peternagy

Na Hrachovej ulici, v obrovskom činžiaku, kde bývalo toľko ľudí, že by to vystačilo aj na okresné mesto, ležal ráno v posteli Iľja Iľjič Oblomov.
Tento mladý, asi tridsaťdvaročný pán strednej postavy a tmavosivých očí bol na pohľad sympatický, ale črty tváre prezrádzali roztržitosť, nestálosť. Myseľ mu poletovala po tvári ako voľné vtáča, mihla sa v očiach, sadla si na odchýlené pery, skryla sa vo vráskach na čele, až napokon zmizla, a vtedy celú tvár zaplavil jas pokojnej bezstarostnosti. Z tváre sa bezstarostnosť šírila do celého tela, ba i do záhybov župana.
Chvíľami sa mu pohľad zahmlil únavou či nudou, ale únava a nuda ani na okamih nezastreli malátnosť, základnú a prevládajúcu črtu nielen tváre, lež celej bytosti, ktorá sa jasne, výrazne zračila v očiach, v úsmeve, v každom pohybe hlavy aj ruky. Povrchný, nevšímavý človek by si pri letmom pohľade na Oblomova pomyslel: Dobráčisko, len ho na chlieb natrieť! Človek hlbší a vnímavejší by sa mu pozorne zahľadel do tváre a odchádzal by zamyslený, s chápavým úsmevom.
Pleť nemal Iľja Iľjič ani ružovú ani hnedú, ani vyslovene bledú, ale akejsi neurčitej farby, aspoň sa taká zdala, lebo Oblomov na svoj vek neprirodzene zmľandravel, či od nedostatku pohybu alebo vzduchu, a možno od jedného i druhého. Hladké snehobiele hrdlo, malé jemné dlane a oblé plecia vyvolávali dojem až nemužne mäkkého tela.
Ešte aj keď sa rozčúlil, miernila ho v prejavoch vláčnosť a zvláštna, priam graciózna lenivosť. Ak mu tvár zastrela chmára starosti, pohľad sa zahmlil a čelo zbrázdili vrásky, to sa v duši rozpútal boj pochybností, smútku, strachu, ale zriedka sa z nepokoja vykryštalizovala jasná myšlienka a ešte zriedkavejšie sa zmenila na pevný cieľ. Boj sa končil vzdychom a zanikal v apatii alebo v spánku.
Ako len Oblomovovi pristal domáci úbor k pokojným črtám tváre a k mäkkému telu! Mal na sebe župan z perzskej látky, pravý Orient, nijaká ponáška na Európu, nijaké strapce ani zamat, voľný, veľmi pohodlný župan, do ktorého sa mohol Oblomov aj dvakrát zavinúť. Rukávy sa podľa dávnej ázijskej módy sa od zápästia k pleciem postupne rozširovali. A hoci župan časom stratil pôvodnú sviežosť a pôvodný prirodzený lesk vystriedal získaný, kvalitná látka si ešte stále udržala výraznú orientálnu farbu.
V Oblomovových očiach mal župan kopu neoceniteľných vlastností: bol hladký, mäkučký. Človek ani necíti, že ho má na sebe. Poddáva sa najmenšiemu pohybu tela ako poslušný otrok.
Oblomov chodil doma vždy bez nákrčníka a bez vesty, mal rád slobodu, voľnosť. Papuče mal dlhé, mäkké, pohodlné a široké. Keď spúšťal nohy z postele na dlážku, aj po pamäti do nich potrafil.
Pre Iľju Iľjiča ležanie nebolo potrebou ako pre chorého alebo pre človeka, ktorému sa chce spať, ani príležitosťou na oddych ako pre človeka unaveného, ani pôžitkom ako pre leňocha. Ležanie bolo preňho prirodzeným stavom. Keď bol doma – a doma bol takmer vždy – zakaždým ležal a zakaždým v tej istej izbe, kde sme ho zastihli. Slúžila mu ako spáľňa, pracovňa i obývačka. Okrem nej mal ešte tri izby, ale zriedka do nich nazrel, iba ak okolo obeda, aj to nie pravidelne, len keď mu sluha zametal pracovňu, čo sa každý deň nestávalo. V tých izbách bol nábytok prikrytý povlakmi, záclony spustené.
