peternagy

Keď Binaj s Gorom vyšli z Parešovho domu na ulicu, povedal Binaj: „Vykračuj trochu pomalšie Gora, máš oveľa dlhšie nohy ako my ostatní, a keď sa rozbehneš, nestačí nám ani dych.“
„Chcem ísť sám,“ odpovedal Gora. „Musím si toho veľa premyslieť.“ A vzdialil sa zvyčajnou rýchlosťou.
Binaja to zamrzelo. Vzbúril sa dnes proti Gorovi a porušil jeho zásady. Bolo by sa mu uľavilo, keby ho bol Gora za to vystíhal. Búrka by vyčistila oblohu ich dlhoročného priateľstva a on by si mohol zasa voľne vydýchnuť.
Okrem toho trápilo ho ešte čosi iného. Keď dnes Gora prišiel po prvý raz do Parešovho domu a videl, ako tam Binaj sedí, dozaista si myslel, že ta chodieva častejšie. Pravdaže, na tom by nebolo nič zlého; môže si Gora vravieť to alebo ono, Binaj bol nesmierne rád, že sa mu udalo dôvernejšie sa zoznámiť s Parešovou vzdelanou rodinou; a bola to len Gorova neobyčajná zaťatosť, ak v tom videl čosi nesprávneho. Lenže Binaj mu v predošlých rozhovoroch povedal, že k Parešovi nechodí; a teraz si Gora mohol myslieť, že to nebola pravda. Gorovmu bystrému pohľadu zaiste neušlo nadovšetko to, že Baradasundarí pozvala Binaja dnu a že sa tam zhováral s jej dcérami. Binaj pociťoval v srdci nesmiernu hrdosť a radosť z tohto voľného styku s dievčaťami i z priazne Baradinej – no zároveň ho aj bolelo, že jeho úcta k tejto rodine sa natoľko líši od Gorových citov. Až do dnešného dňa nepostavilo sa medzi obidvoch priateľov a spolužiakov nič. Len raz ich nakrátko rozdelilo Gorovo nadšenie pre Bráhmasamádž; no ako sme už povedali, pre Binaja nebolo presvedčenie čímsi príliš dôležitým; hocako bojoval za vlastné náhľady, na prvé miesto kládol vždy človeka. A teraz sa obával, že ich priateľstvo rozdelí človek. Binaj si preto tak vážil styk s Parešovou rodinou, lebo ešte nikdy v živote nepoznal podobnej radosti; lenže priateľstvo s Gorom bolo súčasťou jeho života, bez neho si život nevedel ani predstaviť.
Nikomu dosiaľ nedovolil Binaj tak sa priblížiť k svojmu srdcu ako Gorovi. Do dnešného dňa okrem čítania kníh diskutoval iba s Gorom, škriepil sa s Gorom a mal rád Goru; nemal ani príležitosti uznať na svete dakoho iného ako Goru. Aj Gora mal nadostač ctiteľov a nasledovníkov, no priateľa iba jedného, Binaja. V Gorovej povahe bolo čosi samotárskeho; neopovrhoval síce stykom s obyčajnými ľuďmi, lenže naskrze nebol schopný zblížiť sa dôvernejšies hockým. Väčšina ľudí musela pocítiť, že stojí vysoko nad nimi.
Binaj dnes porozumel, ako mocne ho priťahuje Pareš a jeho rodina. A jednako si to dlho nechcel priznať. Pociťoval to s hanbou ako nejaké previnenie proti Gorovi.
Vedel si v duchu živo predstaviť, s akým opovrhnutím by bol Gora hľadel na to, keď mu Barada s toľkou materinskou pýchou ukazovala anglické zošity a výšivky svojich dcér a nútila ho načúvať ich básničkám. Pravda, v zásade to bolo dosť smiešne; a bolo aj čosi úbohého v pýche, že jej dcéry naučili sa koľko-toľko po anglicky, že sa uchádzali o chválu Angličaniek a získali si chvíľkovú priazeň ženy anglického viceguvernéra. No i keď to Binaj videl a i keď si to uvedomoval, jednako nemohol k nim pociťovať nenávisť ako Gora. Všetko sa mu náramne páčilo. Uspokojovalo to jeho samoľúbosť, ak mu dievča ako Lábanja – a bolo to nesporne dievča nezvyčajne driečne – ukazuje so štipkou hrdosti svoje zošity s Moorovými básňami. Prirodzene, neuniklo ani jemu, že Barada sa pokúša s dákousi prehnanou energiou striasť zo seba všetko, čím žijú ich časy; a jednako sa mu aj ona páčila. V jej prostoduchej samoľúbosti vyciťoval lásku k dcéram. Binaj bol očarený všetkým, čo ako to bolo všedné – tým, ako dievčatá pretepľovali ovzdušie v dome smiechom, ako pripravovali čaj, ako rozvešiavali po stenách svoje ručné práce a s akou radosťou sa učili anglické básne. Nikdy dosiaľ nepocítil vo svojom samotárskom živote podobnej rozkoše. Nik by vari nezrátal, koľko sladkých obrazov oných vystrojených, rozosmiatych a znova do práce pohrúžených dievčat mu jeho fantázia namaľovala. Mládenec, ktorý večne čítal, večne debatoval a ani nevedel, že je mladý, objavil znezrady v jednoduchom príbytku Parešovom nový, čarovný svet.
