peternagy

Emil, prečo aspoň nenapíšeš? Alebo zavolaj. Číslo starobinca je v zozname. Mobil nemám. Nie preto, že by som si ho nemohol dovoliť, ale preto, že mi aj tak nikto nevolá. Mal som, ale zrušil som ho, odkedy mi začala vyvolávať Parízková. Chápeš to? Sedí si v izbe o poschodie nižšie a volá mi, že ako sa mám, čo robím, čo som mal na obed a či mi chutilo a pritom sedela v jedálni vedľa mňa a obaja sme mali dukátové buchtičky, ktoré nenávidím, ale nemal som na výber, pretože druhé jedlo boli pľúcka na smotane a tie nenávidím ešte viac. Načo mi je mobil, ak mi má furt vyvolávať iba Parízková? Zrušil som ho a zistil som, že sa dá žiť aj bez mobilu. Voľakedy, pred rokmi, som si naň tak zvykol, že keď som si ho zabudol doma, cítil som sa ako invalid, doslova nemobilný človek, ktorý je bezprizorný. Raz mi mobil ukradli a ja som si uvedomil, že neviem žiadne číslo na nikoho, lebo všetky čísla som mal v adresári. To bola hrôza. Ale to bolo v časoch, keď som mal ešte fúru telefonátov, lebo stále niekto niečo potreboval, najmä keď som v posledných rokoch, už ako dôchodca, robil na katastrálnom úrade. Volali sme to „katastrofálny“ úrad, lebo tam sa naozaj nezatvorili dvere od rána do večera, stále niekto niečo kupoval a predával a prepisoval a potreboval potvrdenie a úradný odhad a čo ja viem čo všetko, lebo ako nastolili kapitalizmus, tak sa každý chcel rýchlo stať vlastníkom. Za socializmu o nič nešlo, tam nikomu nič nepatrilo, lebo všetko patrilo všetkým, takže ani papierovania nebolo toľko. Minule som rozmýšľal o tom, že ten socík mal predsa len isté výhody. Okrem toho, že si nevlastnil nič, takže si sa o nič nemusel starať, mal si každý deň zopár drobných radostí. Napríklad že si zohnal obkladačky. To si mohol potom oslavovať aj tri dni. Alebo južné ovocie. Raz som zohnal kilo banáno, a tak mi ich bolo ľúto načať, že zhnili. Ale aj zhnité boli fajn. Dnes si môžeš, ak na to máš, kúpiť obkladačky aké chceš a banány tiež, takže dnes je na radovanie oveľa menej príležitostí. Raz som bol na podnikovom výlete a Rakúsku, už to bola veľká vec, predtým boli ohromné preverovačky, že kto môže a kto nemôže ísť a Faguľa ma poprosil, aby som s ním zašiel do takého obchodu, kde predávali stavebniny a všetko do bytov, lebo zháňal korkovú podlahu, neviem čo ho to pochytilo, u nás o tom nikto ani nepočul a tam mali korkových podláh asi osem druhov a opýtali sa, aký vzor si želá. Vtedy sa Faguľa, namôjdušu, rozplakal. Tomu sa hovorí šťastie. Kde si dnes takto poplačeš? Iba ak na cmiteri, lebo Faguľa je tiež už tam, ani korková podlaha mu nepomohla. Emil, keby si mal niečo pre mňa, ozvi sa. Nejakú robotu, hocičo, vybavovačku, alebo niečo iné, jednak by som si trochu prilepšil, jednak sa tu strašne nudím, nikto sa nechce do ničoho zapájať, môj voiceband je už vecou minulosti, lebo keď agitujem týchto zasratých penzistov, aby sa zúčastnili, tak sú zrazu všetci zachrípnutí, hlási sa len Parízková a kvôli nej sa nebudem do ničoho púšťať. Lezie mi na nervy, stále rozpráva, že aká bola mladá. Všetci sme boli mladí a čo z toho? Ahoj, Miro
23.8.2010