peternagy

Klopanie srdca

Rozprávať o dni, v ktorom prišlo jeho dievčatko na svet, nezunovalo Jana Anderssona zo Skrolycky nikdy, ani keď starnul
Z domu vyšiel včasráno, priviedol babu a iné pomocnice, ale potom celé predpoludnie a hodný kus popoludnia presedel v drevárni na penke, roboty sa netkol, iba čakal.
Vonku sa lialo ako z putne, a hoci Jan sedel akože pod strechou, ušlo sa dažďa i jemu. Prišiel za ním s vlhkosťou škárami stien, s kvapkami z rozsušenej strechy a na dovŕšenie šuchol naň vietor otvoreným priečelím drevárne celú roztrieštenú vlnu.
– Rád bych teraz vedieť, či sa dakto nazdáva, že sa teším na to, ľa, decko, – hundral si a naraz kopol do polienka, až vyletelo na dvor. – Šak akurát to je najväčšie nešťastie, aké ma len mohlo zastihnúť. Keď sme sa s Kattrinou brali, brali sme sa, lebo sa nám už zunovalo žiť u Erika z Fally ako paholok a slúžka, chceli sme sadať za vlastný stôl, ale nie mať deti.
Sklonil hlavu do dlaní a ťažko vzdychal. Bolo jasné, že chlad a mokro a toto dlhé, mrzuté čakanie vykonali svoje, aby mu spôsobili zlú náladu, ale to ani zďaleka nebolo pravou príčinou. Jeho žaloby boli ozaj vážne.
– Robiť, – uvažoval, – robiť musím každý deň od svitu do mrku, lež dovčul som mal aspoň v noci pokoj. Ale včul decko bude kričiavať a ja neužijem pokoja ani v noci.
Prišlo naň ešte väčšie zúfalstvo. Odtiahol ruky od tváre a stískal si ich, až kĺby prašťali.
– Až dovčul nám to išlo dobre, lebo jako ja, tak i Kattrina mohla chodiť do roboty. Lenže včul bude musieť vysedúvať doma a varovať decko.
Vrhol na dvor taký zamračený pohľad, ani čo by bol videl hlad plichtiť sa a dobýjať sa do chalupy.
– Veru tak, – povedal a oboma päsťami buchol na penku, aby potvrdil svoje slová, – ja vravím len toľko: kebych bol vtedy, keď za mnou prišiel Erik z Fally a nakriatol ma, abych staval na jeho grunte a daroval mi zopár mizerných klátov, abych si z nich postavil chalupu, kebych bol vtedy vedel, že sa to tak skončí, radšej bych mu bol za všetko zaďakoval a bol bych do smrti ostal bývať na Falle v komôrke pri maštali.- Toto boli veru silné slová, cítil to, ale nemal najmenšiu chuť ich odvolať.
– Keby sa stalo dajaké, – začal znovu, lebo teraz by už bol najradšej povedal, že by mu nebolo proti mysli, keby sa s dieťaťom, prv než príde na svet, stalo nejaké nešťastie. Lenže to už nestihol vysloviť. Prerušil ho slabučký škrek spoza druhej strany steny.
Dreváreň a chalupa boli jedno stavanie, a keď teraz načúval, vychádzal zdnu nepretržitý škrek. Rozumie sa, hneď pochopil, čo to môže znamenať, sedel hodnú chviľu potichu a nedal na sebe znať ani zármutok, ani radosť. Napokon pokrčil plecami.
– No, už je to tu, – riekol, – a včul bych sa v mene božom rád dostal do chalupy a ohrial sa.
Ale ani táto úľava neprišla skoro, ostávalo mu iba znovu sedieť a čakať hodinu za hodinou.
Dážď sa lial ako prv, vietor silnel, a hoci bol iba koniec augusta, bolo práve tak sychravo ako v novembri.
Na nešťastie prišiel Jan o chvíľu aj na čosi iné, čo ho ešte väčšmi krušilo. Začal sa cítiť pokorený a zneuznaný.
– Tam dnuká pri Kattrine sú okrem baby tri ženy, – hovoril potichu. – Ktorejsi z nich by sa predsa len mohlo uráčiť a mohla by mi prísť povedať, či je to chlapec alebo dievka.
Načúval, ako zakladali v kozube oheň. Videl ich behať k prameňu po vodu, ale ani jednej nezišlo na um, že je na svete aj on.
Tu si priložil dlane na oči a začal sa kolísať dopredu, dozadu.
-Môj milý Jan Andarsson, – vravel si, – čo to ty len máš za chybu? Prečo sa ti vždy tak zle vodí? Prečo máš vždycky také trápenie? A prečo si namiesto tej starej Kattriny, kraviarky u Erika z Fally, nedostal za ženu dajaké pekné mladé dievča?
Bolo mu tak ukrutne krušno. Ba pomedzi prsty sa skotúľali dve slzy.
– Prečo v obci tak málo o teba dbajú, môj milý Jan Andersson? Prečo ťa vždycky nechávajú nazadku? Ty vieš, že je dosť akurát takých chudobných a akurát takých do roboty slabých, jako si ty, ale o nikoho z nich nedbajú tak málo jako o teba. Čo to ty len môžeš mať za chybu, môj milý Jan Andersson?
