peternagy

Mohli by sme Alexandra nazvať bezcitným za to, že sa rozhodol odísť? Mal dvadsať rokov. Život sa na neho usmieval už od kolísky; matka ho rozmaznávala, ako sa rozmaznáva jedináčik; pestúnka mu večne nad kolískou spievala, že bude chodiť v zlate a neokúsi žiaľu; profesori mu prorokovali skvelú kariéru a po návrate domov sa na neho usmiala susedkina dcéra. Ešte i starý kocúr Murko bol k nemu prívetivejší než ku komukoľvek inému v dome.
O zármutku, slzách, nešťastí vedel iba z počutia, ako sa vie o nejakej nákaze, ktorá zatiaľ nevypukla, len tíško drieme kdesi medzi ľuďmi. Preto si budúcnosť predstavoval v dúhových farbách. Čosi ho vábilo do diaľky, ale čo vlastne – nevedel. Mihali sa mu tam akési lákavé vidiny, ale nemohol ich rozpoznať; počul rozmanité zvuky – hneď hlas lásky: to všetko ho sladko rozochvievalo.
Čoskoro mu bol domáci svet priúzky. Prírodu, matkinu nežnosť, zbožňovanie pestúnky a všetkej čeľade, mäkkú posteľ, chutné jedlá a Murkovo pradenie – všetky tie blahá, ktoré sú také vzácne na sklonku života, veselo zamieňal za neznámo, plné príťažlivého a tajomného čara. Ba ani láska Sofie, prvá, nežná a ružová láska ho nemohla zadržať. Čím bola pre neho tá láska? On rojčil o nesmiernej vášni, ktorá nepozná nijaké prekážky a vyžaduje veľké činy. Ľúbil Sofiu zatiaľ malou láskou, lebo očakával veľkú. Sníval aj o tom, aký úžitok raz prinesie vlasti. Usilovne a veľa študoval. V jeho vysvedčení stálo, že pozná asi tucet vied a zo pol tucta klasických a moderných jazykov. Ale najväčšmi sníval o spisovateľskej sláve. Priatelia žasli nad jeho veršami. Otváralo sa pred ním veľa ciest a jedna sa mu zdala krajšou ako druhá. Nevedel, ktorou sa dať. Iba priama cesta zostala utajená jeho zraku, keby ju bol zbadal, možno by ani nikde nebol šiel.
Akože mohol zostať? Že si to matka želala – to je zas iná a celkom prirodzená vec. V srdci jej odumreli všetky city okrem jedného – lásky k synovi, a srdce sa vášnivo upriamilo na toto posledné v jej živote. Nebyť jeho, čo by robila? Mohla by trebárs aj umrieť. Už dávno je dokázané, že ženské srdce bez lásky nežije.
Domáce prostredie Alexandra rozmaznalo, ale neskazilo. Príroda ho tak dobre uspôsobila, že matkina láska a zbožňovanie okolia mali vplyv len na jeho dobré stránky, napríklad, predčasne rozvinuli v ňom sklon k citovosti, vyvolali v ňom až prílišnú dôverčivosť ku všetkému. Azda práve to prebudilo v ňom aj samoľúbosť: ale veď samoľúbosť sama o sebe je len forma; všetko závisí od materiálu, ktorý sa do nej vleje.
Omnoho väčším nešťastím pre neho bolo to, že matka pri všetkej svojej nežnosti nevedela mu vštepiť správne názory na život a nepripravila ho na boj proti tomu, čo ho čakalo a čo čaká v budúcnosti každého. Ale na to bola treba šikovnú ruku, bystrý um a veľkú zásobu skúseností, neohraničených úzkym vidieckym obzorom. Bolo ho treba dokonca menej milovať, nemyslieť naňho ustavične, nechrániť ho pred každou starosťou a nepríjemnosťou, neplakať a netrpieť miesto neho ani v detstve, nechať ho, aby sám vytušil blížiacu sa búrku, pomohol si vlastnými silami a porozmýšľal o svojom osude – slovom, aby si uvedomil, že je muž. Kdeže to mohla Anna Pavlovna všetko vedieť a najmä vykonať? Čitateľ videl, aká je. Nebude sa páčiť ešte pozrieť?
