peternagy

Raz v lete, v dedine Gračiach, v dome neveľmi bohatej statkárky Anny Pavlovny Adujevovej, všetci od domácej panej až po strážneho psa Bundáša vstali na svitaní.
Len Alexander Fiodorič, jediný syn Anny Pavlovny, spal, ako sa na dvadsaťročného mladíka patrí, bohatierskym spánkom, hoci všetko v dome pobehúvalo a lopotilo. Ale čelaď chodila po prstoch a hovorila šeptom, aby nezobudila mladého pána. Len čo niekto buchol alebo hlasnejšie prehovoril, hneď sa ako rozzúrená levica zjavila Anna Pavlovna a nepozorníkovi za trest uštedrila či už prísne pokarhanie či urážlivú prezývku, ba zavše, podľa hnevu a síl, aj buchnát.
Tri kuchárky v kuchyni vyvárali ako pre desiatich, hoci celá panská rodina pozostávala len z Anny Pavlovny a Alexandra Fiodoriča. V kôlni sluhovia čistili a mazali koč. Každý niečo robil, každý pracoval v potu tvári. Len Bundáš nerobil nič, ale aj on sa svojím spôsobom zúčstňoval na všeobecnej trme-vrme. Keď šiel popri ňom lokaj, kočiš alebo prefrngla slúžka, zavrtel chvostom, starostlivo oňuchal mimoidúceho a akoby sa očami spytoval: – Dozviem sa už konečne, prečo je dnes u nás taký zhon?
Nuž zhon bol preto, že Anna Pavlovna vyprávala syna do Petrohradu do štátnej služby, či ako vravela, aby spoznal svet a svet aby spoznal jeho. Aký to pre ňu ubíjajúci deň! Preto je taká smutná a bez vôle. Často v najtuhšej práci otvorí ústa, že vydá nejaký rozkaz, ale zrazu sa zasekne na polslove, hlas jej zlyhá, odvráti sa a ak stihne, zotrie si slzu, ak nestihne, uroní ju do kufra, kde vlastnoručne ukladá Sašenkovu bielizeň. Slzy sa jej už dávno zbierajú v srdci, sťahujú jej hrdlo, gniavia prsia a už-už vytrysknú prúdom; ale ona akoby si ich šetrila na chvíľu lúčenia a len tu i tam utrúsi slzičku.
Nasmútila sama; veľmi žialil aj Sašenkov komorník Jevsej. Odchádzal s pánom do Petrohradu, opúšťal najteplejší kútik v dome, za pecou v izbietke Agrafeny, prvého ministra v domácnosti Anny Pavlovny a – čo bolo pre Jevseja najdôležitejšie – jej prvej kľučiarky.
Za pecou bolo len toľko miesta, že sa tam vpratali dve stoličky a stôl, na ktorom sa pripravovala káva, čaj, dačo na zahryznutie. Jevsej natrvalo obsadil miesto za pecou i v Agrefininom srdci. Na druhej stoličke sedávala ona sama.
História Agrafeny a Jevseja bola v dome už starou hostóriou. Sprvu o nej, ako o všetkom na svete, poklebetili, poohovárali, ale napokon, ako to už býva, reči prestali. Sama pani už na nich privykla a tak si žili blažene celých desať rokov. Vari je veľa takých, čo na sklonku svojho života narátajú desať šťastlivých liet? No nadišla aj chvíľa rozlúčky! Zbohom, teplý kútik, zbohom, Agrafena Ivanovna, zbohom, hra na duráka, káva, vodka, domáce likéry – zbohom všetko!
Jevsej mlčky sedel a mocne vzdychal. Agrafena sa namosúrená motala po kuchyni. Zármutok sa u nej prejavoval po svojom. Toho dňa s rozhorčením ponalievala čaj a miesto toho, aby prvú šálku tuhého čaju podala ako obyčajne panej, vychrstla ho, vraj „nech ťa nedostane nik“, a chladnokrvne vypočula pokarhanie. Káva jej vykypela, smotana prismudla, šálky jej padali z rúk. Tácňu na stôl nepostaví, ale šmarí; skriňu a dvere nezatvorí, ale zaplesne. No neplakala, len sa hnevala na celý svet. To bolo ostatne hlavnou črtou jej povahy. Nikdy nebola spokojná; nič sa jej nepáčilo; večne hundrala, ponosovala sa. No v tejto pre ňu osudnej chvíli sa prejavila jej povaha v plnej sile. Najväčšmi sa vari hnevala na Jevseja.
„Agrafena Ivanovna!…“ začal Jevsej žalostne a nežne, čo neveľmi pristalo jeho vysokej a statnej postave.
