peternagy

Ach, prečo neviem klamať…?

Vždy som obdivoval klamárov. Odjakživa sa snažím dostať do ich radov, klamem, až sa hory zelenajú, luster hýbe – ale k dokonalému profesionálnemu klamstvu, ku klamstvu, ktoré je poetické, geniálne a jednoduché, som sa zatiaľ neprepracoval. Zrejme to chce roky tvrdého tréningu podobne ako u krasokorčuliarov alebo huslistov, chce to odriekať sa zbytočných právd, poloprávd a ostatného balastu. Chce to maximálne sústredenie sa na jednu dobre pripravenú profesionálne dávkovanú lož. Opakovanie je síce matkou múdrosti, ale opakovanie je aj matkou lži. Opakovanie vôbec má viacero detí (jedno decko sa volá fáma – pozor! Nemýliť si s FAMU v Prahe!)
Môj otec – významný bratislavský klamár – nám odmalička s bratom veľmi nenápadne, ale často opakoval historku od seneckého jazera: tam v jeho detstve vytiahli z jazera za mesačného splnu rybu, ktorá spievala dosť nahlas áriu z operety Cigánsky barón: „Kto nás oddal?“ Darmo sme ho s bratom zahriakovali, že je to hlúposť, že ryby nespievajú… Otec sa vždy zatváril smutno, nostalgicky a pokyvoval pritom hlavou. U nich v Senci vraj takú rybu predsa len chytili…
Celý život sa držím klamárov, obdivujem ich tvrdé nátury a fantáziu. Neviem, či by nemal dáky šikovný funkcionár OSN začať organizovať majstrovstvá sveta v klamaní voľným štýlom. Raz dávno, v päťdesiatych rokoch tohto storočia, prepadli naše zemiakové polia chrobáky – mandelinky. Aj sa celým menom volali mandelinky zemiakové. Bol to pre našich pestovateľov veľký úder. Keďže chrobák bol na chrbte pásikavý a jeho „krunier“ z diaľky pripomínal americkú zástavu, začal dáky klamár – profík tvrdiť, že k nám mandelinky posielajú americkí imprialisti, aby nám zničili naše socialistické poľnohospodárstvo. Najprv sme sa všetci usmievali popod fúzy, ale myšlienôčky sa zmocnili naši karikaturisti v službách komunistov a v Roháči na obálke sa zjavila obrovská mandelinka na chrbte už pohotovo s americkou zástavou… Po Roháči to prebrali aj ostatné noviny, v rozhlase o mandelinkách zaznela aj pesnička – a keď to do nás hustili týždne a mesiace, celkom prirodzene sme sa roznadávali na amerických imperialistov. Akosi nám nedalo nevyjadriť sa… Priznám sa, tak ako som naletel otcovi s tou rybou, ktorá spievala áriu z operety, tak som si dlho myslel, že nám mandelinky zhadzujú po nociach lietadlami imperialistickí piloti. Mnohí roľníci, ktorí sa na tom smiali, na to škaredo doplatili.
Nuž a kráľ klamárov v tomto storočí – Jozef Stalin? Ten prikázal na báze klamstva založiť celé vedné odvetvia! Historici ešte stále nedocenili jeho prenikavé umenie klamať. Napríklad: dal vyhotoviť Rusom celkom novú sovietsku encyklopédiu, podľa ktorej všetky vynálezy sveta vynašli priamo Rusi! Elektrickú žiarovku, vitamín C, telefón, telegraf, parnú lokomotívu, mikroskop, alumínium, kľučku na dverách aj povestné linoleum, na ktorom sa nejeden prisluhovač kapitalistov pošmykol… Tiež sa najprv mnohý Rus usmieval popod fúzy, ale keď mu to opakovali desať rokov v škole a potom na školeniach, pomaly uveril, že ryba spieva… Tá encyklopédia je ešte celkom určite okolo vás – zalistujte si v nej, čo všetko Rusi vynašli. Pocítite nebývalú rozkoš – rozkoš z klamania.
Inak veľmi sympatický prezident Zápotocký raz v piatok v júni roku 1953 vyhlásil v rozhlase (televízia ešte nebola), že nijaká mena peňazí v Československu nebude – a po víkende bum, prásk! – nastala výmena peňazí v kurze 1:50. V ten pondelok nás komunisti ožobráčili, len sa tak zaprášilo. Kto sa ozval, že neverí historke o mandelinke zemiakovej, bol kulak, kto protestoval proti mene peňazí, ktorú tajili do poslednej chvíle, stal sa nepriateľom ľudu. Darmo vtedy vyšli v Plzni ľudia do ulíc – profíci ich rozohnali, uväznili, jedným slovom klamári opäť zabodovali a presvedčili svet, že s pravdou ďaleko človek nezájde… Ak je klamár naozaj trénovaný profík, ak ovláda svoje remeslo a nepopustí – vyhráva na dlhé roky. Veľmi ľutujem, že som klamanie od detstva netrénoval tvrdo ako krasokorčuliari alebo huslisti. Bol som totiž – podľa pamätníkov – dokázateľne veľký klamársky talent!
Sedeli sme raz – mohli sme mať desať rokov – s kamarátom Ferom Matejkom na plote nad ulicou, nad nami svietil mesiac v splne a ja som Ferovi nenápadne, ale celý večer opakoval svoju teóriu o príťažlivosti mesiaca. Teória spočívala v tom, že mesiac má počas splnu takú neprekonateľnú príťažlivosť, že keď sa človek z plota položí do vzduchu, mesiac ho udrží nad zemou! Zemská príťažlivosť v tej chvíli neplatí. Platí príťažlivosť mesiaca. Howgh. Častým opakovaním tejto nehorázne geniálnej lži sa mi podarilo napokon Fera Matejku primäť, aby sa položil hore z plota do vzduchu…
Môj amaterizmus spočíval v tom, že som zostal tam, keď Matejka žuchol z plota na chodník ako kus kameňa a rozbil si nos….
Keby som bol profesionál, utečiem do Moskvy ako Dolores Ibarruri.

Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta, Ikar 2007