Už zabudla na synov egoizmus. Alexander Fiodoryč ju našiel pri opätovnom ukladaní bielizne a šatstva. V starostiach a prípravách na cestu akoby bola celkom zabudla na svoj žiaľ.
„Pozri, Sašenka, dobre si všimni, kde to kladiem,“ vravela. „Celkom naspodok, na dno kufra dávam plachty: tucet. Pozri, či je tak zapísané.“
„Tak, mamička.“
„Všetky s tvojím monogramom, vidíš – A.A. A to všetko tá holubienka Sonička! Bez nej by si naše hlupane jakživ nedali rady. Teraz čo? Hej, obliečky. Jedna, dve, tri, štyri – tak, tu je celý tucet. Košele – tri tucty. To je plátno – radosť pozrieť, holandské; sama som bola za Vasilijom Vasiľjičom vo fabrike; vybral mi z toho najlepšie tri baly. A keď ich budeš preberať od práčky, dieťa moje, vždy si ich prezri podľa zoznamu; sú všetky novučičké. Tam takých košieľ veľa nevidieť, hádam ti ich aj vyčarajú; nájdu sa také hnusoby, čo sa boha neboja. Ponožiek dvadsaťdva párov… Vieš, čo som vymyslela? Dám do jednej ponožky tvoju peňaženku. Po Petrohrad peniaze nebudeš potrebovať, a keby sa, nedajbože, dačo stalo, tam ich nenájdu, čo by ako hľadali. Dám aj listy pre strýka: ten sa iste poteší! Veď za sedemnásť rokov sme si nevymenili ani slovko, to nie je špás! Tuto sú šáliky, tu vreckovky; pol tucta ich ešte zostalo u Soničky. A vreckovky nepotrať, srdiečko, sú z jemného polobatistu! Vzala som od Michejeva dva a štvrť. Tak bielizeň by už bola. Teraz šaty… Ale kdeže je ten Jevsej? Čo sa nedíva? Jevsej!“
Jevsej vošiel lenivo do izby.
„Čo sa bude páčiť?“ opýtal sa ešte lenivejšie.
„Čo sa bude páčiť!“ zopakovala Adujevová hnevlivo. „Čo sa nedívaš, ako balím? Keď budete cestou dačo potrebovať, prevrátiš všetko hore nohami! Nemôže sa odtrhnúť od svojej milovanej – nevídali, aký poklad! Deň je dlhý, času dosť! To sa i tam budeš takto o pána starať? Ja ti dám! Tak pozeraj: toto je sviatočný frak – vidíš, kde ho dávam? A ty si ho Sašenka, šanuj, nevláč ho na každý deň: súkno sme kúpili po šestnásť rubľov. Keď pôjdeš do lepšej spoločnosti, obleč si ho, ale nesadaj si hocikde ako tvoja tetka, čo si just nesadne na voľnú stoličku alebo diván, ale vždy si ľapne ta, kde je klobúk alebo dačo podobné; onehdy si sadla na tanierik so zaváraninou – takej hanby si narobila! Keď pôjdeš medzi jednoduchších ľudí, tak si obleč tento masaka frak. Teraz vesty – jedna, dve, tri, štyri. Dvoje nohavíc! Ojój! Šatstva máš dosť aj na tri roky! Och, ale som sa ukonala! To nie je špás: od rána na nohách! Môžeš ísť, Jevsej: Teraz sa pozhovárame o dačom inšom, milý Sášenka. Už prídu hostia, nebude kedy.“
Sadla si na diván a syna usadila vedľa seba.