„No, čo sa tu vyvaľuješ, ťarbák!“ odpovedala, akoby tu sedel prvý raz. „Hybaj odtiaľ, sedíš na uteráku.“
„Ech, Agrafena Ivanovna!…“ opakoval lenivo, vzdychajúc vstal zo stoličky, a keď vzala uterák, hneď si zasa sadol.
„Len fňuká! Takéhoto nespratníka mať na krku! Však je to kríž, panebože! Nedá a nedá pokoj!“
A Agrafena hodila lyžičku do oplachovacej misky, len tak cvenglo.
„Agrafena!“ ozvalo sa vtom z druhej izby. „Čo si rozum potratila? Nevieš, že Sašenka spí? S frajerom si sa pobila na rozlúčku, či čo?“
„Pre teba, aby som sa nehla, len sedela ani pribitá!“ zasyčala Agrafena ako zmija a zúrivo utierala misku, ani čo by ju chcela rozdrúzgať na márne kúsky.
„Zbohom, zbohom!“ povedal Jevsej s preukrutným vzdychom, „posledný dníček, Agrafena Ivanovna!“
„Chvalapánubohu! Bár by vás už čerti odniesli, aspoň tu bude viac miesta. Veďže uhni, človek nemá kde ani stúpiť: bude sa tu rozťahovať!“
Jevsej sa jej dotkol pleca – ako mu odpovedala! Znova si vzdychol, ale z miesta sa nepohol; ani sa nemusel, veď Agrafena si to neželala. Jevsej o tom vedel a nedal sa pomýliť.
„Ba kto si len sadne na moje miesto?“ vzdychol si znova.
„Satanáš!“ odpovedala úsečne.
„Dal by boh! Len aby to nebol Proška. A kto sa bude hrať s vami na duráka?“
„A keby aj Proška, čo na tom?“ poznamenala Agrafena napaprčene.
Jevsej vstal.
„Nehrajte sa s Proškom, bohuprisahám, nehrajte!“ povedal znepokojene a temer s hrozbou.
„A kto mi zakáže? Vari ty, ohava akási?“
„Dušička Agrafena Ivanovna!“ začal prosebným hlasom a objal ju – povedal by som okolo drieku, keby sa o drieku dalo u nej čo len hovoriť.
Miesto odpovede ho štuchla do pŕs.
„Dušička Agrafena Ivanovna!“ zopakoval. „Či vás Proška bude ľúbiť tak ako ja? Veď viete, aký je to oplan; ani jednu ženskú nenechá na pokoji. A ja, ja! E-ech! Vy ste mojou zorničkou! Nebyť panskej vôle, tak…ech!“
Zaodŕhal a len kývol rukou. Agrafena nevydržala; aj u nej sa žiaľ konečne prejavil v slzách.
„Dáš mi už pokoj, pokušiteľ prekliaty?“ vravela s plačom. „Netáraj také sprostosti! Ja si začať s Proškom! S takým vetroplachom, čo jakživ múdreho slovka neprerečie! Ten inšie nevie, len obchytkávať…“
„Aj vás obchytkával? Ach, ten podliak! A vy mi nič nevravíte. Veď ja by ho…“
„Nech len sprobuje, však mu ja ukážem! Či už niet medzi čeľaďou druhých ženských? S Proškom si začnem! Čo ten nevyhútal! Bridí sa mi pri ňom čo i len sedieť – pri takej svini. Ten len hľadí, s kým sa pobiť alebo čo dobrého zožrať z panskej kuchyne – človek ho neustrežie!“
„Ak by sa to už malo pritrafiť, Agrafena Ivanovna – lebo pokušiteľ je mocný – tak si sem radšej vezmite Grišku: to je aspoň šuhaj tichý, robotný, nie vetroplach…“
„Len vymýšľaj!“ oborila sa na neho Agrafena. „Čože ma ty každému núkaš, vari som ja voľajaká… Prac sa mi z očú! Je vás ani psov, nebodaj sa budem každému vešať na krk: nie som ja z tých! Len teba, antikrista, mi čert zavesil na krk za moje hriechy, aj za to sa kajam… a on vymýšľa!“
„Nech vám pánbožko odplatí vašu statočnosť! Kameň mi spadol zo srdca!“ zvolal Jevsej.
„Teš sa, teš!“ rozkričala sa znova. Máš sa čomu tešiť – ty!“
A pery jej obeleli od zlosti. Obaja zamĺkli.
„Agrafena Ivanovna!“ oslovil ju Jevsej po chvíli nesmelo.
„No, čo zas?“
„Veď som ja celkom zabudol, od rána som nemal v ústach ani kvapôčku!“
„Nevídali!“
„Žiaľ zaliať, Agrafena Ivanovna!“
Agrafena vytiahla z dolnej poličky kredenca, spoza klobúka cukru pohár vodky a dva poriadne kusiská chleba so šunkou. To všetko už dávno prichystala pre neho jej starostlivá ruka. Šmarila mu to horšie ako psovi. Jeden kus chleba spadol na dlážku.