Izba, kde ležal Iľja Iľjič vyzerala na prvý pohľad prepychovo zariadená. Bol v nej mahagónový písací stôl, dva divány obtiahnuté hodvábnou látkou, pekná španielska stena vyšitá motívmi fantaztických vtákov a ovocia. Boli tam hodvábne záclony, koberce, niekoľko obrazov, bronzových a porcelánových figúrok a plno drobných čačiek.
Lenže skúsené oko človeka s jemným vkusom by už z letmého pohľadu na všetko, čo tu bolo, vybadalo iba snahu zachovať nevyhnutné spoločenské dekórum, len aby mal pokoj.
Oblomov určite nemyslel na nič iné, keď si zariaďoval pracovňu. Lebo človek s vrodeným vkusom by sa neuspokojil s takými nemotornými mahagónovými stoličkami ani s rozheganými policami. Aj operadlo na jednom diváne odpadávalo, aj dyha sa miestami odliepala.
A to isté platilo aj o obrazoch, vázach, drobných ozdobách.
Domáci pán však pozeral na zariadenie svojej pracovne tak nevšímavo a roztržito, akoby sa očami spytoval: Kto to sem všetko navláčil a naskladal? Pri takom ľahostajnom vzťahu majiteľa k vlastníctvu a možno ešte ľahostajnejšom vzťahu sluchu Zachara pracovňa až zarážala spustnutosťou a zanedbanosťou, ak si ju človek obzrel pozornejšie.
Na stenách medzi obrazmi viseli strapce pavučín, ťažké od prachu. Zrkadlá neslúžili na to, aby odrážali podobu vecí, skôr by sa na ne dali do prachu vpisovať slová ako pamätné tabule. Koberce boli samá škvrna. Na diváne sa povaľoval uterák. Na stole málokedy neostal z predchádzajúcej večere tanier so soľničkou a s obhryzenými kosťami alebo pohodené kôrky chleba.
Nebyť toho taniera či fajky opretej o posteľ, v ktorej ešte dotlieval popol, alebo samého domáceho pána, čo ležal v posteli, ľahko mohol vzniknúť dojem, že tu nik nebýva – také bolo všetko zaprášené a vyšedivené, nič nepripomínalo prítomnosť človeka. Na policiach síce ležali zo dve otvorené knihy aj pohodené noviny, na písacom stole stál dokonca kalamár s perami, ale stránky, kde boli knihy otvorené, zapadli prachom a ožltli – určite ich dávno nik neobrátil, dátum na novinách bol vlaňajší a z kalamára, ak by doň človek namočil pero, vyfrnkla by len vyplašená mucha.
Iľja Iľjič sa zobudil proti svojej obyčaji veľmi zavčasu, asi o ôsmej. Čosi ho náramne trápilo. Na tvári sa mu chvíľami striedal strach so smútkom, chvíľami rozhorčenie. Bolo vidieť, že sa mu v srdci rozhára boj, ale rozum ešte neprišiel na pomoc.
Oblomov totiž dostal včera od svojho richtára z dediny list s nepríjemným obsahom. Ľahko si domyslieť, o akých novinkách môže písať richtár: neúroda, nedoplatky, slabší výnos a podobne. Pravda, rovnaké listy písal richtár svojmu pánovi aj vlani aj predvlani, ale tento posledný ho celkom vykoľajil, ako každé nepríjemné prekvapenie.
Veď to nie sú žarty.
Musí pouvažovať, čo sa dá robiť. Ale aby sme nekrivdili Iľjovi Iľjičovi, bol on veru starostlivý gazda. Už pred niekoľkými rokmi, len čo dostal od richtára prvý nepríjemný list, začal v duchu rozpracúvať plán, ako zmeniť a zdokonaliť hospodárenie na svojom majetku.