„Nuž, milý Saša,“ povedala po chvíli, „vyberáš sa do cudzieho sveta…“
„Ale mamička, akýže cudzí svet – Petrohrad!“
„Počkaj, počkaj – len ma vypočuj, čo ti chcem povedať! Iba sám pánboh vie, čo ťa tam čaká, čo skúsiš, či dobré, či zlé. Dúfam, že on, náš otec nebeský, ti pomôže; a ty synček môj, na neho nezabúdaj, pamätaj, že bez viery niet spásy v ničom. Dosiahneš tam vysoké postavenie, staneš sa urodzeným pánom – veď nie sme horší ako iní: otec bol zeman, major – ale ty ži v pokore pred Hospodinom: modli sa v šťastí i nešťastí, a nie podľa porekadla: „Kým nezahrmí, sedliak sa neprežehná.“ Daktorý, kým mu je dobre, ani do kostola nenakukne, ale príde naň tvŕdza – už zapaľuje rubľové sviečky a žobrákov obdarúva, to je veľký hriech. Keď už hovoríme o žobrákoch: nemárni podaromnici na nich peniaze, veľa im nedávaj. Načo ich rozmaznávať? Nevadia si toho vážiť. Prepijú všetko a ešte sa ti vysmejú. Máš mäkké srdce, ja viem, ešte im nedajbože, začneš rozdávať desaťkopejky. Nie, to netreba; boh sa o nich postará! A budeš navštevovať chrám boží? Budeš chodiť každú nedeľu na veľkú omšu?“
Vzdychla si.
Alexander mlčal. Spomenul si, že keď študoval na univerzite a býval v gubernskom meste, nechodieval príliš horlivo do kostola; a na dedine, len aby matke ulahodil, sprevádzal ju na veľkú omšu. Hanbil sa klamať, preto mlčal. Matka pochopila jeho mlčanie a znovu si zhlboka vzdychla.
„Nuž, je ťa nenútim,“ pokračovala, „si mladý: kdeže ty môžeš byť taký horlivý cirkevník ako my, starí ľudia? Ešte ťa, nebodaj, úrad zdrží, alebo sa dlhšie zabavíš v dobrej spoločnosti a ráno zaspíš. Boh bude zhovievavý k tvojej mladosti. Netráp sa: máš matku. Tá nezaspí. Kým zostane vo mne čo len kvapka krvi, kým mi nevyschnú slzy v očiach a boh bude trpieť moje hriechy, dovlečiem sa čo aj štvornožky, ak mi nohy nebudú slúžiť, ku kostolnému prahu; vydám posledný vzdych, vyplačem poslednú slzu za teba, synček môj radostný. Vymodlím ti zdravie, i pocty, i kríže, i nebeské a pozemské šťastie. Vari by on, otec milosrdný, nevyslyšal modlitbu úbohej stareny? Je sama nič nepotrebujem. Nech mi vezme všetko: zdravie, život, nech zošle na mňa slepotu – nedbám, len nech tebe dá všakovú radosť, všakové šťastie a dobro…“
Nedohovorila, slzy jej vzhŕkli z očú.
Alexander vyskočil.
„Mamička…“ povedal
„Len seď, seď!“ odpovedala a chytro si utrela slzy, „ešte mám toho veľa na srdci… Čo som to len chcela? Vyfúklo mi z hlavy… Vidíš, akú mám teraz pamäť… aha! Zachovávaj pôsty, syn môj, to je veľká vec! V stredu a piatok – no boh ti odpustí ale vo veľký pôst – nech ťa boh chráni! Tuto Michajla Michajlyča pokladajú za múdreho človeka, a čo z toho? Či fašiangy či veľkonočný týždeň – vždy žerie to isté. Človeku vlasy dupkom vstávajú! Pomáha aj chudobným, ale či boh prijíma jeho almužnu? Raz vraj dal akémusi starému žobrákovi desaťrubľovku, ten si ju vzal, ale hneď sa odvrátil a odpľul si. Všetci sa mu klaňajú, do očí sa mu všakovak líškajú, ale za chrbtom sa pri jeho mene prežehnávajú, akoby to bol sám diabol.“
Alexander počúval dosť netrpezlivo a chvíľami pokukoval von oblokom, na ďalekú cestu.
Na chvíľu zamĺkla.
