peternagy

V jednom zo stovky rybárskych domov, ktoré si boli podobné ako vajce vajcu, všetky mali totiž rovnaký počet oblokov a rovnako vysoké komíny, žil starý lodivod Mattson.
V rybárskej dedine je vo všetkých chalupách to isté zariadenie, na všetkých podokeniciach stoja tie isté kvety, všade sú povykladané tie isté druhy mušlí a korálov, ne všetkých stenách visia tie isté obrazy. A ako káže starý mrav, žijú všetci obyvatelia rybárskej dediny rovnakým životom. Odkedy lodivod Mattson zostarel, správal sa celkom starými zvyklosťami: jeho dom, jeho izby a jeho spôsob sa od oných ničím neodlišovali.
Na stene nad posteľou mal starý Mattson obrázok svojej matky. Raz v noci sa mu snívalo, že obraz vystúpil z rámu, stal si pred neho a povedal mu silným hlasom: – Mattson, musíš sa oženiť.
Starý Mattson chcel postave z obrazu vysvetliť, že to nie je možné. Veď mal už sedemdesiat rokov. Ale matkin obraz opakoval ešte dôraznejšie: – Musíš sa oženiť, Mattson.
Starý Mattson mal veľký rešpekt pred matkiným obrazom. V mnohých sporných prípadoch mu bol radcom a vždy mu priniesol šťastie, keď ho poslúchol. Teraz však jeho žiadosti nerozumel. Zdalo sa mu, akoby bol obraz zrazu v rozpore s voľakedajšími názormi. Spomenul si jasne a zreteľne, ako to bolo po prvý raz, keď sa chcel ženiť. Práve keď sa obliekal na sobáš, uvoľnil sa klinec, na ktorom visel obraz, a obraz spadol ne zem. Videl v tom znamenie, že obraz ho chce varovať pred ženbou, ale nepočúvol ho. Neskôr sa však ukázalo, že obraz mal pravdu. Jeho krátke manželstvo bolo veľmi nešťastné.
Keď sa po druhý raz obliekal na sobáš, stalo sa presne tak. Obraz zase spadol na zem a teraz sa Mattson už neopovážil neposlúchnuť ho. Nevestu a svadbu nechal tak, obliekol sa do námorníckeho a niekoľkokrát oboplával zem, kým si trúfal vrátiť sa domov. A teraz vystúpi postava z obrazu a prikazuje mu oženiť sa. Akokoľvek bol pokorný a poslušný, nebolo mu v prvom momente jasné, či si z neho nerobí len žarty.
Ale obraz s matkinou strohou tvárou ošľahanou ostrým vetrom a slanou morskou penou ostal odmeraný. Hlas, ktorý bol vycvičený dlhoročným ponúkaním rýb na trhu v meste, opakoval: – Musíš sa oženiť, Mattson.
Tu prosil starý Mattson matku z obrazu, aby predsa len dobre uvážila, v akom spoločenstve žijú.
Všetkých sto rybárskych domov malo končisté strechy a na bielo natreté steny, všetky rabárske lode boli rovnako stavané. Nikto tu nikdy nevykonal nič nezvyčajné. Matka sama, keby ešte žila, by bola prvá, ktorá by sa bola postavila proti takejto svadbe. Matka sa prísne pridŕžala poriadku a obyčajov. A to by predsa nebolo v poriadku a podľa zvykov rybárskej dediny, aby sa sedemdesiatnik ženil.
Zrazu matka vystrela ruku ozdobenú prsteňami a rozkázala mu, aby poslúchol. Matka mala v sebe vždy čosi nepochopiteľné, čo vzbudzovalo bázeň, keď sa tak zjavila v čiernych taftových šatách s bohatými volánmi. Veľká trblietavá zlatá brošňa, ťažká, cvendžiaca, zlatá reťaz mu vždy naháňali strach. Keby bola vystúpila v trhových šstách, v pestrej kockovanej zástere, plnej rybích šupín a očí, nemal by pred ňou taký veľký rešpekt. No takto radšej prisľúbil, že sa ožení. Vzápätí vhupol matkon obraz späť do rámu.
Nasledujúceho rána sa zobudil starý Mattson veľmi prestrašený. Ani len nepomyslel, že by mohol neposlúchnuť matkin obraz. No aj keď bol presvedčený, že to bude preňho takto najlepšie, desil sa budúcnosti.
Toho istého dňa popýtal o ruku škaredú dcéru najchudobnejšieho rybára, drobnú dievčičku s hlavou vtiahnutou medzi plecami a s odstávajúcou sánkou. Rodičia privolili a určili deň, keď sa pôjde do mesta s ohláškami.
Cesta z rybárskej dediny do mesta vedie náveternými pobrežnými lúkami a rozbahnenými pastvinami. Meria štvrť míle a ľudia vravia, že obyvatelia rybárskej dediny sú takí bohatí, že by ju mohli vydláždiť samými strieborniakmi. To by dodalo ceste zvláštne čaro. Trblietavá ako brucho ryby by sa vinula pomedzi trávnaté pahorky a močariny. Sedmokrásky a poniklece, ktoré zdobili tieto opustené končiny, by sa odrážali v strieborných minciach a vietor by našiel zvučnú rezonanciu, až by tak vyhrával pomedzi šachorinu na pobreží a spieval do telefónnych drôtov.
Starému Mattsonovi by to asi bolo útechou, keby tak kráčal ťažkými rybárskymi čižmami po trblietavom striebre, lebo jedno je isté, že mu teraz nastane čas, keď bude musieť merať cestu častejšie, než mu bolo milé.