„Na, zadrhni sa! Och aby ťa… a tichšie, nemľaskaj tak, že sa to ozýva po celom dome!“
Odvrátila sa od neho naoko s nenávisťou a on sa pustil pomaly do jedenia, pričom ustavične pokukával na ňu a zakrýval si rukou ústa.
Medzitým bránou vošiel kočiš s trojkou koní. Zvonček, priviazaný k bočnici, lenivo a pridusene prevracal jazykom ako opilec, zviazaný a hodený do strážnice. Kočiš priviazal kone pod kôlňu, zložil si čiapku, vytiahol z nej špinavú šatôčku a utrel si spotenú tvár. Keď ho Anna Pavlovna zazrela oblokom, zbledla. Kolená sa jej podlomili a ruky ovisli, hoci to očakávala. Ale o chvíľu sa spamätala a zavolala Agrafenu.
„Chodže pozrieť, ale tichulinko, na prstoch, či Sašenka ešte spí!“ povedala. „Holúbok môj, ešte mi prespí aj posledný dníček, ani sa na neho nevynadívam. Ale čo ťa posielam! Vtrepeš sa ta ani krava! Pôjdem radšej sama…“
A šla.
„Len si choď, ty nekrava!“ šomrala Agrafena, keď sa vrátila do svojej izbietky. „Ľaľa, ja som krava! Bodaj by si mala veľa takých kráv!“
No Anne Pavlovne šiel už v ústrety sám Alexander Fiodoryč, pobelavý mladík v kvete života, zdravia a síl. Veselo sa jej prihovoril, ale keď zazrel kufor a batôžky, zmiatol sa, mlčky pristúpil k obloku a začal kresliť prstom po skle. O chvíľku sa už zase zhováral s matkou a bezstarostne, ba s radosťou sledoval prípravy na cestu.
„Ale si mi tuho spal, synček,“ povedala Anna Pavlovna, „až ti tvárička opuchla! Ukáž, pretriem ti oči a líca ružovou vodou.“
„Nie, mamička, netreba.“
„Čo by si si zajedol na raňajky, najprv čajíku či kávičky? Dala som ti upiecť aj roštenku na smotane – na čo máš chuť?“
„To je jedno, mamička.“
Anna Pavlovna ešte chvíľu ukladala bielizeň, potom prestala a clivo pozrela na syna.
„Saša!…“ povedala o chvíľu.
„Prosím, mamička?“
Otáľala, ako keby sa čohosi bála.
„Kdeže to ideš, synček môj, prečo?“ opýtala sa konečne tichým hlasom.
„Ako to, kde, mamičkya Do Petrohradu, preto … preto … aby …“
„Počuj, Saša,“ povedala vzrušene a položila mu ruku na plece, zrejme s úmyslom urobiť posledný pokus, „ešte nie je neskoro: rozmysli si to, zostaň!“
„Zostať! Ešteže čo! Veď aj… bielizeň je už pobalená,“ povedal, lebo nevedel inšie vymyslieť.
„Bielizeň pobalená! No aha… aha… aha… pozri – už je nie pobalená.“
Raz-dva bolo všetko z kufra von.
„Ale to nejde! Schystal som sa, a zrazu nič! Čo povedia!“
Zarmútil sa.
„Neodhováram ťa ani tak kvôli sebe, ako skôr kvôli tebe samému. Prečo ta ideš? Hladať šťastie? Nuž a či ti je tu zle? Či tvoja matka deň a noc nemyslí iba na to, ako vyhovieť všetkým tvojim chúťkam? Pravda, si už v rokoch, keď materinská starostlivosť k úplnému šťastiu nestačí; a ja to ani nežiadam. Ale poobzeraj sa okolo seba, všetci na tebe len tak visia. A dcéra Márie Karpovny, Sonička? Aha… začervenal si sa! Ako ťa len, holubienka moja – pánbožko jej daj zdravia – ako ťa len ľúbi, vraj už tri noci nespala!“
„Ale mamička, prosím vás! To ona len tak…“
„Veru, veru, nie som slepá… Ach, aby som nezabudla: vzala tvoje šatôčky, že ich obrúbi, vraj, sama ich obrúbim, nikomu ich nedám, a vyšijem aj monogram – tak vidíš, čo ešte chceš? Zostaň!“
Syn počúval mlčky, so sklonenou hlavou, a ihral sa so strapcom na župane.