To bola otázka, ktorú si aj predtým neraz položil, pravda zbytočne. Ani si nerobil nijakú nádej, že by teraz na ňu našiel odpoveď. Keď sa to tak vezme, možno v ňom ani nie je nijaká chyba. Možno pravda je taká, že nespravodlivý je voči nemu aj boh aj ľudia.
Keď prišiel na túto myšlienku, sňal dlane z očí a chcel si nasadiť vzdorovitý výzor.
– Môj milý Jan Andersson, jak ešte dakedy v živote vojdeš do svojej chalupy, – hovoril si, – na to decko ani neflochneš. Pôjdeš rovno ku kozubu, tam zastaneš, ohreješ sa a neprevravíš ani slova.
– Alebo čo kebys sa chopil a išiel po svojom? Keď už vieš, že sa všetko dobre skončilo, netreba ti tu vysedúvať. Čo kebys Kattrine a tým ostatným ženským ukázal, že si chlap, jak sa patrí…
Práve sa chcel zdvihnúť, keď sa na prahu drevárne zjavila mať z Fally. Veľmi pekne sa poklonila a prosila, žeby sa šiel do chalupy pozrieť na dieťa.
Keby nebola pozvanie predniesla sama mať z Fally, nie je isté, či by bol šiel – taký bol nahnevaný. Ale s ňou šiel, aj keď sa nijako neponáhľal. Usiloval sa ako najlepšie vládal, tváriť sa a držať tak ako Erik z Fally, keď kráčal obecnou sieňou, aby vložil do volebnej urny svoju ceduľu – a celkom dobre sa mu darilo vyzerať práve tak slávnostne a kyslo.
– Nech sa páči, Jan! – povedala mať z Fally a otvorila dvere do chalupy. Zároveň mu ustúpila, aby vošiel.
Na prvý pohľad videl, že dnu je pekne vyriadené. Kávový kotlík bol celkom na kraji kozuba, aby ochladol, a na stole pri obloku, na snehobielom obruse stáli kávové šálky matere z Fally. Kattrina ležala na posteli a dve ženy, ktoré prišli pomáhať, tlačili sa ku stene, aby dobre videli na všetko, čo porobili.
Priamo pred prestretým stolom stála baba s batôžkom na ruke.
Jan sa nebránil myšlienke, že to vyzerá, akoby tentoraz z celej spoločnosti bol on najvýznamnejší. Kattrina hľadela naň krotkým pohľadom, akoby sa ho chcela spýtať, či je s ňou spokojný. Aj všetky ostatné upierali zrak na neho, akoby čakali pochvalu za všetko ustávanie, na ktoré sa podobrali kvôli nemu.
Lenže nie je také ľahké rozveseliť sa, keď človek vysedúval celý deň, hneval sa a mrzol. Nevedel si z tváre sňať výraz Erika z Fally, zastal a nepreriekol ani slova.
V tej chvíli vystúpila baba o krok vpred. A chyža bola len práve toľká, že tým jediným krokom prišla až celkom k nemu a mohla mu položiť dieťa do náručia.
– Ľa, pozri, Jan, dievčatko ani lupeň, – povedala baba.
Jan stál a medzi dlaňami držal čosi teplé, mäkké, zavinuté do veľkého vlniaka. Vlniak bol len natoľko odhrnutý, že Jan videl vráskavú tváričku a tenunké ručičky. Ako tak hútal nad tým, čo si ženské myslia, že by mal niečo robiť s týmto hľa, čo mu baba vložila do náručia, čosi ho drclo, až sa zatriasol aj on aj dieťa. Drcnutie nepochodilo od nikoho z ostatných, ale nevedel si vysvetliť, či preskočilo z dievčatka na neho a či z neho na dievčatko.
Vzápätí mu srdce v hrudi začalo tak klopať, ako neklopalo nikdy predtým, odrazu mu ani zima nebolo, ani sa necítil namrzený a skormútený, ani nahnevaný, a všetko bolo dobre.
Jediné, čo ho znepokojovalo, bolo to, že nevedel pochopiť, prečo by mu malo v hrudi takto búchať a tĺcť, keď predtým ani netancoval, ani nebežal, ani sa neštveral na strmé kopce.
– Milá pani, – riekol babe, – položte sem ruku a opáčte! Zdá sa mi, že mi srdce čudne tlčie.
– Je to klopanie srdca, – povedala baba. – Vari to zavše mávate?
– Nie veru, nikdy som to nemal, – ubezpečoval ju Jan. – Nikdy nie takôto.
– Je vám zle? Bolí vás niekde dačo?
Nie, ozaj ho nič nebolelo.
Baba, pravda, nevedela pochopiť, aká je to ňom chyba.
– Tak či onak, dieťa vám vezmem, – riekla.
Ale to už Jan vedel, že dieťa, toto dieťa, nedá si vziať.
– Nie, dievčatko mi nechajte!
V tej chvíli mu ženské akiste čítali v očiach alebo počuli v hlase čosi, čo ich rozveselilo, baba sa uškerila a ostatné sa hlasito rozosmiali.
– A preto ste teraz dostali klopanie srdca? Jakživ, nikdy ste nikoho neľúbili tak veľmi? – spýtala sa baba.
– Ba veru,- riekol Jan.
V tej chvíli pochopil, čo mu to rozhýbalo srdce. A k tomu všetkému začal tiež tušiť, čo to mal po celý život za chybu. Lebo kto si necíti srdce ani v žiali, ani v radosti, toho iste nemožno pokladať za ozajstného človeka.