„Nadovšetko si chráň zdravie,“ pokračovala. „Keby si božeuchovaj, vážne ochorel, napíš…. pozbieram všetky sily a prídem. Kto by ťa tam opatril? Ešte hľadia chorého okradnúť. Nechodievaj v noci po uliciach; vyhýbaj sa ľuďom, čo vyzerajú ani zbojníci. Peniaze šetri… oj, šetri na horšie časy! Míňaj rozumne. Od nich, prekliatych, pochádza všetko dobré i zlé. Nerozhadzuj, nezvykaj si na všelijaké márnosti. Odo mňa budeš riadne dostávať dvetisíc päťsto rubľov ročne. Dvetisíc päťsto rubľov nie je maličkost! Nezvykaj si na prepych a na nič takého, ale ani si neodriekaj, čo si môžeš dovoliť; zachce sa ti pomaškrtiť – dožič si. A neholduj vínu – och, to je prvý nepriateľ človeka! A potom (tu stlmila hlas) chráň sa žien! Ja ich poznám, nájdu sa také nehanblivice, čo sa ti budú samy na krk vešať, keď uvidia takéhoto…“
S láskou sa zadívala na syna.
„Dosť, mamička; ja by som už raňajkoval…“ povedal skoro mrzuto.
„Hneď, hneď… ešte slovíčko… Za vydatými ženami nepozeraj,“ náhlila sa dopovedať, „to je veľký hriech! „Nepožiadaš manželky blížneho svojho“ vraví Písmo. Ak sa ti tam nejaká začne núkať za ženu – božechráň! Ani myslieť! Hneď sa na teba prilepia, keď zbadajú, že máš aj peniaze, aj si takto driečny. Iba ak by si ostril na teba zuby tvoj predstavený alebo dáky urodzený a bohatý velmož a chcel by ti dať svoju dcéru – to už hej, len napíš: už sa voľáko domocem, pozriem, či ti nechcú podstrčiť dáke ledačo, starú dievku alebo škratu, len aby sa jej striasli. Na takého zaťka by každý pristal. No, a keby si sa zaľúbil a trafilo by sa dobré dievča – tak onô…“ tu stíšila hlas… Soničku môžeš nechať. (Starká z lásky k synovi nedbala ísť aj proti vlastnému svedomiu.) Čo by ozaj tá Mária Karpovna nechcela! Jej dcéra ti nie je roveň. Dievča z dediny! Na teba sa inakšie ulakomia!“
„Sofiu! Nie, mamička, ja na ňu nikdy nezabudnem!“ povedal Alexander.
„No, no, synček môj, upokoj sa! Veď je len tak. Poúraduj si, vráť sa domov, a potom ako pánboh dá; mladuchy ti neujdú! Ak na ňu nezabudneš, tak onô… No, a…“
Chcela čosi povedať, ale netrúfala si, potom sa mu naklonila k uchu a opýtala sa ticho:
„A na matku… nezabudneš?“
„Čo sú to za reči,“ prerušil ju, „radšej povedzte, nech chytro donesú, čo tam máte: praženicu, či čo? Zabudnúť na vás! Ako si to môžete myslieť? Pánboh by ma potrestal…“
„Prestaň, Saša, prestaň,“ povedala náhlivo, „čo si to zvolávaš na hlavu! Nie, nie, čo by čo bolo, ak dôjde k takému hriechu, nech trpím ja jediná. Si mladý, ešte len začínaš žiť, budeš mať aj priateľov, oženíš sa – mladá žena ti nahradí aj matku aj všetko ostatné… Nie! Nech ťa pánboh požehná, ako ťa požehnávam ja.“
Pobozkala ho na čelo a tým zavŕšila svoje materinské rady.
„Ale prečo nikto nechodí?“ povedala. „Ani Mária Karpovna, ani Anton Ivanyč, ani kňaz! Veď je už vari po omši! Ach, tam sa ktosi vezie! Tuším Anton Ivanyč… veru tak: my o vlku a vlk za humny!“