peternagy

Na dnešnú nedeľu som vybral z tvorby Pabla Nerudu.

Telo ženy

Je čas odchodu. Ach, opustený!

Telo ženy – vy biele pahorky, vy stehná belostné –
v tom, ako sa odovzdávaš, podobáš sa svetu.
Moje telo sedliaka do teba sa vrýva
a z hľbky zeme vytrysknúť nechá dieťa.

Tak ako tunel bol som opustený. Odo mňa vtáky odlietali
a noc ako mohutná invázia vstupovala do mňa.
Aby som prežil, vykul som si ťa ako zbraň,
ako šíp do svojho luku, tak ako do svojho praku kameň.

Bije však hodina pomsty, a ja ťa milujem.
Ty telo z pokožky a z machu, z pevného a dychtivého
mlieka.
Ach, poháre pŕs! Ach, oči neprítomné!
Ach ruže lona! Ach, tvoj hlas pomalý a plný smútku!

Ty telo mojej ženy, v pôvabe tvojom pretrvávam.
Ty môj smäd, ty moja túžba bez hraníc, ty moja
nerozhodná cesta!
Temnotné riečištia, kde trvá večný smäd
a trvá únava a nekonečná bolesť.

Pripomínam si, aká si bola

Pripomínam si, aká si bola v tú poslednú jeseň.
Bola si šedou baretkou, bola si srdce stále pokojnejšie.
V tvojich očiach s plameňom súmraku bil sa plameň.
A opŕchalo lístie do vody tvojej duše.

Tak ako popínavá rastlina ľnúca k vetvám mojich ramien,
lístie schraňovalo znenie tvojho hlasu zdľhavé a stále
pokojnejšie
Hranica užasnutia, na ktorej moju žížeň spásal plameň.
Belaso sladký hyacint schýlený sponad mojej duše.

Cítim, že tvoje oči cestujú a v diaľke jeseň viazne:
šedá baretka, hlas vtáka, dom a jeho srdce,
do ktorého sa sťahovali žiadosti moje hlbočizné
a sypali sa veselé bozky moje jak žeravé uhlie.

Nebo z lode. Z vrchov lúka.
Spomienka na teba je zo svetla, z dymu, z rybníka
a pokoja ešte.
Tam ďalej za tvojimi očami so súmrakom horel súmrak.
Jesenné suché lístie krúžilo v tvojej duši.