Binaj nemohol Gorovi zazlievať, že ho opustil s hnevom, no bolo to po prvý raz za toľký čas ich kamarátstva, čo sa medzi nich postavila ozajstná prekážka.
Nehybnú temnotu letnej noci rozozvučalo kedy-tedy zahrmenie. Na Binajovo srdce doľahlo akési ťažké bremeno. Marilo sa mu, že dnes jeho život čosi-kamsi opustil cestu, ktorou sa tak dlho uberal, a vykročil na cestu novú; lenže Gora sa v tej tme dakde stratil a odišiel inam.
Sila lásky sa pred rozchodom stupňuje. Dnes, keď sa jeho láska ku Gorovi naštrbila, pocítil Binaj, aká je veľká a mocná.
Keď vošiel do domu, tmavá samota jeho izby videla sa mu strašne tiesnivá a prázdna. Ba vyšiel znova von a zamieril do Gorovho domu; nemohol sa však úfať, že sa mu dnes podarí Goru zasa uzmierniť, nuž sa vrátil znova spiatky a ustatý ľahol si na lôžko.
Keď na druhý deň ráno vstal, bolo mu zasa ľahko na duši. V noci mu predstavivosť len zbytočne zvyšovala obavy; ráno sa mu už nezdalo, že by jeho priateľstvo ku Gorovi a styk s Parešovou rodinou boli tak celkom nezlučiteľné. Ba ešte sa aj smial nad svojím včerajším trápením, ktoré robilo celú vec horšou, ako v skutočnosti bola.
Prehodil si cez plece čadar a rozbehol sa ku Gorovi. Gora sedel vo svojej izbe, no nevzozrel od novín, aby sa na neho čo len podíval, keď k nemu vošiel. Binaj bez slova schytil noviny a vytrhol ich Gorovi z rúk.
Gora preriekol: „Tak sa mi vidí, že si si to splietol. Ja som Gaurmohan, hind, vychýrený mrzkými mravmi!“
„Možnože si sa splietol ty,“ odpovedal Binaj. „Ja som Binaj, priateľ spomínaného Gaurmohana, vychýrený rovnako škaredými mravmi.“
„Lenže Gaurmohan je taký nehanebník,“ pokračoval Gora, „že sa pred nikým za svoje mrzké mravy nehanbí.“
„Binaj je priam taký,“ opáčil jeho priateľ. „Ibaže sa nepokúša nanútiť svoje mravy násilím aj ostatným ľuďom.“
Zápäť sa medzi oboma priateľmi rozprúdila hlučná debata. Celá štvrť si nohla myslieť, že sa dnes Gora zišiel s Binajom.
Gora mu vyčítal: „Bolo treba toť predo mnou zapierať, že chodíš do Parešovho domu?“
„Nič som nezapieral, povedal som iba, že ta nechodím. Včera som k nim vkročil po prvý raz v živote.“
„Ak je tak, nuž ťa teda musím podozrievať, že poznáš cestu dnu, ale nepoznáš cestu von.“
„To je možné, azda je to už moja vrodená necnosť. Neviem sa rozlúčiť s týni, ktorých si vážim alebo ktorých mám rád. Ostatne ty tú moju neresť poznáš tiež.“
„Budeš ich teda odteraz pravidelne navštevovať?“ spovedal ho Gora.