Papiere nemal v poriadku. Z ohlášok nemohlo byť nič. A to preto, lebo naposledy mladuche ušiel. Trvalo dlho, kým farár napísal o celej veci na kozistórium a požiadal o povolenie uzavrieť nové manželstvo.
Kým teda musel starý Mattson čakať, často chodil do mesta. Na fare si sadol dolu k dverám a ticho tam čakal, kým všetci dohovorili. Potom vstal a spýtal sa, či farár dačo preňho má. Nie, nemal nič.
Farár sa čudoval, akú moc nadobudla láska nad týmto starým chlapom. Tam sedel v hrubom pletenom vlnenom svetri a vysokých rybárskych čižmách tento chlap ostrej múdrej tváre, s dlhými šedivými vlasmi a čakal na povolenie oženiť sa. Farárovi to bolo veľmi čudné, že tento starý rybár bol naplnený takou horúcou túžbou.
– Naozaj vám je tak naponáhle so ženbou, Mattson? – spytoval sa farár.
– Ach, áno, bude najlepšie, keď to bude čo najskôr.
– Nemohli by ste odstúpiť od celej veci, Mattson? Nepatríte už k tým najmladším.
Čože sa ten farár toľko čuduje. Mattson vedel predsa aj sám, že je pristarý, ale oženiť sa musí. Tu mu veru nebolo pomoci.
A tak prichádzal po celý polrok týždeň čo týždeň, kým konečne prišlo povolenie.
Celý tento čas bol starý Mattson ako na ihlách. Okolo zelenej sušiarne, kde viseli hnedé rybárske siete, podĺž betónového múru okolo prístavu pri rybárskych stánkoch na trhu, kde predávali tresky a kraby, i ďaleko v zálive, kam sledovali roje sleďov pri ťahu, všade sa mu ľudia iba posmievali.
Čo, ženiť sa ide, Mattson, ktorý z vlastnej svadby utiekol!
Nešetrili ani nevestu, ani ženícha.
Ale najhoršie bolo preňho, že nikomu nebola celá vac tak na smiech ako jemu samému. Nikomu nemohla byť smiešnejšou. Matkin obraz bol na najlapšej ceste, aby ho priviedol do zúfalstva.
Bolo to popludní v deň prvých ohlášok. Starý Mattson, ešte vždy prenasledovaný posmechom a klebetami, vybral sa po móle až k bielemu majáku, aby bol sám. Tam vonku stretol svoju snúbenicu. Sedela a plakala.
Spýtal sa jej, či by nešla radšej za niekoho iného. Sedela ticho, vytrhávala kúsky vápna z múru a hádzala ich do vody. Sprvu neodpovedala.
Má azda niekoho, kto sa jej páči?
Ale nie, určite nie.
Vonku pri majáku je veľmi pekne. Čistá voda obmýva mólo. Ploché pobrežie, malé, pravidelné rybárske domce, mesto v diaľke, všetko je ožiarené večnou krásou mora. Z bielych hmiel, ktoré zväčša zakrývajú západný horizont, sa tu a tam vynorí rybárska loď. Odvážne zamieri do prístavu. Voda špľachoce okolo kýlu, keď loď vchádza do úzkeho prístavu. V tom momente chlapi ticho stiahnu plachty. Rybári veselo kývajú klobúkmi na pozdrav a na dne lode sa trbliece úlovok.
Keď stál starý Mattson vonku pri majáku, práve prišla do prístavu loď. Mládenec, čo stál pri kormidle, zdvihol klobúk a poklonil sa dievčaťu. Tu uvidel starý, ako sa jej oči rožiarili.
– Ach tak, – pomyslel si, – zaľúbila si sa do najväčšieho krásavca v dedine? Toho veru nikdy nedostaneš. To sa rovno môžeš vydať za mňa, ak máš čakať na toho.
Videl, že nemôže uniknúť matkinmu obrazu. Keby malo dievča rado niekoho, u koho by malo čo len najmenšiu nádej, bola by to najkrajšia výhovorka, aby sa celej ťarchy zbavil. Ale tu by nepomohlo, keby sa jej vzdal.

O štrnásť dní sa slávila svadba a o niekoľko dní nato prišla veľká novembrová búrka.
Jednu rybársku loď odfúklo ďaleko zo zálivu. Kormidlo a stožiar sa zlomili, takže ju nebolo možné riadiť. Na palube bol aj starý Mattson a päť iných rybárov. Dva dni zostali na mori bez potravy. Všetko na lodi bolo pokryté hrubou vrstvou ľadu a vlhké šaty im primrzli na telo. Starý Mattson vtedy tak ťažko prechladol, že už nikdy nebol celkom zdravý. Dva roky polihoval, potom si poňho prišla smrť.
Mnohí sa čudovali, že sa oženil tesne pred nešťastnou udalosťou. Jeho mladá žena mu bola dobrou opatrovkyňou. Čo by si bol počal, keby bol ležal sám a opustený? Celá rybárska dedina nakoniec uznala, že by nebol mohol vykonať nič rozumnejšieho ako sa oženiť, okrem toho si každý jeho malú ženu vážil pre jej nežnosť, s akou si ošetrovala muža.
– Tá veru nebude mať ťažkosti zase sa vydať, – vraveli si.
Kým bol Mattson chorý, rozprával každý deň svojej žene historku s obrazom.
– Dostaneš ho keď zomriem, tak ako všetko, čo je moje, – hovoril.
– Nerozprávaj o takých veciach.
– A dávaj pozor na matkin obraz, keď sa okolo teba budú mať mládenci. Na moj veru, veď kto v celej dedine sa lepšie rozumie do ženby a vydávania ako tento obraz.