanie, nemali by asi odvahu želať si dačo viac ako pozlátený odznak vicekráľovského poddôstojníka. Sú bez viery, a preto nemajú nádeje.“
„Všetci nie sú rovnakí, Gora. Ty nemôžeš dostatočne porozumieť iných, lebo máš v sebe vlastnú vieru a vieš sa zveriť vlastnej sile. Vravím ti, že ma musíš pripriahnuť do dákej práce, aby som lopotil od rána do noci, lebo inak budem mať aj naďalej dojem, že na tom všetkom čosi je, len pokým som pri tebe; len čo od teba odídem, nemám sa už o čo oprieť.“
„Do práce, vravíš?“ odpovedal Gora. „Máme teraz jedinú prácu – preukazovať neochvejnú, neúnavnú a plnú dôveru vo všetko, čo sa týka našej vlasti, a dať túto dôveru všetkým našim neveriacim krajanom. Oslabili sme svoje srdcia otrockým jedom hanby za svoju vlasť; ak bude každý z nás vzorom a ak bude proti tomu sám v sebe bojovať, nájdeme čoskoro svoje pole pôsobnosti. Všetko, čo sa predbežne pokúšame robiť, je iba napodobňovanie iných podľa školských dejepisov. Môže sa vari dakto celým srdcom oddať takej polovičatej práci? Tým sa iba ponižujeme.“
V tej chvíli vošiel do izby voľným, nenáhlivým krokom Mahim s fajkou v ruke. Bol to čas, keď si zakaždým po návrate z kancelárie a po obede sadal predo dvere s betelom v ústach, aby si zafajčil, kým sa nezačnú po jednom trúsiť priatelia zo susedstva; potom odchádzali všetci do hosťovskej zahrať si partiu karát.
Len čo Mahim vošiel, Gora vstal. Mahim si potiahol z fajky a povedal: „I keď máš toľko roboty so zachraňovaním Indie, mohol by si azda zachrániť aj svojho brata.“
Gora sa na neho spýtavo pozrel. „Máme v úrade nového šéfa,“ pokračoval Mahim. Vyzerá ani buldog a je to strašný darebák. Miesto bábu nám hovorí bebun; keď dakomu zomrie matka, tvrdí, že je to klamstvo, a nechce mu dať voľno; ani jeden bengálsky úradník nedostane nikdy plný plat, zakaždým mu ho nabúra nejakými pokutami. Ktosi napísal o ňom do novín; a ten lotor si nahovoril, že som to bol ja. Ostatne, nie že by bol trafil tak celkom vedľa! Lenže teraz mi nedá pokoja, kým nepošlem novinám pod vlastným menom odpoveď, ako sa patrí. Vy dvaja ste predsa vycicali z univerzity všetku múdrosť a iste by ste vedeli znamenite napísať taký list, aby v ňom bolo čo najviac kadejakej nestrannej spravodlivosti, ustavičnej šľachetnosti, vľúdnej zdvorilosti a tak ďalej.“
Gora mlčal, no Binaj sa rozosmial: „Ako dokážete, dáda, vysypať zo seba jediným dúškom toľko klamstiev?“
„Šathé šáthjam samáčarét,“ odpovedal Mahim sanskrstským príslovím. „Už dosť dlho žijem v spoločnosti tých pánov, aby mi nič z nich neuniklo. Človek musí obdivovať, koľko klamstiev vedia nazhromaždiť. Ak treba, nezastavia sa pred ničím. Keď jeden z nich vysloví dáke klamstvo, všetci ostatní začnú nadšene vyť ako svorka šakalov; nie ako u nás, kde jeden nie a nie pochváliť druhého! Môžeš mi pokojne veriť, že oklamať ich nie je nijakým hriechom, pokiaľ človeka pritom neprichytia.“
A Mahim sa hlasito rozchichotal; ani Binaj sa nevládal ubrániť smiechu.
Mahim pokračoval: „Vy ich chcete priviesť do rozpakov tým, že im vravíte pravdu do očú. Keby vás boh nebol tak osvietil, nemuselo to s našou krajinou tak zle vyzerať. Treba už raz porozumieť, že keď lapíš siláka pri zbojstve, neskloní pred tebou v hanbe hlavu. Naopak, zdvihne bakuľu a presvedčí ťa, že je úplné neviniatko. Je to tak, a či nie?“
„Svätá pravda!“ prisvedčil Binaj.
„Lepšie je,“ dôvodil Mahim, „použiť trochu oleja z lisu klamstiev, ktorý je zadarmo, namastiť mu ním nohy a prosiť: „Pán môj svätý, pán môj najláskavejší, zľutuj sa a potras trochu svojím mešcom, aby nám čo len zrniečko prachu vypadlo; aj to nám stačí k životu!“ Tak sa ti môže z tvojho vlastného bohatstva prinavrátiť aspoň malý zlomok a nieto nebezpečenstva, že bude porušený mier a pokoj. Len tomu sa hovorí ozajstné vlastenectvo. Lenže môjho bračeka to rozčuľuje. I keď mi od čias, čo sa stal pravoverným hinduistom, preukazuje veľkú úctu, pretože som mu starším bratom, čo tu hovorím, neznie mu ako slová staršieho brata. Čo robiť, braček, aj o klamstve treba hovoriť pravdu. Ale ten list musím mať, Binaj. Počkaj, urobil som si zopár poznámok, prinesiem ich.“
A Mahim vyšiel von, bafkajúc z fajky. Gora sa obrátil k Binajovi: „Choď za bratom, Binu, a zabav ho tam. Musím čosi dopísať.“