„Prečo o tom hovoríš, ako keby som ta mal chodiť sám? Máš predsa aj ty nohy, nie si nehybný predmet!“
„Ja ta môžem zavše zájsť a zasa odísť, ale ty, ako som videl, si tam zapadol až po krk. Ako ti chutil horúci čaj?“
„Zdal sa mi trochu horký.“
„Prečo si ho teda pil?“
„Keba som si ho nebol býval vzal, bolo by to pre nich bývalo ešte horkejšie.“
„Ty sa nazdávaš, že dodržiavanie spoločenských predpisov spočíva iba v dodržiavaní príkazu láskavosti?“
„Nie vždy. Ale pozri, Gora, tam, kde sa stretne so spoločnosťou srdce, je pre mňa…“
Gora nedal Binajovi ani vetu dokončiť. Vyhŕkol: „Srdce! Tvoje srdce stretáva sa iba ak so slovami, považuješ predsa spoločnosť za čosi malicherného a ničotného. Keby si však cítil, ako veľmi môže spoločnosť trpieť, keď sa s ňou stretneš, hanbil by si sa čo len zmieniť o vlastnom srdci. Akosi strašne ťažko ti príde čo len sa zmieniť o Parešbábuových dievčatách, a mňa bolí, že môžeš iba kvôli tomu tak pokojne zraňovať celú vlasť.“
„Poviem ti teda, čo si naozaj myslím, Gora. Ak raní celú vlasť to, že som vypil šálku čaju, bude len vlasti na osoh, ak ju raním. Inak zostane veľmi slabá a chúlostivá.“
„Pánko môj,“ hrmel Gora, „všetky tie argumenty už poznám. Nedomnievaj sa, že som až natoľko hlúpy. Lenže to nie sú naše slová. Keď choré dieťa nechce užiť lieky, tu ich aj zdravá matka je s ním, aby mu ukázala, že sú na tom rovnako. To nie je vec presvedčovania, ale lásky. Nebyť tejto lásky, nijaké presvedčovanie by nemohlo udržať puto medzi matkou a dieťaťom. A tak je to aj s našou prácou. Ani ja sa nechcem škriepiť pre šálku čaju, ale nedokážem sa odťahovať od vlasti; oveľa ľahšie je potom čaj nepiť a dozaista oveľa menším previnením je spôsobiť trochu nepríjemností Parešbábuovým dievčatám. Za terajšej situácie je našou hlavnou úlohou splynúť s vlasťou. Až to dosiahneme, budeme vedieť skončiť diskusiu o tom, či piť čaj a či nepiť, dvoma slovami.“
Binaj sa zasmial: „Ako vidím, počkám si teda na svoju druhú šálku poriadne dlho!“
„Nie, nemusíš to vôbec odkladať. Lenže prečo zaťahuješ do toho mňa, Binaj? Nadišiel čas, keď sa ti prichodí rozlúčiť nielen s mnohými nemilými stránkami hinduistickej spoločnosti, ale aj so mnou. Inak sa nemilo dotkneš Parešbábuových dcér.“
V tej chvíli vkročil do izby Abináš. Bol to Gorov žiak. Čokoľvek počul od Goru, všetko rozmelnil svojím rozumom, prekrútil svojím jazykom a potom vytruboval do celého sveta. Tí, čo nemohli porozumieť Gorovi, znamenite rozumeli Abinášovi a velebili ho.
Abináš strašne žiarlil na Binaja. Pri každej príležitosti sa tvrdošijne pokúšal s Binajom hádať. Binaj zasa neznášal jeho obmedzenosť; a tu často preberal slovo Gora a bojoval proti Binajovi sám. Abinášovi sa potom zdávalo, že z Gorivých úst vychádzajú jeho vlastné argumenty.
Keď teraz prišiel Abináš, stratil Binaj chuť pokračovať v nadväzovaní niekdajšej zhody s Gorom. Vstal a odišiel hore. Ánandamají sedela na verande pred komorou a krájala zeleninu.
Privítala ho: „Počúvam vás už dosť dlho. Čože si prišiel dnes tak skoro? Raňajkoval si vôbec?“
Inokedy by bol Binaj povedal: „Nie neraňajkoval,“ a Ánandamají by mu hneď naznášala jedla. No dnes odpovedal: „Nebudem nič jesť, mamka, raňajkoval som už doma.“
Nemal dnes chuť rozmnožovať počet svojich previnení voči Gorovi. Bolelo ho, že mu Gora ešte neodpustil styky s Parešbábuom a že si ho dosiaľ nepripúšťa k sebe. Vytiahol z vrecka nôž a začal šúpať zemiaky.
Keď o štvrť hodiny zišiel dolu, zistil, že Gora medzičasom odišiel s Abinášom. Zostal dlho mlčky sedieť v Gorovej izbe. Vzal si noviny a roztržito ich prezeral. Naostatok si ťažko vzdychol a vyšiel von.