V pláne sa počítalo so zavedením nových ekonomických, policajných a iných opatrení. Lenže plán ešte zďaleka nebol celkom premyslený, kým richtárove nepríjemné listy sa opakovali rok čo rok, nútili ho čosi urobiť a len ho rušili v pokojných úvahách. Oblomov si uvedomoval, že ak chce plán uskutočniť, musí sa stoj čo stoj odhodlať na rázny krok.
Len čo otvoril oči, zaumienil si, že ihneď vstane, umyje sa, vypije čaj, potom si to dôkladne premyslí, nad všeličím pouvažuje a všetko si zapíše, poznačí si, čiže sa poriadne pustí do roboty.
Preležal dobrú polhodinku, až ho ten úmysel celkom utrápil, potom však usúdil, že to stačí aj po čaji a čaj môže ako vždy vypiť v posteli, tým skôr, že mu nič nebráni rozmýšľať i poležiačky.
Tak aj urobil. Keď vypil čaj, už sa aj nadvihol na lôžku a nechýbalo veľa, aby vstal. Už poškuľoval na papuče, be už aj nohu k nim spúšťal z postele, no chytro ju vytiahol späť.
Odbilo pol desiatej. Iľja Iľjič sa strhol.
– Je to naozaj možné? – povedal rozhorčene. – Treba mať pevnú vôľu. Najvyžší čas chytiť sa roboty! Aha, len chvíľu si chceš povoliť a…
– Zachar! – zavolal.
V izbe oddelenej od pracovne Iľju Iľjiča iba chodbičkou ozvalo sa najprv vrčanie, akoby tam bol priviazaný pes, potom buchli nohy, čo odkiaľsi zoskočili. To Zachar skĺzol z prípecka, kde strávil väčšinu času pohrúžený do driemot.
Do izby vošiel starec v sivom žakete s dierou pod pazuchou, kadiaľ presvitala košeľa, v sivej veste s mosadznými gombičkami, s holou lebkou ako koleno, zato ryšavé prešedivené bokombrady mal také bujné a mohutné, že jedna by vystačila na tri brady.
Zachar sa nepokúšal zmeniť nielen podobu danú mu od boha, ale ani oblek, v ktorom chodil po dedine. Šaty mu ušili podľa modelu, čo si priniesol z dediny. Sivý žaket a vesta sa mu páčili aj preto, lebo tá polouniforma mu matne pripomínala livrej, čo nosil kedysi, keď sprevádzal nebohých pánov do kostola či na návštevu; livrej bola v jeho spomienkach jedinou pamiatkou na urodzenosť oblomovovského domu.
Nič iné nepripomínalo starému sluhovi dávny panský blahobyt v dedinskom zátiší. Starí páni pomreli, rodinné podobizne ostali doma a možno sa povaľujú kdesi na povale. Chýry o niekdajšom živote a váženosti rodiny pomaly zanikajú alebo žijú len v pamäti tej hŕstky starých ľudí, čo ešte ostala na dedine. Preto si Zachar tak vážil sivý žaket. Lebo on a niekoľko čŕt na tvári aj v povahe mladého pána, i keď na ne Zachar potichu či nahlas hundral, no v duchu ich schvaľoval ako prejav panskej vôle a panských obyčají, to všetko mu matne pripomínalo časy zašlej slávy.
Nebyť tých vrtochov, ani by necítil, že má nad sebou pána. Nič nekriesilo jeho mladosť, dedinu, z ktorej dávno odišli, ani povesti o starodávnom oblomovovskom dome, jedinú živú kroniku, ktorú si sluhovia, pestúnky či dojky odovzdávali z pokolenia na pokolenie.
Oblomovovský dom bol kedysi bohatý a vychýrený v celom kraji, no postupne mu ktovieprečo ubúdalo majetku a lesku, až sa nebadane stratil medzi novšími šľachtickými domami. Iba šediví sluhovia si zachovávali pamiatku na lepšie časy, navzájom si ju zverovali a chránili ju ani relikviu.
Nuž preto Zachar tak lipol na sivom žakete. Možno aj bokombrady si vážil preto, lebo v detstve často vídal starých sluhov s takou starosvetskou aristokratickou ozdobou.