„Čo ťa čaká v tom Petrohrade?“ pokračovala matka. „Myslíš, že sa tam budeš mať tak ako tu? Ech, synček! Bohvie, čo všetko ti príde skúsiť a vytrpieť: aj zimu, aj hlad, aj núdzu – všeličo budeš musieť znášať. Zlých ľudí je všade dosť, ale dobrých tak ľahko nenájdeš. A honor rovnaký – či na dedine, či v hlavnom meste. Ak neokúsiš petrohradský život, tak tu, na dedine, sa ti bude zdať, že si prvý na svete, a vo všetkom je to tak, môj milý! Veď si dobre vychovaný, súci, driečny. Ja, starena, by som už len hľadela na teba a radovala sa. Oženil by si sa, pánboh by ti požehnal dietky a ja by som ich pestovala. Žil by si bez trápenia, rôčky by ti plynili pokojne, ticho, nikomu by si nezávidel; a tam ti hádam ani nebude dobre, možno si raz spomenieš na moje slová … Ostaň, Sašenka – no?“
Alexander si odkašlal a vzdychol, ale nepovedal ani slova.
„A podívaj sa sem,“ pokračovala a otvorila dvere na balkón, „nie ti je ľúto opustiť takýto kútik?“
Z balkóna zavanulo do izba svieže povetrie. Okolo domu sa naširoko – naďaleko rozprestieral sad so starými lipami, s hustými šípkami, čremchami a orgovánovými kríkmi. Medzi stromami sa jarabeli kvety, belela sa spleť chodníčkov, obďaleč ticho špliechalo o brehy jazierko, na jednej strane zaliate zlatými lúčmi ranného slnka a hladké ako zrkadlo; na druhej – tmavomodré ako obloha, čo sa v ňom odrážala, jemnulinko sčerené. A v diaľke až po tmavú horu sa kruhovito vinuly nivy s rozvlneným, pestrofarebným obilím.
Anna Pavlovna si jednou rukou zaclonila oči pred slncom, druhou ukázala do diaľky, na polia.
„Len pozri,“ vravela synovi, „do akej krásy zaodel pánboh naše polia! Z tamtých polí zožneme len raže do päťsto štvrtiek; a hentam máme pšeničku aj pohánku; lenže pohánka nie je toho roku taká ako vlani: neukazuje sa dobrá úroda. A hora, hora ako sa rozrástla! Veľká je múdrosť božia! Dreva zo svojho dielu predáme hádam aj za tisícku. A tej diviny, tej diviny! A veď to všetko je tvoje, milý synček, ja som len tvoja šafárka. Pozri na to jazero: aká nádhera! Nebeská nádhera! A tých rýb čo sa v ňom preháňa; kupujeme iba jeseterinu, a mníky, okúne, karasy sa len tak hemžia: dosť máme aj pre seba aj pre čeľaď. Hentam sa ti zase pasú kravičky a koníky. Tuná si sám pánom všetkého, a tam ti možno bude hocikto rozkazovať. A ty chceš ujsť od takého požehnania, ešte ani sám nevieš kam, možno do nejakej záhuby, bože odpusť … Zostaň!“
Alexander Fiodoryč mlčal.
„Ale ty ma nepočúvaš,“ zvolala. „Kde si sa tak uprene zahľadel?“
Mlčky a zamyslene ukázal rukou do diaľky. Anna Pavlovna pozrela ta a stŕpla. Tam, pomedzi polia, hadila sa cesta za horu, do zasľúbenej zeme, do Petrohradu. Anna Pavlovna chvíľu mlčala, aby nabrala síl.
„Teda tak je to!“ povedala napokon smutne. „Nuž, synček môj, pánboh ťa opatruj! Choď, ak ťa už tak ťahá odtiaľto, ja ťa nedržím! Aspoň raz nebudeš hovoriť, že ti matka zahubila život a mladosť.“
Chudera matka! To je odmena za tvoju lásku! Toto si čakala? Ale už je to raz tak, že matky nečakajú odmenu. Keď matka miluje, neuvažuje a nevyberá. Ak ste veľkí, slávni, krásni, hrdí, ak vaše meno ide z úst do úst a chýr o vašich činoch hrmí svetom – starenke sa od radosti trasie hlava, plače, smeje sa a modlí sa dlho a vrúcne. A synčekovi väčšinou ani na um nepríde rozdeliť sa o svoju slávu s rodičkou. Ak ste chudobní duchom a rozumom, ak vás príroda poznačila biľagom ošklivosti, ak žihadlo neduhu zožiera vaše srdce či telo, ak vás napokon ľudia odstrčia a niet pre vás miesta medzi nimi – tým viac miesta máte v srdci matkinom. Mocnejšie túli k prsiam škaredé, nepodarené dieťa a modlí sa ešte dlhšie a vrúcnejšie.